Väčšina z nás iste bude vedieť: Reklamný spot - hory, pasienky, koliba, košiar, ovce a tradičné jedlá zo salaša.
A známa slovná výmena, ktorá zľudovela: Nakúpili sme všetko, čo sme mali? Nie, len to, čo sme už nemali!
Honelník nosí detviansky klobúk a bača zas liptovský pastiersky širák. Scenéria Nízkych Tatier a verný pes Dunčo.
Viete, že ikonické postavy COOP Jednoty, bača a jeho pomocník, oslavujú 15 rokov na našich obrazovkách?
Podarenú dvojicu - jeden múdry, druhý trochu „nasprostastý“ - od začiatku stvárňujú Jevgenij Libezňuk a Peter Mattes.
Prvé kroky a nečakaný úspech
Herec s ukrajinským pôvodom Libezňuk, dlhoročná opora Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove, sa pred rokmi ani nezúčastnil osobne na castingu na túto rolu. Jednoducho, neveril, že úlohu dostane.
Zavolali mu však, či by aspoň nemohol natočiť video a poslať ho. „Vtedy som urobil najlepšie rozhodnutie, povedal som žene, nech ma natočí a ak ma do reklamy vyberú, bude mať polovicu honorára,“ smeje sa.
„Ešte sme si hovorili, že v lepšom prípade sa tento reklamný koncept udrží po celý rok,“ dodáva honelník Mattes, ktorý si nemyslí, že by s charakterom svojej postavy v reklame mal veľa spoločného.
Prvýkrát sa postava baču v reklame COOP Jednoty objavila v roku 2008, vtedy agentúra ešte nepremýšľala nad tým, že by mohlo ísť o koncept na pokračovanie. Ukázalo sa však, že práve tematika salaša chytila zákazníkov za srdce.
„Bača bol v tom čase na salaši sám a ponúkal českých turistov pravou domácou bryndzou. V tejto kampani sa dajú hľadať základy nesmrteľného konceptu.“
Prvá reklama so súčasnou dvojicou vznikla v rámci kampane k Veľkej noci v roku 2010. Nakrúcanie sa začalo v skanzene v Martine, ale čoskoro sa presunulo na pasienky nad Liptovskou Lúžnou v okrese Ružomberok, kde vyrástla koliba a košiar s ikonickou panorámou Nízkych Tatier.
Oslava 15. výročia a náročné nakrúcanie
Bača a honelník oslavujú. 15. výročie spolupôsobenia.
Obidvaja herci z komickej dvojice zavítali tento týždeň do Bratislavy, aby v tunajšej reštaurácii pripomínajúcej slovenskú kolibu, spoločne oslávili 15. narodeniny. Už o pár hodín na to ich čakala ďalšia filmovačka.
Pripustili, že nakrúcanie spotov býva často veľmi náročné. „Často je to veľká výzva a málokto vie, koľko filmovačiek sa už skončilo s natrhnutými väzmi, meniskami, natiahnutými svalmi,“ vysvetľuje honelník Peter Mattes.
Najpamätnejšia nakrúcania scéna podľa baču Libezňuka bola tá, keď honelník musel spadnúť z výšky - v reklame, kde padal z bicykla. V skutočnosti visel na žeriave, ale stále nemal v očiach potrebnú hrôzu.
Tak ho na Libezňukovo „pošepkanie“ vytiahli vyššie, ako očakával, a potom ho pustili zopár metrov voľným pádom. „A konečne to bolo ono!
„Mám veľké tajomstvo, zásadne si neštudujem, čo so mnou plánujú robiť počas nakrúcania,“ priznáva honelník. „Samozrejme, viem, o čom asi reklama bude, ale keby som čítal podrobnosti typu - honelník visí, honelník padá, honelník ide pod vodou, tak by som na ten pľac asi ani neprišiel. Nechcem to vedieť vopred, verím nášmu tímu,“ dodáva chlapík, ktorý o sebe tvrdí, že má „krátky knôt“, je výbušný a hneď chytá nervy.
„Ak bolo dovtedy ticho, on vbehne so slovami čaute decká a už to ide: Píp, píp, píp,“ žaluje naňho s úškrnom bača, pričom nejde o pípanie kuriatka, to treba vypípať neslušné výrazy.
Čo robí reklamu výnimočnou?
To, čo robí reklamnú dvojicu zo salaša výnimočnou, nie sú len vtipné skeče založené na slovnej hračke či ľudové prostredie. Sú to ľudskosť, vždy nečakaná zápletka a vzájomná dynamika, ktorá pripomína vzťah otca so synom alebo učiteľa so žiakom.
Diváci v nich nachádzajú archetypy - múdreho gazdu a nešikovného, ale zato veľmi dobrosrdečného pomocníka, a preto ich majú radi.
Kampane sa navyše neustále vyvíjajú. Veď my veríme...
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 2008 | Prvá reklama s bačom na salaši |
| 2010 | Prvá reklama so súčasnou dvojicou (bača a honelník) |
| Súčasnosť | 15. výročie spolupráce |
Spoznávajú ich ľudia na ulici?
Petru Mattesa podľa jeho slov často nie, lebo chodí zarastený, len v reklamnom spote je oholený. Občas sa vraj stane, že podgurážený občas v krčme mu povie čau, lebo ho odniekiaľ pozná. Ale nevie si ho zaradiť.
Manželka si potom podrypne, vraj má pekných kamošov.
Aj na autogramiáde raz už dvojici vynadali, že čo sa tlačia dopredu, treba vraj stáť v rade. „Čo sa týka autogramiád, deti majú vždy prednosť,“ hovoria obaja. „Ten ich úsmev a nefalšovaná radosť v očiach, to sú veľmi príjemné stretnutia.
