Tatranský durič: Slovenský národný pes s potenciálom

Tatranský ďurič patrí k najmladším slovenským národným plemenám psov a v súčasnosti sa uchádza o plné uznanie Medzinárodnou kynologickou federáciou FCI. Zemou pôvodu nového plemena je, ako možno poznať z názvu, Slovensko. Slovensko má hneď niekoľko národných plemien psov.

Pri prvom pohľade na tohto krásavca sa vám môže zdať, že ide o slovenského kopova, s ktorým sme vás zoznámili v predošlom článku. Pravdou však je, že v tomto prípade ide o úplne samostatné plemeno. Vzájomná podobnosť týchto dvoch plemien ale nie je vôbec náhodná. Slovensko je významné svojou rozmanitou prírodou, ale aj širokými možnosťami v oblasti poľovníctva. Pre úspešný lov v rôznych revíroch potrebuje správny poľovník aj pomocníka z ríše zvierat, psa. Tieto dve skutočnosti môžeme považovať za tie, ktoré mali najväčší vplyv pri šľachtení našich národných plemien. Najmladším z nich je práve tatranský durič, ktorého predkov nájdeme u hladkosrstého jazvečíka, bavorského farbiara a slovenského kopova.

Za jeho zrodom stála túžba vyšľachtiť zviera menšieho vzrastu, spoločne s nadšením pre durenie a vyhľadávanie zveri. Vyšľachtený durič mal byť nápomocný hlavne pre moderného človeka. To znamená, že je ideálnym spoločníkom najmä pre poľovníkov žijúcich v mestách, ktorí často cestujú za poľovačkou autom. Východzím plemenom pri vytvorení novej formy národného nízkonohého plemena duriča je slovenský kopov. Hlavne jedince menšieho rámca, ktoré nespĺňajú štandard slovenského kopova z hľadiska telesného rámca ale aj sfarbenia. Na dosiahnutie požadovaných exteriérových a pracovných vlastností boli použité i ďalšie poľovné plemená psov. Použité sú iba plemená posilňujúce jeho vlastnosti duriča a psa na dohľadávanie raticovej zveri.

Štruktúra plemena Tatranský durič

História a pôvod

Krátky historický popis pôvodu plemena: Duriče používané na durenie zveri v horských regiónoch Slovenska, boli z tejto oblasti chované už oddávna. Z týchto psov rozdielnych typov a veľkostí bol v 30 rokoch minulého storočia vybraný durič strednej veľkosti a po dlhej selekcii bol z neho vyšľachtený Slovenský kopov. Napriek dlhým rokom selekcie a šľachtenia sa vo vrhoch tohto plemena občas objavovali šteňatá menšej veľkosti a odlišného sfarbenia. Tieto boli využité ako základ pre vyšľachtenie duriča menšieho rámca. Slovenský kopov bol preto prekrižený hladkosrstým jazvečíkom a bavorským barvářom. Títo psi posílili predovšetkým vlohy honičů pre dohľadávanie zveri.

Súčasný vývoj poľovníctva, hlavne vývoj a štruktúra poľovných revírov, zastúpenie jednotlivých druhov poľovnej zveri, výrazne ovplyvňujú aj nároky na poľovnícky využiteľných psov a ich využitie. Platná legislatíva so sebou prináša zvýšené nároky na odbornosť a profesionálny prístup, ktorý do istej miery ovplyvňuje aj populačné zmeny v radoch poľovníkov a ich odlišné nároky na poľovného psa. V revíroch s raticovou zverou v súčasnosti prevláda snaha chovať menšie plemená psov vzhľadom na znížené nároky na výživu, starostlivosť, umiestnenie a prepravu. Našim chovateľským zámerom je vytvoriť nové plemeno psa zodpovedajúce a čo najviac sa približujúce požiadavkám výkonu práva poľovníctva v súčasnej dobe. Uvedeným požiadavkám sa podľa nášho názoru, najviac približuje nízkonohé plemeno duriča strednej až malej veľkosti v type slovenského kopova. Ide o plemeno nenáročné na priestor a výživu (vhodný aj pre poľovníkov bývajúcich v meste, minimálne nároky na prepravu autom), pomerne ľahko prenosné s ohľadom na veľkosť (transport na posed), odolné, bez významnejších zdravotných problémov (najmä dedičné ochorenia).

Vzorom pre exteriér tohto plemena sú duriče existujúce na Slovensku v minulom storočí. Šľachtitelia slovenského kopova sa rozhodli z tejto palety duričov rôzneho typu a sfarbenia vyšľachtiť plemeno stredného až menšieho rámca čierneho sfarbenia s pálením. Na fotografiách z 19. storočia sa však vyskytujú aj duriče iného sfarbenia s bielymi odznakmi, ktoré sa podľa existujúcich záznamov vyskytovali medzi jedincami aj pri výberoch slovenských kopovov do plemenitby z domácej populácie v minulom storočí.

Charakteristika plemena

Tatranský durič je pes priateľský k ľuďom, vyrovnaný a dobre ovládateľný, zároveň však mimoriadne zapálený do práce. Je inteligentný, temperamentný a psychicky vyrovnaný pes bez známok agresivity či bázlivosti. Rasa vyniká vytrvalosťou, výborným čuchom a orientáciou v teréne. Je ideálny pre naháňky aj dohľadanie poranenej zveri (sledovanie zraneného zvieraťa).

Tatranský durič je veľmi tolerantný a priateľský pes. Typickým rysom práce Tatranského duriča je menší akčný rádius pri naháňkach (pri honení zveri neběhá moc ďaleko od pána). Vie si poradiť tiež s drobnějšími šelmami ako sú líšky alebo psíkovia mývalovití. Na lov vlka, rysa či medveďa Tatranský durič určite nie je určený.

Svoje vynikajúce povahové vlastnosti preukazuje slovenský kopov už celé desaťročia. Medzi výrazné pozitíva patrí jeho temperament, často krát až neúnavná chuť do práce, ochota a záujem sledovať stopu zveri (nepofarbenú aj pofarbenú), hlasitosť na stope a jedinečná odvaha. Tieto povahové črty sú neustále žiadané, v chove upevňované a selektované. Avšak s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, týkajúce sa výkonu práva poľovníctva a súčasne platnej legislatívy, môžu byť práve niektoré z jeho povahových vlastností obmedzujúcim a limitujúcim faktorom pre využitie kopova mimo rozsiahlych lesných komplexov a v malých revíroch. Práve v takýchto revíroch nájde praktické uplatnenie nová forma národného nízkonohého plemena duriča ktorá zachováva uvedené žiaduce povahové črty slovenského kopova obohatené o vlastnosti umožňujúce mu výraznejšie využitie pri dohľadávkach postrieľanej zveri.

Jedným z podstatných rozdielov práce takého typu duriča je menší „akčný rádius“ pri durení, ktorý je často príčinou straty a zabehnutia slovenského kopova - ide síce o pomalšie, ale pritom vytrvalé, systematické a hlasité durenie ako aj pomalšie rozvážnejšie a vytrvalé sledovanie stopy poranenej zveri.

Slovenskí nosiči - Poslední v Európe | Dokument DW

Vzhľad a proporcie

Celkový vzhľad: Menší, ľahšej telesnej stavby, harmonický. Hrudník s dostatočným odstupom od zeme. Jednoznačne obdĺžnikový rámec, pevná kostra, rovný chrbát, mierne zvýraznený kohútik, chvost rovný až šabľovitý nesený v rovine chrbta.

Dôležité miery: Tatranský durič je plemeno menšieho rámca dosahujúce výšku v kohútiku do 42 cm. Telesný rámec je obdĺžnikový v pomere výšky v kohútiku k dĺžke tela 1:1,25 /pes/ až 1,35/suka/.

Hlava

Hlava: mierne dlhšia ako širšia. Zreteľne vyjadrený stop, ktorý rozdeľuje hlavu na cca približne rovnakú lebečnú časť a papuľu. Lebka: Lebečná časť je primerane široká, v temennej časti mierne klenutá s mierne zvýrazneným tyleckým hrboľom. Stop: Zreteľný. Papuľa: Približne rovnako dlhá ako lebka. Nesmie byť pri pohľade zboku kvadratická. Symetricky sa zužuje k nosu, nie príliš špicatá pri pohľade zboku ani klinovitá pri pohľade zhora. Pysky: Dobre kryjú dolnú čeľusť, zreteľný ústny kútik. Zuby: Dobre vyvinuté, rezáky pevne sediace v čeľusti, vytvárajú plný oblúk. Nožnicový zhryz. Chýbajúce M3 sa neberú do úvahy.

Oči a uši

Oči: Tmavohnedé alebo hnedé, primerane veľké, mandľového tvaru. Ani vypuklé ani príliš hlboko vsadené. Uši: Stredne dlhé až dlhšie siahajúce po špičku nosa. Širšie nasadené nad rovinou oka. Nie príliš úzke, dobre zaoblené až zaguľatené. Krátke ucho.

Trup

Krk: Strednej dĺžky, svalnatý, bez kožných záhybov. Horná línia: pevná rovná až mierne klesajúca od kohútika ku koreňu chvosta. Chrbát: Pevný, pružný, svalnatý. Zadok: Široký, dostatočne dlhý, mierne klenutý. Bedrá sú primerane dlhé, dobre osvalené s harmonickým prechodom do krížov. Hrudník: Nie príliš široký, primerane hlboký. Pre zachovanie výborných pracovných vlastností plemena nie je žiadúci príliš hlboký hrudník. Jeho hĺbka by nemala presahovať polovicu výšky v kohútiku. Je však priestranný. Rebrá sú oblúkovité, pružné, šikmo nasadené smerom dozadu. Spodná línia a brucho: Spodná línia je v oblasti brucha mierne vtiahnutá.

Končatiny a chvost

Chvost: Primerane hrubý a dlhý. Siaha po pätný kĺb. Nasadený mierne pod rovinou alebo v rovine chrbta. Rovný až mierne šabľovitý. Nesený v úrovni hornej línie alebo mierne nad hornou líniou. Plece: Plné a dobre osvalené. Lopatka dostatočne dlhá, šikmo uložená, dobre naviazaná na hrudný kôš. Rameno: Dostatočne dlhé s dobrým zauhlením medzi lopatkou a ramennou kosťou, umožňujúce psovi priestranný a vytrvalý pohyb. Lakeť: nemá byť ani príliš pritiahnutý k telu ani voľný. Predné labky: dobre klenuté s dobre priliehajúcimi prstami. Pazúriky a brušká prstov tmavo sfarbené. Koleno: Pevné, napnuté. Zadná labka: Veľmi dobre klenutá a uzavretá. Bez vlčích pazúrikov. Pohyb: Vo všetkých typoch pohybu je plynulý a výdatný. Pri kluse je chrbát nesený v rovine a pohyb tela je elegantný. Predné i zadné končatiny sú v akcii paralelné.

Štandardné sfarbenie Tatranského duriča

Srsť a sfarbenie

Srsť: Tvrdá, hrubšia jednoznačne priliehavá, s dostatočným leskom.

Čierna s pálením: čierna farba s presne ohraničenými hnedými alebo hnedo hrdzavými znakmi na hlave, nad očami, po stranách nosa a pyskov, na hrudi a na končatinách, okolo konečníka, na spodnej strane chvosta. Prípustné sú biele znaky na hrudi a končatinách, prípadne biela lysinka na hlave.

Hnedá: jednofarebné hnedo sfarbené jedince. Odtiene hnedej sú od svetlohnedjej až po tzv. jelenčiu červeň. Všetky s prímesou čiernej farby. Vyžaduje sa čierna maska v tvárovej časti hlavy.

Červená: jednofarebný červený. Odtieň červenej farby kolíše medzi svetlo hnedou až po jelenčiu červeň. Prímes čiernych chlpov je tolerovaná.

Životné podmienky

Ideálnym prostredím pre Tatranského duriča je vonkajší priestor s kvalitným zázemím. Pokiaľ je pes držaný v kotci, musí mať k dispozícii zateplenú búdu, pokojné umiestnenie a dostatočný výbeh.

Je to plemeno nenáročné na priestor a výživu (vhodný aj pre poľovníkov bývajúcich v meste, minimálne nároky na prepravu autom), pomerne ľahko prenosné s ohľadom na veľkosť (transport na posed), odolné, bez významnejších zdravotných problémov (najmä dedičné ochorenia).

Tatranský durič sa vyskytuje v dvoch farebných variantoch, čiernej s presne ohraničenými hnedými alebo hnedo hrdzavými znakmi alebo hnedej s odtieňmi od svetlohnedej až po tzv. jelenčiu červeň, všetky s prímesou čiernej farby.

Zhrnutie kľúčových vlastností Tatranského duriča
Vlastnosť Popis
Pôvod Slovensko
Veľkosť Malý rámec (do 42 cm v kohútiku)
Povaha Priateľský, vyrovnaný, ovládateľný, zapálený do práce, inteligentný, temperamentný, bez agresivity a bázlivosti
Pracovné využitie Durenie zveri, dohľadávanie poranenej zveri
Srsť Tvrdá, hrubšia, priliehavá
Sfarbenie Čierna s pálením, hnedá
Nároky Nenáročný na priestor a výživu, vhodný aj do mesta

tags: #slovensky #tatransky #duric