Pes je začlenený do skupiny príbuzných zvierat, v ktorej sú vlky, kojoty, šakaly a divo loviace psy. Pes patrí k najstarším, ale aj najvšestrannejším domácim zvieratám. Ľudia vyšľachtili viac ako 400 rôznych plemien psa. Pes patrí do skupiny šeliem, ktoré lovia vo svorkách. Zdomácneného psa nazývame canis familiaris. Existujú a skúmajú sa rôzne teórie o vývoji psa. Jedna z týchto teórií považuje za priameho predka psa vlka, líšku a šakala. Dávny predok nielen psa, ale aj medveďov, lasíc, hyen a mačiek. Chodil po štyroch prstoch a piaty sa zreduval na pazúr. Mal bližšie k psovi než k akémukoľvek poddruhu vlka. bol predchodca vlka. V rannom oligocéne, pred asi 35 miliónmi rokov, z miacisa vzniklo 40 rôznych dávnych druhov primitívnych psovitých šeliem, ktoré sa podobali na medvede, iné sa podobali na hyeny a najzaujímavejšia boli psovitá šelma podobná mačke. Už vtedy vznikli aj zvieratá podobné dnešnému psovi a tieto jediné boli predurčené na to, aby prežili. V rannom miocéne, t.j. asi pred 20 miliónmi rokov už existoval pes vzdialene podobný dnešnému. Nazýval sa mesocyon. Z neskoršieho miocénu, pred 10-15 miliónmi rokov, sa našli skameneliny tormactusa. Prvý skutočný canis sa objavil pred piatimi až siedmimi miliónmi rokov.
Pes bol v rozličných kultúrach považovaný odlišne. V jednej kultúre ho zabíjali a v druhej kultúre ho uctievali. Bol uctievaný ako nosič ohňa a uctievali ho hlavne africké kmene. Egypťania, Inkovia, Iránci alebo Indovia uctievali psa ako strážcu podsvetia a sprievodcu do kráľovstva smrti. Egypťania povyšovali smrť nad všetko ostatné, a preto pre psa to znamenalo veľké ocenenie. Egypťania mali boha Anubisa, ktorý mal psiu hlavu a ľudské telo. Egypťania si psov natoľko vážili že keď nejaký pes zomrel zabalzamovali ho a pochovali ho na zvláštne pohrebisko. Najstarším zobrazeným psom je pes, ktorého môžeme označiť za predchodcu dnešných chrtov. Popri ňom nachádzame zobrazených stavačov, ktoré Egypťania používali pri love zajacov a gaziel. Na bojových scénach nachádzame molosoidných psov, ktorý prenikli do Egypta z Mezopotámie. Rozšíril sa v egyptských domácnostiach chov psov podobných dnešnému jazvečíkom. Predchodcu dnešného Basenjiho, ktorý sa využíval pri love, a takisto aj ako spoločník, no niekedy sa používal ako požierač zostatkov a výkalov. Patrónkou psou v Mezopotámií bola bohyňa Gula. Z vďačnosti jej ľudia nosili vymodelovaných psov z hliny. Psy s veľkou hlavou, podobné dnešným mastifom sa v Mezopotámiii objavili o niečo neskôr ako chrty. Tieto psy slúžili na lov levov a divých svíň, alebo na bojové atrakcie ako bojové psy. Asi pred 1000 rokov pred Kr. V svätyniach boha Asklepia chovali jedince, ktoré pomáhali uzdravovať chorým. Lovec Oriona mal dvoch psov, ktorý sa volali Procyon a Sírius. Boh podsvetia, ktorý sa volal Cerberus mal tri psie hlavy.
Pes Maira, ktorá patrila Ikariosovi doviedol jeho dcéru k jeho mŕtvemu telu. Gréci chovali veľké psy na boj a malé psy pre potešenie. Lovecké psy dovážali z Egypta a Ázie ale nechovali ich cieľavedome. Rímsku Dianu, a boha obchodu Merkúra, sprevádzajú lovecké psy. Ako prvý sa o plemená psov viacej zaoberali Rimania. Väčšinou vlastnili väčšie plemená psov , aby im chránili majetky. Staroveký Rím mal dva druhy zábav - gladiátori a psie zápasy. tieto zápasy mali na vypĺňanie voľného času.
Na stiahnutie - Pôvod a história psej rasy. 9. 26. mäsožravec z čeľade psovitých (Canidae). Najstaršie domáce zviera využívané na stráženie domu a dvora, na ochranu a usmerňovanie (zavracanie) paseného dobytka; symbol vernosti, ostražitosti, ušľachtilosti. Aby bol pes ostražitý a zostal ostrý, nemal dostať med, na Vianoce mal zožrať cesnak alebo osie hniezdo zapečené v posúchu. Z jeho správania sa predpovedalo počasie (pršať napríklad malo, ak pes žral trávu), robili ľúbostné veštby (v niektorých momentoch istých dní počas adventu, napríklad po zatrasení plota pred východom slnka na deň Ondreja, brechanie psa určovalo časť dediny, do ktorej sa dievča vydá). Psovi sa pripisovalo spojenie so svetom mŕtvych: silným brechaním mohol na čas odohnať smrť a odvrátiť skon chorého; keď videl alebo cítil smrť, zavýjal s hlavou sklonenou k zemi; ak vyhrabal pri dome jamu, niekto mal v ňom zomrieť; ak psi zavýjali, mal byť v obci skoro požiar; hádka v dome, vojna či nešťastie mali nastať, ak pes držal hlavu vzpriamenú hore. Ako čierny alebo biely pes sa ukazoval mŕtvy človek, oznamujúci blížiace sa úmrtie v rodine. V podobe čierneho psa sa mal zjavovať aj zmok (rarášek) alebo čert. Na začiatku 20. storočia sa napríklad na západnom Slovensku verilo, že čierneho psa využívajú bosorky na škodenie ľuďom: podľa poverových rozprávania z Chorvátskeho Grobu stával takýto pes o polnoci za dedinou na mostíku a dlábil pocestných.
Slovensko, 27. októbra 2021 (AM) - Gustáv Wendrinský pochádzal z Bratislavy zo zmiešanej, nemecko-slovenskej rodiny. V čase II. svetovej vojny vstúpil do Waffen SS a ako príslušník 8. divízie. V roku 1940 vstúpil ako dobrovoľník do radov Waffen SS, pretože nemohol slúžiť v nemeckom Wehrmachte ako príslušník nemeckej menšiny. Pridelili ho k 3. tankovej divízii SS Totenkopf, následne slúžil u protitankového delostrelectva. Životopis pokračuje opisom bojov, ktoré Gustáv Wendrinský zažil na východnom fronte a jeho zranení a padnutí.
Ak máš doma štvornohého kamaráta, mal by si spozornieť. Na Slovensku je totiž čoraz bežnejšie ochorenie, ktoré môže mať pre psov a mačky fatálne následky. Ako informujú tvnoviny.sk, ide o tzv. larválne pľúcne červy, ktoré môžu dorásť do niekoľkých centimetrov. Jedno uštipnutie komárom stačí na prenesenie larvy a následnú infekciu. Prvotnými príznakmi sú slabosť, kašeľ, nechutenstvo a zmodrenie slizníc. Prevencia zahŕňa repelent a v prípade potreby aj liek. Teploty a suché počasie tiež vyčerpávajú zvieratá a ovplyvňujú ich kondíciu.
- Najstaršie nálezy psov a ich úloha v spoločnosti v Prešporku a na území dnešného Slovenska.
- Rozvoj urbanizácie psov a sociálne dopady na mestské obyvanie a zákonné opatrenia.
- Chov psov ako rodinných spoločníkov, alebo ako pracovných a poľovníckych zvierat v historickom kontexte.
- Besnota a verejné zdravotné a veterinárne opatrenia v období 19. a 20. storočia.
Moderné vnímanie psov v Prešporku a na území súčasného Slovenska
V období prelomu 19. a 20. storočia sa chov psov v mestských domácnostiach rozšíril medzi strednú vrstvu. Podľa štúdií je každý druhý až tretí domáci člen zvyčajne mal psa. Kabelkové psy sa stali symbolom spoločenského postavenia a často mali vyššiu hodnotu než služobníctvo. ZUS a ďalšie periodiká opisovali špecifické zvyky, ako napríklad venčenie na Korzo, Auparku a v Horského parku, a to ako spoločenskú činnosť aj povinnosť pre sluhu.
Rovnako sa objavujú diskusie o potrebe pravidelného očkovania proti besnote a o tom, ako spoločnosť reagovala na šírenie chorôb. V prvom polovičnom období 20. storočia vznikli aj prvé iniciatívy ochrany zvierat a organizácie, ktoré sa venovali etickej starostlivosti o psov a mačky.
V záverečných častiach série článkov o Prešporku sa pripomína význam prvých policajných psov a prvých prehliadok policajných psov v Uhorsku. Psy slúžili nielen na ochranu majetku, ale aj v boji a bezpečnostných operáciách, ako aj v protinapätí vojakov počas vojen a mierových misií.
Faktom ostáva, že psy sprevádzali ľudské komunity vo všetkých aspektoch života - od poľovníctva po domáce zabezpečenie, od zábavy až po vojenské služby. Rovnako sa menil pohľad spoločnosti na starostlivosť o zvieratá, na ich pohodu a na etické zaobchádzanie s nimi v mestskom prostredí.