Slovenský kopov je naše prastaré národné plemeno, ktorého štandard vydala FCI roku 1963. Slovenských kopovov choval predovšetkým pospolitý ľud, ktorý právo poľovníctva mohol vykonávať len v menších obecných alebo urbárskych revíroch. Tvrdý spôsob života drobného pospolitého ľudu svojím spôsobom formoval i povahu a poľovnícke vlastnosti slovenského kopova.
Dnes je všestranným psom a aj príslušné predpisy platné v poľovníctve na Slovensku jeho všestranné využitie legislatívne umožňujú. Slovenský kopov sa dá použiť nielen ako durič a farbiar, ale aj ako spoľahlivý prinášač malej zveri.
Slovenský kopov je živý, temperamentný, dobre ovládateľný pes s vynikajúcim čuchom, mimoriadne ostrý, hlasitý na stope a veľmi vytrvalý. Povestná je jeho vynikajúca orientačná schopnosť, nezablúdi ani v neznámom prostredí v najťažších horských revíroch.
Slovenský kopov si získal priazeň a obľubu širokej poľovníckej verejnosti nielen v domovskej krajine, ale aj v zahraničí. Je to inteligentné plemeno, ktoré sa vyznačuje výborným čuchom, vytrvalosťou, dominuje svojou povahou a vynikajúcou odvahou.
Pôvod a história
Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí, aj keď nie úplne v dnešnej podobe. Z jeho stavby tela a osrstenia vyplýva, že patrí do skupiny prastarých historických plemien psov, ktoré žili na našom území. Vznikajúce plemeno udržiavali najmä poľovníci, ktorí potrebovali spoľahlivého, nebojácneho a odvážneho psa pre poľovanie na zver, žijúcu na našom území. Výberom sa niektoré jeho povahové a exteriérové vlastnosti zachovávali, iné, nevhodné sa z chovu vyraďovali. Tento proces prebiehal postupne, prirodzene a nenásilne. Základom dnešnej podoby slovenského kopova sa teda stal výber. V tom je jeho podstatný rozdiel oproti mnohým iným plemenám, ktoré vznikali ako cieľavedomé kríženie dvoch alebo viacerých rozdielnych plemien.
V minulosti sa poľovníci zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste aj niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška a sfarbenie boli iba druhoradé vlastnosti.
Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17. - 18. storočia a zakazuje sa v nich jeho kríženie s inými psami. Pod vedením slovenského kynológa Kolomana Slimáka sa v roku 1936 v Banskej Bystrici uskutočnil zvod kopovov, v ktorom sa vybrali vhodné jedince pre ďalší kontrolovaný chov a určili chovný plán.
Prvé zápisy kopovov do plemennej knihy a vydávanie rodokmeňov začalo od roku 1940, kedy bola založená Slovenská plemenná kniha psov. Už vtedy bol vypracovaný štandard len málo sa líšiaci od dnešného.
Počas 70 rokov šľachtenia museli chovatelia prekonať množstvo prekážok. Nezabránili im však dosiahnuť úspechy, aké v začiatkoch azda ani nepredpokladali. Prví šľachtitelia sa stretávali s nepochopením až odmietaním zámeru vytvoriť z obyčajného duriaceho psa ušľachtilé plemeno, ktoré sa stane pre poľovníka nenahraditeľným pomocníkom. Dnes je im slovenský kopov dostatočnou odmenou. Samotná príprava projektu stála veľa času, odriekania, presviedčania, ale aj finančných prostriedkov. Čas ukázal, že slovenský kopov je pes, ktorý si zaslúži pozornosť a ani oficiálne schválenie v FCI (v roku 1963) mu neprinieslo toľko uznaní ako jeho výkon, ktorým neustále presviedča, že patrí medzi najlepšie duriče svojej triedy.
Vzhľad
Ľahšej stavby tela, ale pritom pevnej kostry obdĺžnikovitého tvaru. Výška súk v kohútiku 40-45 cm, psov 45-50 cm. Odvážny temperamentný pes, dostatočne silný, prispôsobený pre vnikanie do lesných húštín.
- Nos: vždy čiernej farby, primerane veľký, nozdry mierne otvorené, koniec nosa mierne zašpicatený.
- Lebka: mierne zaokrúhlená na temene, obdĺžnikového tvaru, zreteľné nadočnicové oblúky. Badateľná čelná ryha s hmatateľným tylovým výstupkom. Čelový sklon asi 45 stupňov. Smer pozdĺžnych osí nosového chrbta a lebky je približne rovnobežný.
- Oči: prezrádzajú živosť a odvahu. Sú hlbšie vsadené, tmavé, mandľovitého tvaru.
- Plece a rameno: kratšie, dobre vyvinuté a svalnaté. Ramenný uhol tvorí asi 110 stupňov. Predlaktie smeruje kolmo dolu a je suché. Zápästie je krátke, záprstie taktiež kratšie, mierne sklonené. Labka je oválna, prsty dobre klenuté. Pazúry vždy čierne a silné.
- Hruď: široká, dobre vyplnená. Hrudník stredne hlboký, mierne široký a dlhý. Rebrá oblúkovité, šikmo nasadené.
- Chrbát: rovný, stredne dlhý.
- Bedrá: kratšie, dostatočne široké, pevné, svalnaté.
- Brucho a slabiny: mierne vtiahnuté.
- Stehno: dostatočne široké, primerane dlhé a svalnaté.
- Holeň: široká, primerane dlhá, dobre osvalená.
- Päta: asi 15 cm vysoká, mierne široká. Pätový uhol asi 150 stupňov. Priehlavok a predpätie je dlhé asi 8 cm. Smeruje mierne dopredu. Je bez vlčích pazúrikov. Labky oválne, prsty uzatvorené a dobre klenuté.
- Chvost: nasadený o niečo nižšie, ako je rovina chrbta, primerane silný, ku koncu sa zbiehajúci. Siaha po pätový kĺb.
- Srsť: je 2 až 5 cm dlhá, stredne hrubá, priliehavá a hustá. Na chrbte a chvoste dlhšia.
- Sfarbenie: Vždy čierny s hrdzavohnedým až mahagónovým pálením na pyskoch, nad očami, vnútornej strane ušníc, končatinách, spodnej strane chvosta a na zadku.
Charakteristika a využitie
Dokáže niekoľko hodín hlasito sledovať čerstvú stopu. Vyniká smelosťou a vytrvalosťou. Prednostne sa používa na lov diviačej zveri ako durič. Vhodný je na individuálny aj spoločný lov, prehľadáva malé aj veľké húštiny. Ako durič pracuje na veľkom priestore. So záujmom hlasito sleduje aj stopy inej zveri ( jelenej, danielej, muflónej, srnčej, zajačej, medveďa, rysa, líšky, mačky... ). Osvedčil sa aj na dohľadávanie postrelenej zveri. Vhodný je do podhorských a horských revírov, ale aj do rovín.
Je to vytrvalý a ostrý poľovný pes s vynikajúcim orientačným zmyslom a schopnosťou hlasného sledovania stopy. Veľmi temperamentný, sebavedomý a odvážny.
Poľovný pes, výborný stopár, používaný predovšetkým na diviaky a na škodnú zver. Patrí do rúk skúsených horárov.
Zvláštne nároky a výcvik
Zvládnutie jeho ohnivého temperamentu vyžaduje dôsledný výcvik a pevnú ruku. Človek je pre psa vodcom a musí vytvárať dojem najdôležitejšieho subjektu. Základným predpokladom úspešného výcviku je potreba dokonale spoznať svojho psa po všetkých stránkach. Hlavný dôraz preto kladieme na jeho vrodené povahové a charakterové vlastnosti, len vtedy mu dôkladne porozumieme. Uvedené vlastnosti správne formujeme a podporujeme pre praktické využitie.
Vzhľadom na to, že využitie slovenského kopova je všestranné, musíme dôkladne poznať revír, zastúpenie zveri a spôsoby lovu na jednotlivé druhy. Pes predstavuje nenahraditeľného spoločníka a pomocníka pre poľovníka, nech ide o akýkoľvek spôsob lovu a o akúkoľvek zver.
Mnohí, hlavne začínajúci poľovníci zastávajú názor, že pri dnešných moderných a výkonných zbraniach i optike už pes nie je potrebný, skôr je na ťarchu. V minulosti bol prezentovaný názor, že v určitých prípadoch, pri individuálnom love, pes nie je potrebný, ba dokonca, že prekáža a ruší zver. Je pravdou, že ak pes nie je vycvičený, mohol by nám sťažiť, prípadne prekaziť úspech poľovačky. Dôraz je preto potrebné klásť i na výcvikové disciplíny, hlavne na vedenie na remeni, na správanie sa na stanovišti, prípadne posliedke a na odloženie. V prípade, že sme úspešne zvládli tieto disciplíny, psa zoberieme do revíru, tam veľmi rýchlo pochopí, čo sa od neho vyžadujeme a ako sa má správať.
Keď pozorne sledujeme psíka, zistíme to, ako využíva čuch (či nasáva alebo vetrí), sluch (či počúva praskot halúzky alebo skaly), resp. zrak (či sa prikrčí alebo zaľahne, aby ho zver nevidela). Pes musí, samozrejme, mať na dané prejavy vlohy, tie ale musí cvičiteľ objaviť a zosúladiť (spôsob i metodiku) s praktickým využitím. Pes veľmi rýchlo pochopí rozdiel medzi individuálnou a spoločnou poľovačkou a z obidvoch má úžasnú radosť.
Pes reaguje na zver skôr ako poľovník. Vycvičený kopov nás obohatí o množstvo prekrásnych poľovníckych zážitkov, či už pri pozorovaní alebo pri samotnom love. Po zhasnutí kusu sa jeho správanie ešte viac upevňuje. Nepodceňujme ani prechádzky po revíri, počas nich je potrebné mať psa uviazaného bez ohľadu na jeho povahu, aby nedošlo k zbytočnému úrazu buď autom, resp. Pri spoločných poľovačkách je pes nenahraditeľným spoločníkom pre svoje vrodené vlastnosti, akými sú vytrvalosť, odvaha, fyzická zdatnosť, orientačný zmysel, čuch a hlasitosť.
Špecifiká výcviku na stopách
Od duričov sa dnes vyžaduje predovšetkým práca na stopách diviačej zveri. Ostatné práce sú viac menej podradného významu. Jeho výcvik sa preto zameriava na oboznamovanie a dokonalú prácu na každej stope diviaka. Robí sa tak od jari do jesene, najčastejšie na ranných obchôdzkach. Vtedy možno najlepšie zistiť miesta, kade prechádza diviačia zver.
Na takýchto miestach si psa odložíme a sami zistíme smer, v ktorom črieda, prípadne jednotlivý kus zveri odbehol. Potom sa vrátime po psa, zapneme mu na obojok dlhý farbiarsky remeň, priložíme psa k stope a dáme mu povel „Stopuj diviak!“ Psa nutkáme do práce a pritom mu ukazujeme stopu. Keď ju sleduje, pochválime ho. Takto pracujeme 100-200 krokov, neskoršie aj viac, pričom dávame pozor, aby pes nezišiel na stopu srnčej, jelenej alebo inej zveri. Z takejto stopy ho strhneme ráznym povelom „Fuj, srnčia zver, nesmieš, späť!“ a znova ho priložíme k pravej stope. Po skončení tejto práce psa pochválime a odvedieme.
Treba rátať s tým, že durič, najmä kopov, je na čerstvej stope veľmi prudký, čo mu však v práci nijako neprekáža, najmä ak ide o psa s jemným čuchom. Keď venujeme tomuto výcviku od jari do jesene dosť pozornosti a psa takto aspoň dva razy týždenne sústavne cvičíme, do jesene sa nám tak zapracuje, že ho môžeme bez obavy vypustiť, lebo už si nebude všímať iné stopy.
Príprava mladého psa na prácu
Spočiatku buďme pri jeho vypúšťaní opatrní a podľa možnosti sa snažme, aby mladý, neskúsený pes nenarazil hneď po prvý raz na silný kus zveri, ktorá by ho mohla vážne poraniť. Duriče, najmä kopovy, sú až príliš útočné, čo často zaplatia aj vlastným životom.
Je vhodné zapojiť mladého duriča so starším skúseným psom po stope diviaka až do blízkeho ležiska, najlepšie po snehu, kde sú diviačie stopy dobre viditeľné. Keď mladý psík cíti pritom blízkosť vodiča i staršieho psa, zapracuje sa veľmi rýchlo, najmä keď sa podarí diviaka súčasne aj uloviť.
Keď sa k nám psík vracia, povzbudzujeme ho, aby sa ozýval. K zveri sa máme približovať proti vetru, aby nás nemohla zvetriť. Keď sa nám podarí diviaka zastreliť, dovoľme mladému psíkovi, aby ho niekoľko ráz chytil, za čo ho pochválime.
Starší, skúsený durič vystopovaného diviaka drží na mieste a šteká naň z takej vzdialenosti, v ktorej mu zver nemôže uniknúť, ale nemôže ho ani zraniť. Mladý, neskúsený a ostrý pes útočí obyčajne náruživo spredu a snaží sa zver chytiť. Starší diviak vie pritom na psa obratne zaútočiť, ťažko ho zraniť alebo i zabiť.
Umožnime teda mladému psovi, aby sa niekoľko ráz ostrieľal v boji s prvoročiakmi, t. j. mladými diviakmi, lebo rany utŕžené od nich nebývajú také nebezpečné. Pes získa takto rutinu a presvedčí sa, že sa nevyplatí vrhať sa bezhlavo skoro do istej záhuby. Ak sa mladý durič neostrieľa v boji s mladými diviakmi, môže mu starý diviak zasadiť také rany, že pes buď uhynie, alebo sa stane nepoužiteľným.
Len čo zistíme, že pes sa ozýva na jednom mieste, môžeme s určitosťou predpokladať, že drží zver. K takému miestu sa približujeme veľmi opatrne, a to vždy proti vetru, aby nás zver nezbadala ani nezvetrila. Podľa možnosti sa psovi ukážeme, aby sme mu tým dodali odvahy, dobre zamierime a zver odstrelíme. Buďme však pri tom opatrní, aby sme náhodou nezasiahli psa. Stáva sa totiž dosť často, že útočiaci pes nám vbehne do smeru cieľa. Ešte opatrnejší buďme vtedy, keď je zver postrelená. V takom prípade majme pušku vždy pripravenú na výstrel, lebo postrelená zver zúri a vrhá sa na všetko, čo sa hýbe.
Ďalšie aspekty výcviku
Pričom iné stopy si nevšíma, môžeme ho púšťať aj do priehonov. Mladé duriče, ktoré už prejavujú určitý záujem a ostrosť, je vhodné cvičiť doma na vypchanie mladšieho diviaka. Pomocník poťahuje vypchaninu na dlhom špagáte a vodič psa povzbudzuje, aby na ňu útočil. Tento výcvik je psovi veľmi užitočný. Takisto sa odporúča pustiť mladého psa ku zahynutému diviakovi, aby ho chytal.
Každý dobrý durič má spoľahlivo pracovať i na pofarbenej stope a dohľadať postrelený kus zveri, či už ako vodič na remeni, hlásič alebo oznamovač. Pes, ktorý nepracuje, sústredene na pofarbenej stope, nemôže postrelenú zver dohľadať, takže je prakticky neupotrebiteľný. Tento výkon musíme požadovať aj od duričov, hoci u nás sme ich dosiaľ v tomto smere necvičili. Pri výcviku postupujeme podobne ako pri výcviku farbiara.
Vučovacie metódy
Čím častejšie budeme s duričom pracovať na pofarbených a čerstvých stopách nepostrelenej zveri, tým ovládateľnejší, spoľahlivejší a pokojnejší bude aj pri durení.
Základný výcvik zahŕňa privolanie, sadni, ľahni, zostaň. K nácviku pristupujte tak, že ďalší cvik začnite až potom, keď zvládla predchádzajúci. Keď toto bude pes ovládať, pridajte prácu v revíri: vodenie na remeni, vodenie voľne, odloženie, správanie sa pri výstrele, práca na remeni na stope aspoň 4 hodiny starej (stopa zdravej zveri), práca na umelej stope, hlásenie, práca psa v oplotku s diviačou zverou.
Výcvik psa sa odlišuje nielen od plemena, ale najmä od individuality jedinca. Každý potrebuje osobitný prístup. Podľa mňa je dôležité venovať psíkovi najmä veľa času. A u kopova je dôležité, aby mal možnosť sa "vypoľovať". Musíte vedieť, čo od psíka chcete, aby to mohol potom aj on pochopiť. Sú to veľmi inteligentné stvorenia!
Pre správny výcvik je kľúčové pochopiť, že pes reaguje na zver skôr ako poľovník. Vycvičený kopov nás obohatí o množstvo prekrásnych poľovníckych zážitkov. Nepodceňujte ani prechádzky po revíri, počas nich je potrebné mať psa uviazaného, aby nedošlo k zbytočnému úrazu.
Od duričov sa dnes vyžaduje predovšetkým práca na stopách diviačej zveri. Jeho výcvik sa preto zameriava na oboznamovanie a dokonalú prácu na každej stope diviaka. Robí sa tak od jari do jesene, najčastejšie na ranných obchôdzkach.
Je dôležité poznamenať, že slovenský kopov je pes, ktorý bol šľachtený na samostatnú prácu a sledovanie zveri. Jeho poslušnosť sa preto líši od plemien, ktoré boli šľachtené na prácu na kratšiu vzdialenosť. Dôležitá je trpezlivosť a dôslednosť vo výcviku.