Existuje dom, v ktorom žijú len psíci. Ľudia sa tam o nich chodia starať. Dávajú im najesť, ošetrujú ich a hladkajú. Bývajú tam psíci, ktorí nemajú svojho pána. Sú opustení. Aby sa nemuseli potulovať, žijú práve v takom útulku, kde je o nich postarané.
Občas do psího domu niekto zajde, vybere si opusteného pejska a vezme si ho domů.
Bol raz jeden psík menom Rúfus, ktorý žil v malej dedinke. Rúfus bol veľmi milý a hravý, ale mal jeden zlozvyk: stále štekal. Štekal ráno, keď sa zobudil, štekal počas dňa, keď sa nudil, a štekal večer, keď išiel spať. Štekal na vtáky, na mačky, na autá, na ľudí a na všetko, čo sa pohlo. Ale jeho štekotanie nebolo vôbec zábavné pre ostatných. Jeho majiteľka, pani Zuzana, bola často unavená a podráždená z jeho hluku. Susedia sa sťažovali, že im ruší pokoj a spánok. Deti sa sním báli hrať, lebo si mysleli, že je zlý a agresívny. Rúfus si toho nevšímal a pokračoval vo svojom štekotaní. Myslel si, že je to normálne a že tak robia všetci psi.
Bolo krásne slnečné popoludnie a Rúfus sa rozhodol ísť na prechádzku po dedine. Vybehol z dvora a začal behať po uliciach. Štekal na všetko, čo videl: na poštára, ktorý rozvážal listy, na starého pána, ktorý sedel na lavičke, na deti, ktoré skákali gumu, na mačku, ktorá ležala na streche. Rúfus si to nebral k srdcu a pokračoval vo svojej zábave. Ale potom uvidel niečo, čo ho veľmi zaujalo: bol to veľký červený balón v tvare srdca, ktorý visel na okne pekárne. Rúfus miloval balóny a chcel si s ním hrať. Tak začal štekať ešte hlasnejšie a skákať pod oknom. Ale jeho štekotanie malo nečakaný účinok: balón praskol! A nie len tak obyčajne praskol, ale vybuchol! Z balóna vyletel vzduch s takou silou, že rozbil okno pekárne a vyhodil von celú vitrínu s koláčmi!
Rúfus bol prekvapený a vystrašený. Nevedel, čo sa stalo a čo má robiť. Ty malý štekajúci darebák! Pozri, čo si spravil! Zničil si mi celú pekárnu! Rúfus sa zľakol a utekal preč. Ale nebol sám: za ním bežala aj rozzúrená pani pekárka a kričala naňho. A nielen ona: za ňou bežali aj ďalší ľudia, ktorí videli, čo sa stalo. Boli to susedia, deti, poštár, starý pán a dokonca aj tá mačka. Rúfus bežal, ako len mohol, ale nemal kam utiecť. Všade, kam sa obrátil, videl nahnevané tváre a počul hlasné kriky. Cítil sa strašne a ľutoval, že štekal tak veľa. Zrazu uvidel svoj dom a jeho dvor. Bol to jediné miesto, kde sa cítil bezpečne. Tak sa rozhodol utiecť tam. Ale keď pribehol k bráne, zistil, že je zamknutá. Rúfus nevedel, čo má robiť. Bol zúfalý a smutný. Chcel sa vrátiť domov a schovať sa pod posteľ. Ale nemal ako. Ale jeho plač bol iný ako jeho štekotanie. Bol tichý a smutný. Ľudia sa zastavili pred bránou a pozreli sa na Rúfusa. Videli ho, ako sedí na zemi a plače. Ľudia sa začali cítiť inak: už neboli nahnevaní a podráždení, ale boli súcitní. Uvedomili si, že Rúfus nechcel spôsobiť problémy, ale len sa chcel hrať. Tak sa rozhodli mu pomôcť. Chudák psík, musí byť veľmi smutný. Rúfus bol prekvapený. Nevedel, čo sa deje, ale bol rád, že môže ísť domov. Ale nebol sám: za ním vošli aj ostatní ľudia. Boli to susedia, deti, poštár, starý pán a dokonca aj tá mačka. Všetci boli milí a priateľskí. Prepáč nám, že sme ťa naháňali a kričali na teba.
V jednom meste sa túlal malý psíček. Patril k plemeni mops, takže bol taký malý, baculatý, mal krátke nožičky, silné tieličko, krátky čumáčik a veľké guľaté oči. Nemal žiadne meno, pretože nikomu nepatril. A nikto ho ani nechcel.
Bol raz jeden hravý psík menom Ňufík. Bol to roztomilý psík s veľkými ušami a hnedou srsťou. Ňufík bol malý, ale veľmi veselý a hravý psík. Rád sa točil za svojím vlastným chvostíkom či robil radosť svojej rodine.
Volám sa Buddy a som pes. Mám najlepšieho pána na svete - je to chlapec, ktorému hovoria Michal. Žijem si spokojne. Mám teplú búdu, veľký dvor, veľa hračiek, veľa jedla a lásku môjho milovaného chlapca. Každý deň ráno síce odíde spolu s rodičmi preč, no poobede sa vždy so mnou hrá. Hádže mi loptičky, preťahujeme sa lanom, alebo sa naháňame. Keď sú však všetci preč, ja strážim. Nikoho sem nepúšťam. Dobre, možno si občas zdriemnem, hlavne poobede, no vždy spím len na jedno oko. Tým druhým dávam pozor.
Pamätáte si na Buddyho? Po tom, ako sa musel zmieriť s tým, že u susedov ho bude už navždy provokovať mačka s mačiatkami, sa musel vyrovnať s ďalším problémom, s poštárom. Poštár Ferko bol milý chlapík. Veselý a zhovorčivý. Každého v dedine poznal, s každým sa porozprával. Ľudia ho mali radi a vždy sa tešili, keď im mal doniesť poštu. Jediný, kto ho nemal rád bol Buddy.
Na statku bol v noci hrozný vietor. Rek, pes zo statku, ráno obchádzal všetky zvieratká a kontroloval, či im veľký vietor neponičil domčeky. Jeho prvá cesta viedla za prasiatkami.
Išiel sa teda pozrieť do obchodu, kde predávali domáce zvieratká.
„Poslúchaj, mačička,“ povedal psík, „už bude skoro 28. október a my nemáme žiadnu zástavu. Ale tento rok vraj to bude nejaké obzvlášť slávne.“
„Vieš, mačička,“ povedal psík, „my by sme tiež mali mať nejaké hračky, ako majú deti.“
Bol raz jedna farma, na ktorej okrem starého farmára a jeho rodiny žil aj psík Max, ich strážca, ale aj iné zvieratká, ktoré farmári vlastnili. Natrafili by ste tam na sliepočky, kone, kravy, ale aj na malé teliatka. Tie mali pre seba veľkú pašu, kde sa rady pásli. Malé teliatka všetko spoznávali a obdivovali.
Bola raz jedna čarovná krajinka, kde žili zvieratká, ktoré nielenže vedeli rozprávať, ale i pracovať. Sloníky pracovali v obchodíkoch, sovičky učili zvieratká v školách a psíkovia pracovali ako zdatní policajti.
V jednej dedine bol gazdovstvo, ktoré strážilo šesť psov. A títo psi každý rok organizovali súťaž v preskakovaní prekážok, behaní a ďalších psích zručnostiach. Súťaž vždy vyhral Trhač, veľký rotvajler. Jeho menší kamarát, bígl Billy, sníval o tom, že túto súťaž raz tiež vyhrá. A čo keby to bolo práve teraz? Len či je dosť vytrénovaný, napadlo ho. Zajtra má byť psí súťaž.
Bol raz jedno veselé dievčatko, ktoré sa volalo Kristínka. Nemala však žiadnych súrodencov, mamka s ockom boli často v práci a po škole sa nemala s kým hrať. Aj to popoludnie, v ktorom sa náš príbeh odohráva, sa Kristínke skončila škola a ona sa vybrala na prechádzku s jej kamarátom Adamom.
Bol krásny slnečný deň a rodičia si pre malú Kláru vybrali nevídané prekvapenie. Dnes mala totiž desiate narodeniny. Dievčatko vždy snívalo o tom, že jedného dňa bude mať psíka, malé šteniatko.
Pán Hrdlička žil v malom domčeku sám. A bolo mu samotnému smutno. Preto si povedal, že si zaobstará kamaráta. Niekoho, kto by s ním mohol chodiť aj von na prechádzku.
O údolí rieky Doubravky sa už po mnoho rokov traduje povesť o čiernom mužovi, ktorý tudy chodí so psom. Vraj sa zjavuje ľuďom pokorným, ktorým dokáže pomôcť.
Za špicatou horou a lesmi stálo malé, ale zato krásne kráľovstvo. Bývala v ňom pôvabná princezná so svojimi rodičmi. Princezná bola veľmi krásna. Jej dlhé svetlé vlasy jej žiarili ako slniečko. Oči mala modré ako krištáľová studnička a jej úsmev bol ten najkrajší na celom svete. Bola tiež veľmi dobrá a mala dobré srdce. Kráľ a kráľovná z nej mali obrovskú radosť a nadovšetko ju milovali.
Bola raz jedna veľká farma, kde žilo množstvo zvieratiek. Žila tam i malá ovečka menom Bibi. Najviac milovala nočnú oblohu a krásne hviezdičky. Rada ich v noci sledovala, keď už všetci spali, a mala pocit, že hviezdy svietia len pre ňu.
Jedného dňa celé pršalo, všade bolo mokro a zima, a psík s mačičkou nemohli von a nemali čo robiť.
„I heleďme,“ povedal psík, „vás sme už dávno nevideli. To vy asi ani neviete, že ma tu bolela noha.“
„Počúvaj, mačička,“ povedal psík, „už bude skoro 28. október a my nemáme žiadny prapor. Ale tento rok vraj to bude nejaké obzvlášť slávne.“
Psík s mačičkou sedeli na pohovke a vymýšľali si, čo by mali robiť, aby sa zabavili a dobre sa mali.
Dnes som si ako obyčajne ľahol do pelechu a chystal sa oddýchnuť si. Zrazu počujem nejaké zvuky. V tom okamihu vybehol na ulicu červený kudlatý pes a havajčiac utekal dedinou. psi za ním, ako keď včely vyroja sa z úľa. Bola to ruvačka! dodriapaný a dokrvavený dostal sa do šíreho poľa. Na noc pribehol do hory, bo po tej príučke nechcelo sa mu do dediny.
Veľké ako trojročný junec, vyskočilo naňho spoza kríkov a chmat! popustilo z pazúrov, keby ešte v dobrý čas nebol mu ukázal päty. Na druhý deň moril ho hlad. Čo robiť? zuby. Hneď z prvého domu zavoňala mu pečienka. chmatom vychytil pečienku z rajnice. Ale vtom pribehne kuchárka a - čľap! vodou kvárnika. ho ďalej. I tu i tam len zhynúť! Hodil sebou pod zelený ker a čakal na seba smrť. O chvíľku pribehla k nemu hladovitá líška. klipká. Obchádza, obzerá, prikráda sa, a chvat! odtrhne mu ucho! hora ozvala sa, a zradzská líška vytrčila kopytá do neba. šiel s baranmi. Ten i priblížil sa ku psu a hodil mu kúsok chleba. mucha?“ Toľko bolo hladovému i kúsok chleba. mäsa ako ovčí pysk. Hneď mu mušky ožili. mäsiara. kamarátom. strážcu nad stádom nebolo nikde viac, akým stal sa tento zakliaty pes. zavolal, to akoby bol rozumel, hneď navlas vykonal. zlatých. Raz tiež hnali krmné voly zďaleka a prišlo im na pustatine nocovať. vína a ujedal si chutnú pečienku. tu mnoho zbojníkov?!“ hovorí mu hostinský. môjho dunča tam vonku mám. gule dva najtučnejšie voly. Pominula polnoc a hostinský vyčítal mäsiarovi sto dukátov. spal. I strážny pes vonku zaťúchol. Ale krčmárovi celá vec už ani tak pokoja nedala. voľač navyše vyzískať. Vedel on dobre, aký to pes, a striehol na všetko. tľapkal verného psa, že tej noci dobre strážil. statku a potíšku odháňal šesť najtučnejších volov z gule. košiara, kde i krem toho pokradnuté statky s kamarátmi odpratúval. dunčo skočil mu pravo do tváre a odhryzol mu červený vypitý nos. domov utekal, aby si tvár zaviazal. veci. Na svitaní za krvavým chodníkom pohodil[149] ku košiaru a svoje voly prihnal naspäť ku stádu. krčmou a pohlo sa ďalej. „Pán hostinský, kdeže ste, akože ste? hostinský tamdnu. „No, tak vám aspoň s nosom neodídem. S tým položil mu mäsiar nos na oblok a pobral sa za volmi. Šťastne prihnali domov tučné voly. Mäsiar nachoval verného psa a zaihrával sa s ním. tom príde k nim jedna stará baba. „He-he-he, pán mäsiar, krásny to pes,“ smeje sa baba proti nemu. „A čože s tým psom?“ pýta sa mäsiar. „A veru je to nie pes ako pes, ale je to zakliaty človek. „Odíde-neodíde, to sem-tam. jej i vy tak tri razy do tváre a povedzte, aby zopsila sa, ako ona jemu urobila. dakde na tretej dedine. Vtom roztvoria sa jej dvere a dnu vkročí náš mäsiar. V tom okamihu vybehla stará suka na ulicu a všetky dedinské psy do nej. podela sa! Náš pes ale premenil sa na človeka. Mäsiar ho obdaroval. nemal ucha, ktoré mu líška bola odtrhla. [149] pohodiť - potrafiť, utrafiť
Bol raz jeden psík menom Rúfus, ktorý žil v malej dedinke. Rúfus bol veľmi milý a hravý, ale mal jeden zlozvyk: stále štekal. Štekal ráno, keď sa zobudil, štekal počas dňa, keď sa nudil, a štekal večer, keď išiel spať. Štekal na vtáky, na mačky, na autá, na ľudí a na všetko, čo sa pohlo. Ale jeho štekotanie nebolo vôbec zábavné pre ostatných. Jeho majiteľka, pani Zuzana, bola často unavená a podráždená z jeho hluku. Susedia sa sťažovali, že im ruší pokoj a spánok. Deti sa sním báli hrať, lebo si mysleli, že je zlý a agresívny. Rúfus si toho nevšímal a pokračoval vo svojom štekotaní. Myslel si, že je to normálne a že tak robia všetci psi.
Bolo raz jedno veselé dievčatko, ktoré sa volalo Kristínka. Nemalo však žiadnych súrodencov, mamka s ockom boli často v práci a po škole sa nemala akosi s kým hrávať. Aj to popoludnie, v ktorom sa náš príbeh odohráva, sa Kristínke skončila škola a ona sa vybrala na prechádzku s jej kamarátom Adamom.
Bol raz jeden hravý psík menom Ňufík. Bol to roztomilý psík s veľkými ušami a hnedou srsťou. Ňufík bol malý, ale veľmi veselý a hravý psík. Rád sa točil za svojím vlastným ocáskom či robil radosť svojej rodine.
V jednom meste sa túlal malý psíček. Patřil k plemeni mops, takže bol taký malý, baculatý, měl krátké nožičky, silné tělíčko, krátký čumáček a velké kulaté oči. Neměl žádné jméno, protože nikomu nepatřil. A nikdo ho ani nechtěl.
Bol raz jeden psík menom Rúfus, ktorý žil v malej dedinke. Rúfus bol veľmi milý a hravý, ale mal jeden zlozvyk: stále štekal. Štekal ráno, keď sa zobudil, štekal počas dňa, keď sa nudil, a štekal večer, keď išiel spať. Štekal na vtáky, na mačky, na autá, na ľudí a na všetko, čo sa pohlo. Ale jeho štekotanie nebolo vôbec zábavné pre ostatných. Jeho majiteľka, pani Zuzana, bola často unavená a podráždená z jeho hluku. Susedia sa sťažovali, že im ruší pokoj a spánok. Deti sa sním báli hrať, lebo si mysleli, že je zlý a agresívny. Rúfus si toho nevšímal a pokračoval vo svojom štekotaní. Myslel si, že je to normálne a že tak robia všetci psi.
Bolo krásne slnečné popoludnie a Rúfus sa rozhodol ísť na prechádzku po dedine. Vybehol z dvora a začal behať po uliciach. Štekal na všetko, čo videl: na poštára, ktorý rozvážal listy, na starého pána, ktorý sedel na lavičke, na deti, ktoré skákali gumu, na mačku, ktorá ležala na streche. Rúfus si to nebral k srdcu a pokračoval vo svojej zábave. Ale potom uvidel niečo, čo ho veľmi zaujalo: bol to veľký červený balón v tvare srdca, ktorý visel na okne pekárne. Rúfus miloval balóny a chcel si s ním hrať. Tak začal štekať ešte hlasnejšie a skákať pod oknom. Ale jeho štekotanie malo nečakaný účinok: balón praskol! A nie len tak obyčajne praskol, ale vybuchol! Z balóna vyletel vzduch s takou silou, že rozbil okno pekárne a vyhodil von celú vitrínu s koláčmi!
Rúfus bol prekvapený a vystrašený. Nevedel, čo sa stalo a čo má robiť. Ty malý štekajúci darebák! Pozri, čo si spravil! Zničil si mi celú pekárnu! Rúfus sa zľakol a utekal preč. Ale nebol sám: za ním bežala aj rozzúrená pani pekárka a kričala naňho. A nielen ona: za ňou bežali aj ďalší ľudia, ktorí videli, čo sa stalo. Boli to susedia, deti, poštár, starý pán a dokonca aj tá mačka. Rúfus bežal, ako len mohol, ale nemal kam utiecť. Všade, kam sa obrátil, videl nahnevané tváre a počul hlasné kriky. Cítil sa strašne a ľutoval, že štekal tak veľa. Zrazu uvidel svoj dom a jeho dvor. Bol to jediné miesto, kde sa cítil bezpečne. Tak sa rozhodol utiecť tam. Ale keď pribehol k bráne, zistil, že je zamknutá. Rúfus nevedel, čo má robiť. Bol zúfalý a smutný. Chcel sa vrátiť domov a schovať sa pod posteľ. Ale nemal ako. Ale jeho plač bol iný ako jeho štekotanie. Bol tichý a smutný. Ľudia sa zastavili pred bránou a pozreli sa na Rúfusa. Videli ho, ako sedí na zemi a plače. Ľudia sa začali cítiť inak: už neboli nahnevaní a podráždení, ale boli súcitní. Uvedomili si, že Rúfus nechcel spôsobiť problémy, ale len sa chcel hrať. Tak sa rozhodli mu pomôcť. Chudák psík, musí byť veľmi smutný. Rúfus bol prekvapený. Nevedel, čo sa deje, ale bol rád, že môže ísť domov. Ale nebol sám: za ním vošli aj ostatní ľudia. Boli to susedia, deti, poštár, starý pán a dokonca aj tá mačka. Všetci boli milí a priateľskí. Prepáč nám, že sme ťa naháňali a kričali na teba.
Existuje dom, v ktorom žijú len psíci. Ľudia sa tam o nich chodia starať. Dávajú im najesť, ošetrujú ich a hladkajú. Bývajú tam psíci, ktorí nemajú svojho pána. Sú opustení. Aby sa nemuseli potulovať, žijú práve v takom útulku, kde je o nich postarané.
Občas do psího domu niekto zajde, vybere si opusteného pejska a vezme si ho domů.
Bol raz jeden psík menom Rúfus, ktorý žil v malej dedinke. Rúfus bol veľmi milý a hravý, ale mal jeden zlozvyk: stále štekal. Štekal ráno, keď sa zobudil, štekal počas dňa, keď sa nudil, a štekal večer, keď išiel spať. Štekal na vtáky, na mačky, na autá, na ľudí a na všetko, čo sa pohlo. Ale jeho štekotanie nebolo vôbec zábavné pre ostatných. Jeho majiteľka, pani Zuzana, bola často unavená a podráždená z jeho hluku. Susedia sa sťažovali, že im ruší pokoj a spánok. Deti sa sním báli hrať, lebo si mysleli, že je zlý a agresívny. Rúfus si toho nevšímal a pokračoval vo svojom štekotaní. Myslel si, že je to normálne a že tak robia všetci psi.
Bolo krásne slnečné popoludnie a Rúfus sa rozhodol ísť na prechádzku po dedine. Vybehol z dvora a začal behať po uliciach. Štekal na všetko, čo videl: na poštára, ktorý rozvážal listy, na starého pána, ktorý sedel na lavičke, na deti, ktoré skákali gumu, na mačku, ktorá ležala na streche. Rúfus si to nebral k srdcu a pokračoval vo svojej zábave. Ale potom uvidel niečo, čo ho veľmi zaujalo: bol to veľký červený balón v tvare srdca, ktorý visel na okne pekárne. Rúfus miloval balóny a chcel si s ním hrať. Tak začal štekať ešte hlasnejšie a skákať pod oknom. Ale jeho štekotanie malo nečakaný účinok: balón praskol! A nie len tak obyčajne praskol, ale vybuchol! Z balóna vyletel vzduch s takou silou, že rozbil okno pekárne a vyhodil von celú vitrínu s koláčmi!
Rúfus bol prekvapený a vystrašený. Nevedel, čo sa stalo a čo má robiť. Ty malý štekajúci darebák! Pozri, čo si spravil! Zničil si mi celú pekárnu! Rúfus sa zľakol a utekal preč. Ale nebol sám: za ním bežala aj rozzúrená pani pekárka a kričala naňho. A nielen ona: za ňou bežali aj ďalší ľudia, ktorí videli, čo sa stalo. Boli to susedia, deti, poštár, starý pán a dokonca aj tá mačka. Rúfus bežal, ako len mohol, ale nemal kam utiecť. Všade, kam sa obrátil, videl nahnevané tváre a počul hlasné kriky. Cítil sa strašne a ľutoval, že štekal tak veľa. Zrazu uvidel svoj dom a jeho dvor. Bol to jediné miesto, kde sa cítil bezpečne. Tak sa rozhodol utiecť tam. Ale keď pribehol k bráne, zistil, že je zamknutá. Rúfus nevedel, čo má robiť. Bol zúfalý a smutný. Chcel sa vrátiť domov a schovať sa pod posteľ. Ale nemal ako. Ale jeho plač bol iný ako jeho štekotanie. Bol tichý a smutný. Ľudia sa zastavili pred bránou a pozreli sa na Rúfusa. Videli ho, ako sedí na zemi a plače. Ľudia sa začali cítiť inak: už neboli nahnevaní a podráždení, ale boli súcitní. Uvedomili si, že Rúfus nechcel spôsobiť problémy, ale len sa chcel hrať. Tak sa rozhodli mu pomôcť. Chudák psík, musí byť veľmi smutný. Rúfus bol prekvapený. Nevedel, čo sa deje, ale bol rád, že môže ísť domov. Ale nebol sám: za ním vošli aj ostatní ľudia. Boli to susedia, deti, poštár, starý pán a dokonca aj tá mačka. Všetci boli milí a priateľskí. Prepáč nám, že sme ťa naháňali a kričali na teba.
Bol raz jeden psík menom Rúfus, ktorý žil v malej dedinke. Rúfus bol veľmi milý a hravý, ale mal jeden zlozvyk: stále štekal. Štekal ráno, keď sa zobudil, štekal počas dňa, keď sa nudil, a štekal večer, keď išiel spať. Štekal na vtáky, na mačky, na autá, na ľudí a na všetko, čo sa pohlo. Ale jeho štekotanie nebolo vôbec zábavné pre ostatných. Jeho majiteľka, pani Zuzana, bola často unavená a podráždená z jeho hluku. Susedia sa sťažovali, že im ruší pokoj a spánok. Deti sa sním báli hrať, lebo si mysleli, že je zlý a agresívny. Rúfus si toho nevšímal a pokračoval vo svojom štekotaní. Myslel si, že je to normálne a že tak robia všetci psi.
Bolo krásne slnečné popoludnie a Rúfus sa rozhodol ísť na prechádzku po dedine. Vybehol z dvora a začal behať po uliciach. Štekal na všetko, čo videl: na poštára, ktorý rozvážal listy, na starého pána, ktorý sedel na lavičke, na deti, ktoré skákali gumu, na mačku, ktorá ležala na streche. Rúfus si to nebral k srdcu a pokračoval vo svojej zábave. Ale potom uvidel niečo, čo ho veľmi zaujalo: bol to veľký červený balón v tvare srdca, ktorý visel na okne pekárne. Rúfus miloval balóny a chcel si s ním hrať. Tak začal štekať ešte hlasnejšie a skákať pod oknom. Ale jeho štekotanie malo nečakaný účinok: balón praskol! A nie len tak obyčajne praskol, ale vybuchol! Z balóna vyletel vzduch s takou silou, že rozbil okno pekárne a vyhodil von celú vitrínu s koláčmi!
Rúfus bol prekvapený a vystrašený. Nevedel, čo sa stalo a čo má robiť. Ty malý štekajúci darebák! Pozri, čo si spravil! Zničil si mi celú pekárnu! Rúfus sa zľakol a utekal preč. Ale nebol sám: za ním bežala aj rozzúrená pani pekárka a kričala naňho. A nielen ona: za ňou bežali aj ďalší ľudia, ktorí videli, čo sa stalo. Boli to susedia, deti, poštár, starý pán a dokonca aj tá mačka. Rúfus bežal, ako len mohol, ale nemal kam utiecť. Všade, kam sa obrátil, videl nahnevané tváre a počul hlasné kriky. Cítil sa strašne a ľutoval, že štekal tak veľa. Zrazu uvidel svoj dom a jeho dvor. Bol to jediné miesto, kde sa cítil bezpečne. Tak sa rozhodol utiecť tam. Ale keď pribehol k bráne, zistil, že je zamknutá. Rúfus nevedel, čo má robiť. Bol zúfalý a smutný. Chcel sa vrátiť domov a schovať sa pod posteľ. Ale nemal ako. Ale jeho plač bol iný ako jeho štekotanie. Bol tichý a smutný. Ľudia sa zastavili pred bránou a pozreli sa na Rúfusa. Videli ho, ako sedí na zemi a plače. Ľudia sa začali cítiť inak: už neboli nahnevaní a podráždení, ale boli súcitní. Uvedomili si, že Rúfus nechcel spôsobiť problémy, ale len sa chcel hrať. Tak sa rozhodli mu pomôcť. Chudák psík, musí byť veľmi smutný. Rúfus bol prekvapený. Nevedel, čo sa deje, ale bol rád, že môže ísť domov. Ale nebol sám: za ním vošli aj ostatní ľudia. Boli to susedia, deti, poštár, starý pán a dokonca aj tá mačka. Všetci boli milí a priateľskí. Prepáč nám, že sme ťa naháňali a kričali na teba.