Výstižné pojednanie kynologického referenta Zväzu K. Slimáka o používaní poľovne upotrebiteľných psov v decembrovom čísle Poľovníckeho obzoru z minulého roku stretlo sa so živým ohlasom v radoch kynologov. Je teraz na nás všetkých, ktorí to so slovenskou kynologiou myslíme poctivé, aby výnos Povereníctva pôdohospodárstva z 26. júla 1950 uverejnený v 9-10 č. P. O., ktorým sa do života uvádza stať nového poľovného zákona o poľovne upotrebiteľných psoch, braný bol širokou poľovníckou verejnosťou vážne a aby sa poľovníci, menovite poľovnícki hospodári zavčasu na jeho dosah a dôsledky pripravovali.
Nemožno si predsa zamieňať upo‑trebiteľnosť s temperamentom a chuťou psa k práci. Predídeme tak mnohým nepríjemným sklamaniam u tých, ktorí myslia, že im postačí chovať psa, aby požiadavke zákona zastreli oči. A ešte to na mnohých miestach vyzerá tak, že poľovníci vypustia v revíri svojich gurážnych psov, kedy platí pre zver signál „zachráň sa kto môžeš“ a koniec takéhoto: poplachu nebýva odtrúbený, ale odstrieľaný.
Juhozápadné Slovensko zahrňujúce prevažnú časť oblasti stavača reprezentuje nateraz samé slovenskú kynologiu. Horské časti Slovenska, kde nachádzajú uplatnenie plemená špeciálne pre lesnú prácu, ako kopov, jazvečík, farbiar, Španiel a rôzne druhy teriérov zaostávajú, lebo tu okrem snáh niekoľkých jednotlivcov venujúcich sa zveľadeniu chovu kopova sa takmer nič nepodniká. Týmto horským oblastiam bude treba venovať zvýšenú pozornosť, aby sa úroveň navzájom vyrovnala.
Navrhol by seim, aby bola v každom POS usporiadaná prednáška o chove a výcviku poľovných psov spojená prípadne; so svodom psov, kde by sa materiál vhodný pre chov evidenčne podchytil. Chovné prehliadky kopovov v Spišskej Novej Vsi a v Banskej Bystrici v minulých rokoch znamenaly veľmi mnoho a výsledok registrovaného chovu je už teraz patrný. Zveľadenie chovu kopova musí bezprostredne súvisieť i s cieľavedomým a systematickým výcvikom tohto znamenitého psa.
Treba o tomto špeciálne našom plemene pozmeniť názor v tom smysle, že nie je pravdou, aby kopova nebolo treba cvičiť, alebo žeiby sa vycvičiť nedal; že nestačí, aby vedel kopov dobre duriť. Naopak kopova bude treba cvičiť sústavne a trpezlive, aby plne obstál pred pojmom poľovnej upotrebiteľnosti a aby sme sa s ním mohli i pred cudzinou smelo a hrdo produkovať. Keď si už vopred povieme - kopov sa vycvičiť nedá - a pri tom sa o tento výcvik ani nepokúsime, vtedy naše slová budú celkom iste pravdivé. Keď mu však budeme venovať toľkú starostlivosť a trpezlivý a sústavný výcvik, ako sa venuje iným plemenám, najmä stavačom, bude názor na nášho kopova celkom zmenený.
Porovnajme kopova s inými plemenami. Výcvik mladého stavača trvá od 4 do 6 mesiacov, v priebehu ktorých prežíva cvičiteľ neraz chvíle sklamania a často rozpačité uvažuje akým fígľom temperamentného psíka priviesť k tomu, aby porozumel, že kamarátstvo sa nesrovnáva so svojvôľou. Priviesť ho však k tomu, aby pred vysadivším zajacom okamžite daunoval, aby šiel za nim len na rozkaz, aby v lese a v húštinách nadhäňal a hneď na to v poli pokojne vystavoval, aby aj protivnú mu líške aportoval, - to sa bez systematického výcviku ozaj dosiahnuť nedá. A predsa je to pes vnímavý, ktorý už cieľavedomým výberom pri plemenitbe zdedil mnoho dobrých vlastností a náklonnosť k rôznorodým prácam. Výcvik farbiara špecialistu trvá i dva roky, kým sa dosiahne u neho žiadúcich výsledkov pri výkone. A kopov? Nuž, nie tak. Kopov je pes síce znamenitý v rýchlom prehľadávaní húštin, vo vytrvalom a spoľahlivom sledovaní stopy, v nadháňkach, za líškou a najmä v práci na diviaky ťažko nájde konkurenta.
Teraz niečo k nadpisu článku. Výška kopova, ako duriaceho psa nemá presahovať 45 cm. Kopov, ako horský pes musí často viac hodín pracovať vo vysokom snehu v ťažkých terénoch. Malá jeho výška je vtedy na úkor jeho pohyblivosti, ktorá mu je pri práci s diviakmi nesporne potrebná. Jeho osrštenie musí byť husté, srsť pevná a priľahlá. Farba srsti čierna so žltohnedým pálením na hlave a nohách. Takzv. ostrohy na zadných nohách sú nežiadúce, lebo sa na tvrdom snehu zadierajú a pes zbytočne krváca. Šteňaťu ich treba na druhý-tretí deň po narodení odstrániť. U kopovov sa síce zriedkakedy objavuje tzv. otvorené oko, alebo zahnuté vĺčko, jednako treba takýchto jedincov z chovu vylúčiť. Nemožno taktiež použiť k chovu jedincov typu braky jazvečíkovi tej, aby sa zakrivené predné nohy v plemenitbe neprenäšaly.
Neskrátený prút kopova má byť rovný a len v aspekte mierne nahor prehnutý. Hlava ušľachtilá, suchá, ľahká, so zrejmým čelným výstupkom. Má vedieť pokojne chodiť na remeni pri ľavej nohe; nesmie ťahať, ani zaostávať. Má byť pokojný po výstrele. Má sa ntechať odložiť, t. j. keď sa poľovník od nepriviazaného psa, ktorého nechá na príhodnom mieste v lese ležať, vzdiali, má pes ostať i po výstrele pokojne na mieste, kým sa preň jeho pán nevráti, alebo ho inak neodvolá. Má sa dať odvolať od zdravej zveri. Má byť ostrý na škodnú a túlavej mačke nesmie darovať, ale ju bez otáľania zadláviť. Na stope má spoľahlivé pracovať, ako vodič, prípadne ako oznamovač. Toto sa všetko dá s kopovom dosiahnuť.
Dovolím si tvrdiť, že keď kopova porovnám s jazvečíkom, ktorý mi celkom slušne dohľadá-val a aportoval krídlované jarabice, žeby i on dokázal dohľadať a aportovať sluku. Kopov ako oznamovač by mohol robiť vynikajúce služby aj v horských revíroch by sa táto jeho vlastnosť dala aplikovať bez ohľadu na druh zveri, ktorá zhasne poranená ďaleko od nástrelu. Dajú mi iste všetci za pravdu, že sa stalo mnoho prípadov, keď postrelená zver zjavne neznačila a sledovaná duriacim psom zhasla bez toho, aby sa dostala na výrad.
Skúšky z poľovnej upotrebiteľnosti poľovných psov budú už každoročne. Majitelia mladých kopov majú dosť času si týchto pripraviť tak, aby na skúškach obstáli. Slovenský kopov je jediné národné poľovnícke plemeno Slovenska a patrí medzi najznámejšie duriče v strednej Európe. Toto plemeno sa historically využívalo na lov diviačej zveri, a to vďaka svojej odvahe, vytrvalosti a vynikajúcemu čuchu.
Slovenský kopov je ostrý a v sledovaní stopy vytrvalý. Výška psa 450-500 mm, chvost nosený vodorovne, čierna srsť s hnedými znakmi na končatinách a hlave. Pôvodný kopov bol robustnejší a väčší, čo mu pomáhalo prenikať horskými terénmi. V 20. storočí sa kolomán Slimák, Renča a Siget rozhodli prispôsobiť kopova slovenským lesom, čo vyústilo v súčasný vzhľad a veľkosť plemena.
Na zaradenie psa i suky do chovu treba splniť podmienky vrátane rodokmeňa, úspešného absolvovania výstavy a skúšok výkonu či vlôh. Medzi plemená anglických stavačov patria pointer, setre, a ďalšie; kontinentálne stavače zahŕňajú krátkosrsté, hrubosrsté a dlhosrsté línie. Kontinentálne stavače sa vyznačujú spoľahlivosťou v dohľadávke, prinášaní a práci na stope a používajú sa pri individuálnych i kolektívnych poľovačkách na malú zver.
Medzi ďalšie základné témy patria vhodné výživy, výstavné a chovateľské poriadky, a význam vrodených vlastností pri posudzovaní vhodnosti jedincov pre plemeno a chov. Skúšky vlôh a duričov, ako aj špecifické farbiarske skúšky, sú kľúčovými časťami procesu získavania poľovnej upotrebiteľnosti. Koherentná spolupráca medzi chovateľskými klubmi, zväzmi a odborníkmi umožňuje udržiavať a rozširovať kvalitu plemena a jeho pracovný potenciál.
V praxi to znamená, že došlo ku rozdeleniu veľkého počtu pôvodne rozlohovo veľkých revírov na niekoľko menších a tento trend bude mať v budúcnosti rastúcu tendenciu. Preto je možné uvažovať aj o novej forme nízkonohého duriča, ktorá by zachovala žiadané povahové vlastnosti slovenského kopova a bola vhodná pre menšie revíry a moderné poľovnícke podmienky.
- Chov a výcvik kopova vyžaduje systematický a trpezlivý prístup, dôležité sú vrodené vlohy a ich rozvoj prostredníctvom výcvikových disciplín.
- Skúšky poľovej upotrebiteľnosti potvrdzujú pripravenosť psa na lovecké úkony a dohľadávanie postrelených zverí.
- Správna výživa, starostlivosť o výcvik a psychické zvládanie psa sú kľúčom k úspešnosti pri skúškach i pri bežnom poľovaní.