Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí, hoci nie presne v dnešnej podobe. V minulosti poľovníci zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti, hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste aj niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška, sfarbenie boli iba druhoradé, nevýznamné vlastnosti. V porovnaní s dnešným kopovom uprednostňovali sa skôr vysokonohé a telesne silnejšie jedince, ak to, samozrejme, nebolo na závadu ich vytrvalosti.
Na začiatku šľachtenia kopova bola snaha ustáliť značnú variabilitu psov, len postupne sa začala dostávať do čoraz konkrétnejšej podoby. Ako mnohé iné plemená, mal aj kopov spočiatku veľkú variabilitu predkov, rozdielnych veľkostí i odchýlkami vo sfarbení. Boli tu však určité spoločné znaky, ktoré mohli byť základom pre vyšľachtenie nového plemena. Pôvodná výška týchto psov bola od 40 do 65 cm, s prevládajúcim čiernym sfarbením. Farebnú prímes tvorilo hrdzavohnedé pálenie, prechádzajúce často plynulo do čierneho, takže u mnohých jedincov až prevládalo. na nohách, chvoste, nemali však dominantné zastúpenie.
Nie sú presne známe hranice pôvodného rozšírenia kopovov, ich územie však približne zaberalo horské územia Slovenska. Na severe siahalo po predhoria Karpát z poľskej strany, pričom viac na sever, do rovín sa tieto psy nerozšírili. Podobne to bolo aj smerom na juh, lebo na rovinách už nenašiel uplatnenie. Na západe jeho areál siahal po výbežky Karpát, ale ďalej na západ neprenikol. Smerom na východ je existencia tohto typu psa v horských terénoch známejšia, ale dokumentačne nepodchytená.
Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17.- 18. storočia a zakazuje sa v nich jeho kríženie s inými psami (Slimák 1964). To naznačuje, že už vtedy boli snahy o zachovanie čistoty rasy kopova a dôvodom boli isto jeho prednosti pred inými plemenami. K jednotnému typu chovu kopova sa na Slovensku prikročilo okolo roku 1915 a týkalo sa najmä sfarbenia. Ustálenie výšky na 50 cm si neskôr vyžiadali zákony a nariadenia, zakazujúce duriť zver vysokonohými duričmi. Boli to najmä zákazy pracovníkov štátnej správy lesov, vyplývali však z celkovej situácie.
V rokoch druhej svetovej vojny a po nej boli nízke stavy zveri a zároveň sa prejavovala snaha zabrániť jej preháňaniu. Po vzniku Československa ovplyvnila stanovenie štandardu aj česká poľovnícka etika, v ktorej nebolo zaužívané poľovanie na zver s vysokonohými duričmi. Za začiatok novodobého šľachtenia kopova možno považovať rok 1936, v ktorom bol usporiadaný prvý chovný zvod kopovov v Banskej Bystrici. Na ňom, a postupne aj na ďalších, vybrali prvé chovné jedince pre budúci kontrolovaný chov. Neboli to však iba chovné zvody. Viaceré jedince vybrali aj náhodne, čo pretrvávalo ešte niekoľko rokov po skončení druhej svetovej vojny.
Už vtedy bol vypracovaný štandard len málo sa líšiaci od dnešného. Prvým radikálnym zásahom šľachtenia bolo zníženie výšky kopovov, pretože vo veľkom počte sa vyskytovali jedince s výškou aj okolo 60 cm a viac. Do rámca štandardu vybrali množstvo jedincov, ich počet pre chov sa však postupne znížil. Prvý významný medzník už v začiatkoch šľachtenia spočíval vo výbere genotypovo vhodných jedincov pre budúci kontrolovaný chov. Ako sme už uviedli, ich počet bol podstatne vyšší, než sa neskôr uplatnil v chove, pretože nie každý jedinec prenášal na potomstvo znaky, očakávané od budúceho plemena, hoci samotné plemenné jedince spĺňali všetky požiadavky pre budúci chov.
Druhá etapa šľachtenia kopova spočívala v selekcii potomstva a výbere najvhodnejších potomkov, ktoré prenášali požadované vlastnosti. Túto etapu môžeme nazvať aj etapou overovania genotypu rodičov a následne aj potomkov. Do tretej etapy prechádzal chov postupne, when už dochádzalo iba k vzájomnému kríženiu vybranej populácie. Vtomto období sa už do chovu nevyberali nové jedince neznámeho pôvodu a populácia sa začala postupne stabilizovať. Súčasne s prebiehajúcou selekciou dochádzalo k zužovaniu jej genetickej variability, hoci celková početnosť populácie narastala. Postupný priebeh šľachtenia kopova svedčí o tom, že je vitálnym plemenom s dobrým genetickým základom, čoho najlepším dôkazom sú praktické výsledky.
Na rozdiel od iných plemien má svoje špecifiká, typické len preň. Je to plemeno, ktoré vyšlo z nášho domáceho genetického základu a udržať ho možno len z domácich zdrojov. Na rozdiel od iných plemien, kde na občerstvenie krvi možno doviezť nového jedinca, u kopova to nie je možné. Dovezený jedinec môže vychádzať len z našich chovov a pre občerstvenie krvi by bol zaujímavý až vtedy, keby sa v populácii natrvalo stratili niektoré skupiny génov, čo v súčasnej situácii neprichádza do úvahy. Zahraničie skôr hľadá uspokojenie svojich potrieb v našich chovoch. Na túto zvláštnosť treba pri šľachtení pamätať a prispôsobiť metódy výberu potrebám. Z uvedeného vyplýva aj potreba zachovať genofond kopova v čo najväčšej šírke. Postup ďalšieho šľachtenia musí popri zachovaní dostatočnej genetickej šírky populácie súčasne zachovať aj jej vysokú kvalitu. Možno to dosiahnuť dôslednou spätnou kontrolou zachovávania potomstiev a zároveň hľadaním najvhodnejších partnerov na vzájomné párenie.
Počas šesťdesiatich rokov šľachtenia poznačilo úsilie chovateľov množstvo prekážok. Prví šľachtitelia sa stretávali s nepochopením až odmietaním zámeru vytvoriť z obyčajného duriaceho psa ušľachtilé plemeno, ktoré sa stane pre poľovníka nenahraditeľným pomocníkom. Dnes je im slovenský kopov dostatočnou odmenou. Bolo nepochybne šťastným rozhodnutím začať s jeho šľachtením. Samotná príprava projektu stála veľa času, odriekania, presviedčania, ale aj finančných prostriedkov. Čas ukázal, že slovenský kopov je pes, ktorý si zaslúži pozornosť a ani oficiálne schválenie v FCI mu neprinieslo toľko uznania ako jeho výkon, ktorým neustále presviedča, že patrí medzi najlepšie duriče svojej triedy.
Stal sa jedným z najpočetnejších poľovných plemien na Slovensku, chovaným zväčša iba v horských lesných poľovných revíroch. Základ jeho dnešného chovu vychádza z 26 jedincov, vybraných v prvej etape šľachtenia. Vtedajších 14 psov a 12 suč vytvorilo súčasnú širokú chovateľskú základňu. Rodičmi Tambora z Dunajca, prvého chovného jedinca slovenského kopova z kontrolovaného spojenia, bol pes Brok Havran a suka Diana Havran. Po ňom nasledovala veľká séria jeho priamych potomkov, medzi ktorými boli napríklad Drak Spod Liššieho vrchu, Útok Krnáč, Norma Sobrana, ale aj ďalšie. Kontroľovaný výber v roku 1953 ako posledný ukončil pes Zahraj Ilavský, ktorého rodičmi boli pes Dožeň Ilavský a suka Lova Ilavský. Ich spojením sa uzatvára veľká etapa prvotného výberu psov a suč do chovu.
Ďalšie párenia sa robili len navzájom medzi chovnými jedincami. Treba zdôrazniť, že v čase postupného výberu, od vstupu prvých kopovov do chovu po posledného, robili sa párenia už navzájom aj medzi vznikajúcimi chovnými jedincami. Keď vstupovali do chovu poslední zo základného výberu, bolo registrovaných 52 chovných psov a suô a ich počet sa ďalej priaznivo rozširoval. Pozbierali sa psy, roztrúsené po Slovensku a začala sa vytvárať ich nová identifikácia. Na jej základe možno zostaviť súčasný jestvujúci rodokmeň kopova. Uplynulo veľa rokov šľachtiteľskej práce, kým sa podarilo dosiahnuť ustálenosť plemena. Prvé potomstvá neboli vždy vyrovnané, vo vrhoch sa vyskytovali jedince, ktoré nespĺňali podmienky chovu. Boli však medzi nimi aj také, ktoré vytvorili základ dnešnej populácie. Potvrdilo sa, že vhodné fenotypy prvých vybraných psov predstavovali súbory rôznych genotypov, ktoré sa odkrývali až pri ich vzájomnom párení.
Po dvadsiatich siedmich rokoch šľachtenia FCI schválila navrhnutý štandard kopova a zároveň boli splnené podmienky pre jeho zapisovanie do plemennej knihy. Pri stanovovaní cieľov ďalšieho chovu treba najprv vychádzať z doterajšieho vývoja kopova, ktorý bol základom jeho vzniku. Plemeno musí spĺňať všetky podmienky, potrebné pre jeho praktické poľovnícke využitie s jeho nenapodobiteľnou špecializáciou duriča. Len tak možno dosiahnuť v chove úspešnosť a žiadanosť. Slovenský kopov vznikol na širokom genetickom základe chovného materiálu, v čom je jeho veľká prednosť. Nemožno pripustiť, aby sa jeho genetická základňa postupne zúžila na chov len niekoľkých jedincov, alebo aby sa chov obmedzil iba na zachovanie potomstva po niektorých rodičoch či prarodičoch. Treba si veľmi vážne uvedomiť, že nikde inde na svete niet obdoby tohto plemena a že jeho obnova alebo doplnenie, či tzv. občerstvenie krvi je možné len z domáceho chovného materiálu. Otázke šľachtenia a udržania chovu slovenského kopova treba venovať takmer profesionálnu starostlivosť, sledujúcu nielen udržanie vysokej pracovnej a exteriérovej stability, ale aj zachovania dostatočnej genetickej diverzity populácie pre jej trvalé zachovanie.
Vzhľad a stavba tela
Vždy jednofarebný - čierny s pálením. Ľahšej stavby tela, ale vždy pevnej kostry. Tvar obdĺžnikový. Výška v kohútiku pre psy: 45-50 cm; suky: 40-45 cm, váha: 15-20 kg. Hlava je ľahko klenutá s výrazným tylovým hrbom. Nos je vždy čiernej farby, primerane veľký, nozdry roztvorené, koniec nosa mierne zašpicatený. Papuľa je rovná, v pomere k lebke primerane dlhá a nie veľmi široká. Pysky sú krátke, priliehajúce, tenké, so zreteľným kútikom. Oči mandľového tvaru sú hlbšie zapustené a tmavé. Uši sú posadené trochu nad rovinou oka, priliehavé, zaokrúhlené a stredne dlhé. Plece i rameno kratšie, dobre vyvinuté a svalnaté. Ramenný uhol tvorí asi 110°. Predlaktie smeruje rovno a je suché. Zápästie kratšie, záprstie tiež kratšie, mierne sklonené. Labka oválná, prsty dobre klenuté, pazúre vždy čierne a silné. Hruď široká, dobre vyplnená. Hrudník stredne hlboký, primerane široký a primerane dlhý. Rebrá oblúkovité, šikmo nasadené. Chrbát rovný, stredne dlhý. Bedrá kratšie, dostatočne široké, pevné a svalnaté. Brucho a slabiny mierne vtiahnuté. Stehno dostatočne široké, primerane dlhé a svalnaté. Holeň široká, primerane dlhá a dobre osvalená. Päta asi 15 cm vysoká, mierne široká, uhol pätového kĺbu asi 150°. Priehlavok a záprstie s dĺžkou asi 8 cm, smerujú mierne dopredu a sú bez vlčích pazúrikov. Labky oválne, prsty uzatvorené a dobre klenuté. Nasadený o niečo nižšie, ako je rovina chrbta, primerane silný, ku koncu sa zbiehajúci. Siaha po pätový kĺb. Srsť je 2-5 cm dlhá, stredne hrubá, priliehavá a hustá. Na chrbte a chvoste dlhšia. Podsada hustá, najmä v zimných mesiacoch. Aj v lete musí mať Podsadu. Vždy jednofarebný - čierny s pálením. Výška v kohútiku: psi 45-50 cm; sučky 40-45 cm, hmotnosť 15-20 kg.
Povaha a temperament
Slovenský kopov je inteligentný, temperamentný a ostrý, preto poľuje najmä na diviaky. Je to pes s výrazne vyvinutým orientačným zmyslom a skvelým čuchom. Vie vytrvalo sledovať teplú stopu a môže ju hlásiť aj po niekoľko hodín. Je odvážny, silný, tvrdohlavý, neúnavný a nezávislý. Ku svojmu vodcovi je lojálny. K rodine je veľmi milý a prítulný, dobrý strážca. Ku cudzincom býva rezervovaný, no nie je agresívny a reaguje lepšie na kľudný, pevný prístup než na tvrdé metódy. Je aktívny a potrebuje dostatok pracovného vyťaženia. Výcvik býva náročný, kopov býva tvrdohlavý. S deťmi je tolerantný, ak je so skúseným majiteľom, vhodný aj do svorky pri práci. Potrebuje kontakt s ľuďmi a býva psom jedného pána. Ku zvieratám, s ktorými žije od šteňaťa, je ochranársky a ochraňuje ich pred cudzími. S cudzími sa správa odmerane a ostražitý; dobrý strážca. Pri správnom vedení je spoľahlivý pomocník pre pána a zostáva lojálny aj pri odpočinku.
Využitie a práca
Kopov sa používa predovšetkým ako poľovnícky pes na diviačiu zver, ale aj ako strážny pes. Je výborný poľovný durič a farbiar, s výborným čuchom na dohľadávanie všetkej raticovej zveri a je vhodný na individuálny i spoločný lov. Ako durič pracuje na veľkom priestore a s radosťou sleduje stopy inej zveri ako jelenej či danielej. Osvedčil sa aj na dohľadávanie postrelenej zveri. Vhodný je do podhorských a horských revírov, ale aj do rovín. Srsť je krátka a výcvik vyžaduje dôslednosť; kopov je aktívny a potrebuje pravidelnú fyzickú aj mentálnu stimuláciu.
Starostlivosť a zdravie
Starostlivosť o srsť je pomerne jednoduchá: kartáčovanie 1-2× týždenne a počas obdobia vyrezávania častejšie. Uši je potrebné občas skontrolovať a čistiť, aby nedošlo k zápalom. Pri pracovnom psovi je vhodné pravidelné skúšanie proti kliešťom a udržiavanie chrupu v dobrom stave. Slovenský kopov je zdravé plemeno, ktoré nemáva výrazné predispozície k ochoreniam; môže sa však vyskytnúť dysplázia lakťov a bedier a u starších jedincov nádorové ochorenia mäkkých tkanív. Vhodná je kĺbová výživa a pravidelné veterinárne prehliadky. Pri poraneniach alebo škrabaniach je vhodná prvá pomoc a, ak treba, návšteva veterinára.
Kŕmenie by malo zohľadniť čas a vedomosti majiteľa. K dispozícii sú kompletné granuly alebo BARF, ktoré vyžadujú potrebnú znalosť skladby kŕmnej dávky. Pri pravidelnom pracovnom zaťažení sú vhodné vysokoenergetické krmivá; v období pokoja sa zvolí vyvážené alebo ľahšie Grale. Šteňa potrebuje kvalitné krmivo pre správny vývoj a rast. Kvalita potravy ovplyvňuje kondíciu a zdravie psa.
História a pôvod plemena
Slovenský kopov je jediné národné plemeno duriča, ktoré vzniklo na území Slovenska. V strednej Európe existovala skupina psov typických duričov a plemeno vzniklo spojením ľudových pracovných typov s horským prostredím. Prvé zápisy do plemennej knihy sa objavili v 20. storočí, a zo širších prameňov vyplýva, že rok 1940 predstavuje začiatok oficiálneho zapisovania. V roku 1963 bola slovenská kopov uznaná Medzinárodnou kynologickou federáciou ako samostatné plemeno. Slovenský názov vznikol pravdepodobne od maďarského slova kopó, čo symbolizuje lokálne korene a domáci pôvod plemena.
Historicky bol pôvodný kopov robustnejší a väčší, čo mu pomáhalo prenikať horským terénom. V 20. storočí sa kynológovia Koloman Slimák, Andrej Renča a František Siget rozhodli prispôsobiť kopova slovenským lesom, čo viedlo k súčasnému vzhľadu a veľkosti plemena. Prvé chovateľské prehliadky sa konali v roku 1936 v Banskej Bystrici a následne pokračovali v rokoch 1946 a neskôr. Základ dnešného chovu vychádza zo 26 jedincov v prvej etape šľachtenia, z čoho 14 psov a 12 suč vytvorilo súčasnú populáciu.
FCI schválila štandard kopova po dvadsiatich siedich rokoch šľachtenia a plemeno bolo zapísané do plemennej knihy. Dôraz sa kládol na zachovanie pôvodných charakteristík: výška, sfarbenie a exteriér, ktoré sú v súčasnosti už takmer identické s oficiálnym štandardom. Dôležitosť zachovania genetickej šírky zostáva kľúčová pre dlhodobú udržateľnosť plemena.
Praktické špecifiká plemena
Jednoznačne čierne s pálením, s obdĺžnikovým telom a pevnou kostrou. Výška: psy 45-50 cm, sučky 40-45 cm; váha 15-20 kg. Srsť 2-5 cm dlhá, s hustou podsadou, dlhšia na chrbte, v lete aj v zime. Plemeno je otvorené pre prácu v náročných terénoch a v menej pohodlných podmienkach dokáže plniť úlohy s vysokou spoľahlivosťou. Nos čiernej farby, oči tmavé a živé. Kopov je aktívny, vyžaduje pravidelný pohyb a kontakt s človekom, pričom je spoľahlivý pri práci pod vedením majiteľa.
Top 10 zaujímavostí a tipov
- Vhodný do horských aj nížin; zvláda rôzny terén a širokú paletu klusov.
- Výborný čuch a dlhodobé sledovanie stopy; hlasité signalizovanie výsledku práce.
- Potrebuje pevný a spravodlivý výcvik; je tvrdohlavý a vyžaduje dôsledné vedenie.
- Skvelý partner pre aktívnu rodinu; vhodný ako strážny pes a spolubojovník pri love.
- Je psom jedného pána; k ostatným domácim zvieratám môže byť rezervovaný, ale zvieratá s ktorými žije od šteňaťa ochraňuje.
- Udržiavanie genetickej diverzity je kľúčové pre dlhodobú vitalitu plemena.
- Pri starostlivosti o srsť stačí pravidelné česanie a kontrola uší a očí.
- Zdravotné riziká zahŕňajú hlavne dyspláziu kĺbov a možné nádorové ochorenia u starších jedincov; pravidelné vyšetrenia sú dôležité.
- Kŕmenie môže byť granule alebo BARF; dôležité je vyvážené a kvalitné krmivo s dostatkom živín.
- Pôvod a história plemena sú prepletené s národnou identitou a kultúrnou históriou Slovenska.