Pes je najstarším domácim zvieraťom, ktoré hrá v živote človeka najvýznamnejšiu rolu. Človek ho totiž dokázal k sebe pripútať a vychovať ho tak, aby mu bol nielen pomocníkom, ale taktiež spoločníkom. Žiadne iné domáce zviera nedokáže naviazať s človekom tak tesný vzťah. Podriaďuje sa mu bezpodmienečne bez ohľadu na to, či za to treba zaplatiť vlastným životom. Nie nadarmo sa pes stal symbolom vernosti a ostražitosti.
Pes ako symbol
Psy a sokoly sú erbovnými zvieratami symbolizujúcimi vernosť, bdelosť a ušľachtilosť. Obzvlášť pes je symbolom verného strážcu hraníc medzi tým a oným svetom, hľadača prechodu a sprievodcom duší v ríši mŕtvych. Je to ten najoddanejší spoločník a pomocník na zemi i mimo nej.
Pretože človek mal užší vzťah k vlkovi, divokému psovi a neskôr i k jeho domestikovaným potomkom, než k iným zvieratám, objavuje sa pes v mnohých mytologických predstavách rôznych kultúr. Psovi sú prisudzované vlastnosti tvorivé i démonické. Mnoho národov Ázie a Ameriky odvodzuje svoj pôvod zo spojenia psa či vlka s človekom. Mýty o pôvode psa nájdeme u Kirgizcov, Mongolov, Juhočíňanov, Inuitov a Indiánov.
V starom Egypte a Sumerii bol napríklad pes spojený so všetkými božskými poslami a bohmi skazy. Bol uctievaný ako strážca podsvetia a sprievodca po kráľovstve smrti. Anubis - boh mŕtvych, sudca rozhodujúci o vine či nevine zomrelého, mal síce ľudské telo, ale psiu hlavu. Čo by bol mocný grécky lovec Orion bez svojich posvätných psov, z ktorých jeden dal meno najjasnejšej hviezde nášho neba - Sirius? Grécky strážca podsvetia bol taktiež trojhlavý pes Kerberos, ktorý každého prichádzajúceho pustil dovnútra, ale žiadneho von. Aby mŕtveho nezožral, musel byť podplatený zosnulý medovým koláčom, ktorý dostával od svojich blízkych na cestu do podsvetia. Keď u juhoamerických Inkov zomrel muž, zabili i jeho psa a potom ich spoločne pochovali. Verilo sa, že pes chráni pánovu dušu a doprevádza ju na ceste do raja. Severoamerický Indiáni pred bojom psov obradne pojedali, aby sa ich statočnosť preniesla i na bojovníkov. Irokézovia zas obetovali na Nový rok bieleho psa, o ktorom verili, že odnesie ich modlitby na nebo a vybaví ich bohom. Pes spolu s vydrou majú zvláštne postavenie medzi tzv. čistými zvieratami i v zoroastrizme, čo znamená, že ich zabitie je veľkým hriechom. V islame naopak je pes nečistý a smie byť používaný len k stráženiu.
Ak bol pes spoločníkom v živote, zostal ním i po smrti. Jeho oddanosť pánovi, dokonca i keď mu ubližoval, sa nemení a je neuveriteľne vytrvalá. Snáď i preto bol pes v antickej dobe obetovaný na hrobe svojich pánov, aby ich doprevádzal i na ceste na druhý svet.
Pes v premenách doby
Nie je ľahké zistiť pri tak veľkom rozšírení vlka na európskom a ázijskom kontinente, kde a kedy po prvýkrát došlo k zdomácneniu divokej šelmy. Predpokladá sa, že sa to stalo na viacerých miestach súčasne a na sebe nezávislých. Avšak ako človek poznal možnosti využitia psa, začal postupne vytvárať rôzne druhy tak, že k rozmnožovaniu vyberal len zvieratá s vlastnosťami pre neho užitočnými. Domestikáciou vlka si v podstate človek podmanil kus prírody a psy, jeho potomci, sa stali súčasťou ľudskej kultúry, nenahraditeľnými pomocníkmi pri love zvierat, ochrancami stád či strážcami osád. Využívali sa dokonca i v boji proti ľudským nepriateľom a dnes plnia i ďalšie rôzne úlohy.
Zo záznamu v klinovom písme pochádzajúcich z 3. a 2. tisícročia (milénia) možno súdiť, že pes v tej dobe znamenal toľko ako otrok, ostatne i pre označenie oboch sa používal rovnaký znak.
V starom Egypte sa podľa archeologických prieskumov psy chovali s veľkou úctou. V hrobkách vedľa svojich pánov boli nájdení i nabalzamovaní miláčikovia, malé psy, podobné dnešným jazvečíkom. Ostatne, týranie psa sa v Egypte trestalo telesným trestom a za jeho zabitie hrozil trest smrti.
Za vlády macedónskeho kráľa Alexandra Veľkého (356 - 323 pred n. l.) dosiahol chov bojových a vojnových psov vrchol. Práve vtedy vznikol názov psy moloští, ktoré potom Rimania používali v boji a taktiež pri prenasledovaní kresťanov a v rímskych arénach za veľkého jasotu publika trhali odsúdenca. Z tejto doby sa zachoval spis spisovateľa Varro o psej strave a rady ako správne si vyberať psa. Bohatí Rimania a cisári svojich psích miláčikov nesmierne rozmaznávali. Dávali im zlaté obojky, kŕmili ich husími jaternicami a po smrti im budovali honosné náhrobky.
V stredoveku sa vlastníctvo psov stalo výsadou šľachty. Feudáli chovali pre svoje štvanice veľkých psov - svorky 50 až 100 psov, o ktoré sa starali čeľadníci. Obyčajní ľudia právo na psa nemali. Ak bol niekto objavený so psom, bol postavený na pranier a odsúdený k núteným prácam. Sedliaci ale psov mať mohli, avšak s useknutou tlapkou prednej nohy, aby nemohli honiť divokú zver, čo bolo privilégium pánov.
Novovek psom priniesol novú funkciu. V reálnom živote i na maľbách v tej dobe pes prepožičiaval svojmu majiteľovi vlastnosti, ktoré si prial mať: odvahu, statočnosť, dôstojnosť a psík v náručí žien sa stal symbolom nehy, pôvabu, krásy, ústretovosti.
Praotec vlk a ostatné divoké príbuzenstvo
Ešte prednedávnom sa považovalo, že predkovia domácich psov sú okrem vlkov taktiež šakaly (Canis aureus) a kojoty. Dnes je už preukázané, že pes je potomkom len vlka a príbuznú väzbu so žiadnym druhom Canidae nemá. Pretože vlk, šakal a kojot majú rovnaký počet chromozómov (78), všetky ostatné prvky týkajúce sa anatómie tela, fyziológie a etológie (chovania) celkom jasne vypovedajú, že praotcom našich domácich psov je vlk.
Vo voľnej prírode sa vlk so šakalom alebo s kojotom nekriží. V zajatí splodení kríženci vlkov a kojotov či šakalov sú nápadní svojou disharmóniou v anatomickej stavbe a taktiež v chovaní. Títo tzv. druhoví bastardi zriedkakedy prežijú, alebo sú kvôli svojej odlišnosti čistokrvnými zvieratami usmrcovaní alebo vyraďovaní zo svorky. Naviac bývajú menej plodní alebo dokonca neplodní.
Naopak existujú kríženci vlkov a (túlavých) psov, ktorí normálne žijú, z čoho možno súdiť, že pes s vlkom vytvára prirodzené rozmnožovacie spoločenstvo.
Dobrovoľné párenie medzi šakalmi a psami známe nie sú a príležitostné párenie medzi psami a kojotmi nemajú z populačne genetického hľadiska žiadny význam.
O tom, že sa z vlka vyvinul pes ľudským zásahom, nie je žiadnych pochýb. Keď človek žil ako kočovný lovec, často v jeho blízkosti žili vlci, ktorí sa živili zbytkami zvierat, ktoré ľudia ulovili. Toto voľné súžitie podporilo domestikáciu vlka a jeho následnú premenu v domáceho psa. S prechodom k sedavému spôsobu života sa vlk stal nepriateľom človeka. Ľudia v ňom začali vidieť hrozbu pre domáce zvieratá, čo viedlo k vytvoreniu falošnej predstavy o „zlom vlkovi“ a neznalosť jeho skutočného druhového chovania prispela takmer k jeho vyhubeniu. Bohužiaľ sa ešte dnes zabúda, že vlci, rovnako ako i iné divoko žijúce zvieratá, si zaslúžia, aby sa úbohé zbytky ich životného prostredia neničili a zostali zachované. Spolu s nimi by zahynul jeden z najzaujímavejších živočíšnych druhov a svet by bol o niečo chudobnejší.
I keď od počiatku domestikácie vlka a jeho vývoja na psa uplynulo more času a na mnohých z dnešných psov príbuznosť s vlkom nie je príliš vidieť, rovnako je v repertoári chovania psov stále veľká podobnosť s ich prarodičmi. Vlci, rovnako ako ľudia, sú spoločenské tvory a žijú vo svorkách, ktoré sú jasne hierarchicky usporiadané. V čele stojí alfa-samec a alfa-samica, ktoré vedú svorku s najväčšou zodpovednosťou a dbajú na dodržiavaní jej zákonov. Dopustí sa zviera-vodca chyby a ohrozí existenciu svorky, stráca svoju vodcovskú pozíciu a je ostatnými členmi zvrhnuté. Od tejto chvíle buď živorí na nižšom stupni organizačnej štruktúry, alebo býva niekedy i úplne vyvrhnuté. Alfa-samica po páde svojho druha okamžite začína vyvíjať úsilie, aby sa pretlačila po boku nového šéfa. Práve spôsob života vlka vo svorke bol príčinou, že sa pes rýchle integroval do spoločenstva človeka a naviazal s ním úzky vzťah. Preto, keď je pes uviazaný na reťazi alebo držaný v koterci, chápe to ako vylúčenie zo sociálneho zväzku, čo u neho môže vyvolať ťažké poruchy správania. Medzi chovaním vlkov a psov sú samozrejme veľké rozdiely. Vlk napr. nešteká a má mnoho väčšiu rozmanitosť výrazov v mimike a reči tela. Avšak sociálne chovania vlkov a psov si je v zásade veľmi blízke.
Psí profil
Pes má výbornú pamäť a schopnosť naučiť sa mnoho vecí. Charakteristické pre neho je, že sa učí lepšie a rýchlejšie, keď výcvik prebieha formou hry.
Psie ucho je vybavené 17 svalmi, ktoré mu uľahčujú orientáciu sluchom. Na rozdiel od človeka pes zachytí zvuky, ktoré my nepočujeme a registruje i ultrazvuk. Je schopný si zapamätať a rozlíšiť až 300 druhov hlasovej intonácie.
Čuch je najvyvinutejší psí zmysel. Zachycuje prinajmenšom miliónkrát viac pachov než človek. Ostatne, predovšetkým po čuchu bezpečne rozpoznáva svojho pána alebo paničku i na pomerne veľkú vzdialenosť.
Divoké psy žijú vo svorke, kde platí autorita vodcu. Preto ochočený domáci pes za neho uznáva svojho pána, ktorému sa bezpodmienečne podriaďuje.
Psie labky sú svalnaté a prispôsobené tak, že dokáže behať rýchlosťou až 70 km/h. Pes pazúry nezaťahuje, má ich silné a používa ich na pridržiavanie potravy a eventuálne na hrabanie, keď to uzná za vhodné.
Psie služby
Pastier
Od nepamäti pes pomáha strážiť stáda. Bez jeho bezpečnostných služieb sa ani dnes neobíde žiadny pastier. Ráno ovčiarky pes doprevádza stádo na pastvu, stráži ho, aby ho nenapadli šelmy, zháňa ho do húfu, aby sa dobytok nezozbehol. Pomáha pri preháňaní na nové pastviny alebo pri prechodoch napríklad cez mosty alebo ulice. Keď je niektoré zviera neposlušné, neváha použiť zovretie zubov, aby mu v tom zabránil.
Detektív
Pes je i veľký pomocník policajtov. Je ich pravou rukou pri hľadaní a prenasledovaní zločincov, alebo i pri vyhľadávaní drog alebo výbušnín. Vďaka jeho skvelej orientácii v obore pachov stačí nepatrná stopa hľadaného páchateľa, aby vystopoval cestu, kade unikol a našiel ho. Avšak, zmena počasia alebo vodnej prekážky môže prekaziť jeho úspešné hľadanie.
Záchranár
Pes je úspešne používaný i v záchranárskych akciách. V horách napr. dokáže odhaliť presné miesto, kde sú pod lavínou zasypaní ľudia. Za dve hodiny jeden pes odvedie prácu, ktorú by vykonávalo 20 osôb 20 hodín. Taktiež vďaka svojim výborným plaveckým schopnostiam zachraňuje i topiacich sa ľudí. Pes skočí bez problémov do vody za akéhokoľvek počasia, chytí človeka za zápästia a doplave s ním ku brehu.
Osobný asistent
Nenahraditeľné sú psie služby pre handicapovaných občanov. Špeciálne vycvičený pes je schopný vykonávať 50 rôznych povelov. Napr. privolať výťah, otvoriť dvere, rozsvietiť, priniesť telefón, ktorý zvoní, zdvihnúť spadnutú vec, podať tovar z regálu v obchode, atď. V službách slepcom obchádza na ceste prekážky a vyhľadáva prechody pre chodcov. Aby im čo najlepšie poslúžil, pamätá si až 20 trás. Stačí povedať: „Ideme k lekárovi“, alebo niečo iného a on tam svojho pána skutočne dovedie.
Herec
Pes sa dokáže uplatniť i v umení. Čo by bol filmový priemysel bez psov, ako je napr. Rin Tin Tin, Lassie či Beethoven? Títo štvornohí herci si získali srdcia miliónov divákov po celom svete.
Prečo existuje toľko rôznych druhov psov? - Kathleen Morrill Pirovich
Nie je nič lepšie, ako dlhá prechádzka počas chladného jarného rána s vašim štvornohým priateľom po boku. Alebo výraz radosti na tvári vášho psa, keď zdvihnete loptičku a on vie, že je čas ísť sa hrať do parku! Skôr ako sa pustíte do výberu vášho nového štvornohého priateľa, si však musíte všetko dobre premyslieť. Starostlivosť o psa môže byť veľmi náročná. Štúdie preukázali, že majitelia psov majú nižší krvný tlak a nižšiu hladinu cholesterolu ako ľudia, ktorí doma psa nemajú. Majitelia psov majú vo všeobecnosti silnejší imunitný systém, vďaka čomu sú zdravší a za svoj život prekonajú menej chorôb a infekcií. Psy vzbudzujú pocit emocionálnej pohody, pretože nám poskytujú bezpodmienečnú lásku a náklonnosť. Okrem všetkých týchto výhod by ste nemali zabúdať na to, že mať psa je predovšetkým obrovská zábava.
