Slovenský čuvač je slovenské psie plemeno, ktoré patrí ku skupine bielych horských a pastierskych psov. FCI ho vedie v skupine 1 pod číslom 142. Čuvač ako pastiersky a strážny pes sa choval na území Slovenska už veľmi dávno a bol známy ako tatranský čuvač. Začiatkom 20. storočia bol pomerne dosť rozšírený, ale v tridsiatych rokoch sa začal údajne hromadne vyvážať do Poľska a Nemecka.
V snahe podchytiť a udržať toto plemeno, došľachtiť ho a ustáliť, doviezol Prof. Antonín Hrůza dve nepríbuzné šteňatá z oblasti Tatier a umiestnil ich u svojho zaťa Jozefa Skoupila. Tieto dve šteňatá dali základ organizovaného chovu tatranského čuvača v Česko-Slovensku. Pes Jerry bol zapísaný do plemennej knihy pod č. 1 a sučka Kora pod č. 2. Prvý vrh bol zapísaný 4.6.1929 po rodičoch Jerry a Kora, v chovateľskej stanici zo Zlatej studne.
Spočiatku sa používala úzka príbuzenská plemenitba, neskôr sa začali využívať v chove i zvieratá z pôvodného chovu. Keď sa okruh chovateľov rozšíril, založili si 23. septembra 1933 "Spolek chovatelů psů tatranských ovčáckých čuvačů v Brně" s vlastnou plemennou knihou. Spolok sa stal členom Československého zväzu kynologického a Československej kynologickej únie a prostredníctvom nej i členom Medzinárodnej kynologickej federácie (FCI). Prvým predsedom sa stal Prof. Hrůza, ktorý dôsledne organizoval chov čuvača.
Spočiatku boli uznané dva rázy: Veľký horský (psa 65 cm, suky 60 cm, 35-45 kg) a malý nížinný ráz (psa 40-50 cm, 20-25 kg). Tým, že sa niekedy oba rázy párili spoločne, vznikli postupne problémy s rozdielmi a malý nížinný ráz z chovu postupne vymizol. Organizovaný chov čuvačov sa zdecimoval za nemeckej okupácie a oživenie činnosti klubu nastalo až v päťdesiatych rokoch, po smrti Prof. Hrůzu. Spočiatku chov zastrešoval Zväzarm, neskôr Československý zväz poľovníkov a od r. 1958 Československý zväz chovateľov drobného zvierčata. Pre chovateľov tatranského čuvača sa stal rok 1965 pamätným.
FCI na svojom valnom zhromaždení v júni v Prahe uznala čuvača za samostatné plemeno a štandard bol vydaný 14.8.1965 pod č. 142 Slovenský čuvač. Prečo však došlo k zmene názvu z tatranský na slovenský? V tom čase už mali v Poľsku uznané podobné plemeno „Tatra owczarek podhalanski“ a pri preklade do francúzštiny by názvy podobných plemien boli podobné. Preto naša zástupkyňa v komisii FCI pre štandardy Dr. Laufbergerová zmenila názov, aby sa vyhla námietkam. Na svetovej výstave v Brne sa teda čuvač už posudzoval podľa schváleného štandardu.
Maďarsko podalo koncom roka 1967 protest proti uznaniu slovenského čuvača za samostatné plemeno. Docent Kurz a ďalší vypracovali odpoveď na protest a na zasadnutí FCI v Belehrade 1969 sa potvrdilo, že ide o dve samostatné plemená. Plemeno bolo oficiálne uznané v roku 1964 a štandard čuvača č. 142 Slovenský čuvač bol vydaný. Slovenský čuvač je vždy biely, aby bol v teréne ľahko viditeľný; mimo regiónu pôvodu sa vyskytuje zriedka.
Charakteristika a vzhľad
Slovenský čuvač je veľký, silný pes s hustou bielou srsťou. Najlepšie sa cíti vonku, kde stráži dom a dvor. Je nutné mu venovať dostatok času a dôslednú výchovu, aby sa nestal príliš samostatným. Na psa svojej veľkosti je veľmi pohyblivý; ak má veľký pozemok, časť pohybu si obstará sám. S dobrým výcvikom je možné ísť na prechádzky bez vôdzky. Toto plemeno nie je vhodné pre hry s loptičkou alebo podobné aktivity.
Hmotnosť 31-44 kg (príp. 55 kg pri absolútnych jednotkách). Výška: samce 62-70 cm, samice 59-65 cm. Krycia srsť je biela, s jemným žltnutím na ušiach akceptovateľným, podsada bohatá. Krycia srsť 10-15 cm, vlnená, ale nie kučeravá; uši nasadené vysoko, chvost pripomína cigaru a nesmie byť zvinutý. Očné viečka a brušká labiek tmavohnedé. Oči tmavohnedé.
Slovenský čuvač má obdĺžnikovú stavbu tela so silnými kosťami, hrudník široký a hlava masívna. Pri pohľade sa dá zameniť s inými bielymi pastierskymi psami z východnej Európy (napr. Polski Owczarek Podhalanski či maďarský kuvasz).
Povaha a spôsob života
Slovenský čuvač je ostražitý rodinný pes, ktorý je voči cudzím ľuďom rezervovaný. Predkovia ho používali na ochranu stád a majetku; je sebavedomý a odvážny, no zároveň vie byť prítulný a spoľahlivý rodinný spoločník. Vyžaduje suverénne vedenie a dôslednú výchovu bez tvrdej metódy.
Výchova by mala byť harmonická a dôsledná, šteňa potrebuje fyzický kontakt a rituály od prvých dní. Je dôležité začať s socializáciou čo najskôr a postupne predstavovať nové podnety. Čuvač má tendenciu byť samostatný a môže mať sklon k ovládaniu svojej smečky, preto vedenie musí byť jasné a konzistentné.
Chov, starostlivosť a výživa
Srsť sa čistí pravidelným kefovaním; počas výmenného obdobia výstredne vyššia pĺznivá aktivita. Výživa by mala byť prirodzená s vysokým podielom kvalitného mäsa a nízkym podielom obilnín; dve jedlá denne stačia. Pes rýchlo priberá, preto množstvo krmiva prispôsobte veku a aktivite.
Starostlivosť o srsť počas výmeny srsti vyžaduje častejšie kefovanie. Zdravie: plemeno je relatívne odolné, ale môže dôjsť k problémom so kĺbmi (HD, ED). Priemerná dlhovekosť 10-12 rokov.
Historické súvislosti a uznanie
Historicky pochádza zo slovenských horských oblastí, korene siahajú až do 17. storočia; legenda spomína kríženie s vlkom. Proces šľachtenia sa začal na počiatku 20. storočia; plemeno bolo na pohľad dôležité pre ochranu a pastierstvo. Profesor Antonín Hrůza založil prvú plemennú knihu.
Od roku 1965 je oficiálne uznaný ako plemeno pod názvom Slovenský čuvač; v roku 1969 sa potvrdilo, že ide o dve samostatné plemená (slovenský čuvač a poľský tatranský ovčiak). Na Slovensku pôsobí viacero chovateľských staníc; plemeno sa dostáva do popredia ako výborný rodinný a pastiersky pes.
Ako vznikol maďarský národ? Pravda o Uhorsku, pôvode Maďarov a veľkom mýte!?
Porovnanie a súčasné súvislosti
Naproti Slovenskému čuvačovi stojí Poľský tatranský ovčiak, ktorý má svoje špecifiká a históriu. Poľský tatranský ovčiak je tiež dôležitým bielym horským pastierom, no jeho pôvod a chovné tendencie sa líšia. V spôsobe starostlivosti a výchove sú podobnosti, no rozdiely sa objavujú v historickom vývoji a v oficiálnych štandardoch jednotlivých plemien.
Obe plemená sú vhodné pre veľké priestory a náročné podmienky; vyžadujú dôslednú socializáciu a pevné vedenie. Slováci a Poliaci majú bohatú tradíciu chovu bielych pastierskych psov a tieto plemená predstavujú významný prvok regiónov.