Nešvár dnešnej doby - stres. Poznáme ho my, bohužiaľ ho poznajú aj naši štvornohí kamoši. Nervozita obvykle vyplýva z neistoty, strachu a nedostatku sebadôvery a dôvery ako takej. Pes v strese je zmätený, nechápe, čo sa od neho očakáva, sťahuje uši a chvost a má tendenciu od stresujúceho prvku utiecť. Váš pokoj a sebaistota sú zdrojom k šťastnému životu psíka.
Často počujeme povedať ľudí - "on je taký vystresovaný", "ona stále stresuje". Čo to ten stres u psa je a ako sa prejavuje? Psa v strese spoznáme podľa reči jeho tela. Nekľudné prestupovanie z labky na labku, uši stiahnuté dozadu, strnulý postoj tela, stiahnutý chvost, zrýchlené dýchanie, až dychčanie, uhýbanie pohľadom a odvracanie hlavy, spomalené neisté pohyby. Stresovým faktorom môžu byť rovnaké veci ako u ľudí. Neznáme prostredie, nový člen domácnosti, sťahovanie do nových priestorov, priveľká spoločnosť ľudí, či psov. Taktiež tento stav môžu vyvolať nejasné alebo rozporuplné povely, ktoré im dávame my. Prípadne naše chovanie voči psom, kedy sa im snažíme pomôcť tým, že ich ľutujeme, chlácholíme, držíme ich čo najďalej od stresového faktoru, namiesto toho, aby sme im ukázali, že nie je dôvod na stres a my sme tu preňho, aby cez to prešiel bez paniky.
Príčiny nervozity a stresu u psov
Väčšinou sa nervozita týka menších psíkov, ktorých máme, bohužiaľ, tendenciu chrániť pred všetkým, čo MY považujeme za nebezpečné. Podceňovanie výchovy a výcviku u menších psov "lebo neublíži, veď je malý", často vedie k nedostatku pevných a jasných pravidiel a to vedie k neistote, ktorá sa preklápa do nervozity. Malý pes má čo robiť, aby to zvládol vo svete "obrov". Skúste si ľahnúť na zem a zdvihnúť hlavu, čo vidíte a ako to na vás pôsobí? Pevná a pokojná výchova, základný výcvik a dodržiavanie pravidiel neznamenajú nedostatok lásky. Ochraňovanie šteniat pred inými psami, prístup "nechytajte ho", keď chce šteniatko niekto pohladkať, toto u psov vyvoláva nedôveru k iným psom a nedôveru k ľuďom. To vedie k nervóznemu štekaniu a vrčaniu, keď sa priblíži iný pes, bez ohľadu na to, či je alebo nie je reaktívny. K štekaniu na okoloidúcich a vrčaniu, keď sa niekto psíkovi prihovorí, nehovoriac o tom, že by sa ho chcel dotknúť. Áno, často robia chybu aj okoloidúci psíčkari, nadšené výskanie na psa, ani strkanie mu ruky do tváre u psa nefunguje. Hlasné (aj keď nadšené) výkriky "ty si krásny psík", alebo "poď ku mne, ja mám doma tiež takého" nervózneho psíka iba zneistí a môže vyvolať obrannú reakciu (útek alebo útok). Strkanie ruky do tváre je tiež nezmysel, pes musí mať možnosť sa k vám priblížiť a ovoňať vás dobrovoľne, keď sa rozhodne sám, potom mu môžete strčiť ruku pred tvár, prípadne ho pohladkať a prehovoriť naňho, ideálne pokojným hlasom. To, že je pes malý neznamená, že je hračka. Ale podporovanie nervozity voči ľuďom panickým "nechytajte ho" alebo "uhryzne vás" a podobne iba situáciu zhorší.
Vety typu "je to také plemeno, je uštekané", prípadne "on je taký od malička", "ona šteká na každého" a pod. už počul asi každý z nás. Aj keď mnohé plemená sú vokálnejšie, než tie ostatné a viac sa prejavujú hlasom, žiadna z tých viet nie je pravdivá. Pes nemá dôvod štekať na iných psov, zvieratá ani ľudí, pokiaľ je správne socializovaný a pokiaľ jeho majiteľ nedá príčinu na paniku. Niekedy to, čo považujeme za milé a rozkošné u šteniatok, stáva sa nebezpečným alebo otravným v dospelosti. A niekedy veci, ktoré nám pripadajú mimoriadne zábavné na malej čivave, či jorkšírovi, by nám nepripadali také zábavné na rotweilerovi alebo staffordovi. Hryzenie rúk u šteniatok, trhanie papúč či ponožiek, kňučanie a štekanie ako prosba o jedlo, keď vy jete, vyskakovanie na ľudí od radosti, to všetko stráca čaro, keď psík dospeje. Ale keď ste to považovali za milé, keď bol šteniatko a teraz mu to zakazujete a trestáte ho, vyvoláte u psíka neistotu a tá vyvolá nervozitu.
Ako pomôcť psovi zvládnuť stres
Ukážte psovi, že to, čo mu spôsobuje stres, je v skutočnosti neškodné. Ako jeho líder je na vás, aby ste sa postavili k situácii s rozvahou a pokojom. Ak je zdrojom stresu neznáme prostredie, spojte mu ho s príjemnými prežitkami. Máte k dispozícii viacero nástrojov, obľúbené hračky, pochúťky, hry, všetko, čo jeho mozog odvráti od stresového faktora. Ak je to nový člen rodiny, postupujte rovnako, či už je to dieťa, nový psík alebo nové iné zvieratko, spojte mu jeho prítomnosť s príjemnými prežitkami a nezabúdajte venovať mu rovnakú pozornosť, ako novému členovi. Ak mu vadí veľké množstvo ľudí, pozvite domov čo najviac priateľov a známych, vyzbrojte ich hračkami a pochúťkami a požiadajte ich, aby ich okolo seba nenútene a kľudne pohadzovali, zatiaľ čo sa budú pohybovať v prítomnosti psíka. Samozrejme, začnite menším počtom ľudí, postupne ho zvyšujte. Ak má stres z väčšieho množstva psíkov, určite nie je dobrý nápad dať ho hneď do psej škôlky, či doviesť na cvičák, ale rovnako môžete požiadať ostatných majiteľov psíkov, aby sem tam pohodili nejakú pochúťku, keď budú prechádzať so svojim psíkom, prípadne vy zamestnajte mozog svojho psíka v prítomnosti ďalších psov obľúbenou hračkou a pod. Ozbrojte sa TRPEZLIVOSŤOU, takéto veci idú pomaly, ale úspech sa určite dostaví.
Pokiaľ na psíka kvôli chovaniu, ktoré vám nevyhovuje zvyknete kričať a dookola opakovať "fuj, fuj, fuj" alebo "nesmieš, nesmieš, nesmieš" a podobné "zákazové" slová, prestaňte s tým. Hneď. Krik nepomáha pri výchove ani výcviku ani najmenej. Ukážte psíkovi, aké chovanie od neho očakávate a odmeňte ho za to. Ignorujte chovanie, ktoré sa vám nepáči - skákanie, "žobranie" o jedlo a pod. a odmeňte slovne alebo fyzicky, keď chovanie zmení. Spojte mu všetko, z čoho je nervózny, s niečím príjemným: pochúťky, hračka, pochvala, podľa situácie. Ak si s tým neviete dať rady, požiadajte o pomoc ľudí, ktorí sa tým zaoberajú na profesionálnej úrovni.
Separačná úzkosť u psov
Tento článok sa zaoberá tzv. separačnou úzkosťou, známou ako úzkosť z odlúčenia u psov. Separačná úzkosť je stav, kedy sa pes stáva rozrušeným, keď je oddelený od jedného alebo viacerých ľudí, s ktorými má silné puto. Pes so skutočnou separačnou úzkosťou zažíva stavy paniky, keď je doma sám. Pokusy o útek u psa so separačnou úzkosťou môžu byť extrémne a môžu viesť k zraneniu psa. Často sa vyskytuje aj zničenie zariadenia v domácnosti, hlavne pri dverách či iných miestach, ktorými sa dá odísť, ako sú napríklad okná. Psy so separačnou úzkosťou často znečisťujú domácnosť svojimi výkalmi. Za toto je však zodpovedný stres a nie myšlienka psa „pomstiť sa majiteľovi“ za to, že ho nechal doma samého. Pes by nikdy nemal byť trestaný za správanie, ktoré sa dostavilo počas separačnej úzkosti. Trestanie ho bude stresovať ešte viac a prehĺbi jeho úzkosť.
Mnohí si chovanie svojho psa vysvetľujú ako separačnú úzkosť, pretože všade sa dočítate, že psík, trpiaci týmto stavom, je deštruktívny. Keď máte doma šteniatko a odchádzate z domu a šteniatko kňučí za dverami, nemusí ísť práve o úzkosť z odlúčenia, iba o bežný prejav "prekvapujúcej samoty". U šteniatok máte veľa možností, ako ho pripraviť na to, že nebudete stále doma a bude musieť tráviť čas aj osamote. Tomu sa ale budeme venovať v ďalších témach nášho blogu. Ak ide o dospelého psíka, ktorý kňučí, keď odídete z domu, rovnako nemusí ísť o prejav úzkosti. Pokiaľ si pokňučí a potom je kľud, keď sa vrátite a on je spokojný a rád, že vás vidí a vy vidíte, že práve vstal a prišiel vás privítať, je to všetko v poriadku, prípadne môžete popracovať na svojich odchodoch z domu, aby boli úplne bez kňučania. Tomu sa tiež budeme venovať neskôr. Ak však psík kňučí a zavýja za dverami hodiny, to už nebude úplne v poriadku a je čas začať situáciu riešiť. Avšak najhoršími a jednoznačnými prejavmi úzkosti sú deštruktívne útoky na dvere, často okná a všetko, čo sa nachádza v okolí psíka v čase najhoršieho záchvatu paniky. Psík má tendenciu nájsť cestu von za každých okolností - ničí dvere, snaží sa dostať cez plot, často cez okná (pokiaľ sa tadiaľ dá dostať von, napr. z domu, garáže a pod.). Demoluje celé svoje okolie v panike a neskutočnom strese a napätí. Sú rozličné stupne, často to trvá 30 minút, ale sú prípady, kedy tento záchvat môže trvať aj hodiny.
Isté je, že množstvo foriem úzkosti sa vyskytuje u psíkov adoptovaných z útulkov alebo nájdených na ulici. Bohužiaľ, obvykle nikto nevie povedať, čím si psík prešiel, takže je ťažké určiť, či bola predispozícia vrodená alebo je to získaný problém. Nič to však nemení na veci, že problém je tu a je ho potrebné riešiť. Taktiež pokiaľ má psík tendenciu byť príliš "prilepený" k nejakému členovi rodiny, má problém zostať sám, neustále vyhľadáva vašu spoločnosť, aj keď je v prítomnosti iných psíkov, s ktorými by sa mal hrať, venujte tomu pozornosť a pracujte na jeho "osamostatňovaní", aby ste nepodporili vývoj akejkoľvek formy úzkosti z odlúčenia. Podporovanie takéhoto správania, aj keď je to z tej najväčšej lásky, povedie k zhoršeniu problému, namiesto k zdravému vzťahu so šťastným psíkom. Veta "nemôžem od neho odísť na dlhšie ako ..." je síce z vašej strany akousi formou láskyplného sebaobetovania, ale psíkovi to nepomôže a problém sa bude prehlbovať. A keď jedného dňa nebudete mať možnosť tráviť so psíkom toľko času, v živote sa môže stať čokoľvek, budete sa trápiť výčitkami svedomia a psychická pohoda bude preč. Nechať psíka samého a naučiť ho, ako to má akceptovať a zvládať, nie je nedostatok lásky!
Odborná pomoc a trpezlivosť
Pokiaľ váš psík preukázateľne trpí akoukoľvek formou úzkosti, ideálnym riešením je vyhľadať ODBORNÚ POMOC. Necháme stranou rady typu "strašte ho a on sa prestane báť" alebo lieky na upokojenie. Existujú ľudia, ktorí majú skúsenosti s korekciou chovania u psov, vedia trpezlivo vysvetľovať, ako postupovať a prečo a nebudú od vás očakávať výsledky za 3 dni, ani vás tlačiť do extrémnych výkonov a vyčítať vám, keď urobíte nechtiac chybu.
Dovtedy, alebo pokiaľ ide o miernejšiu formu úzkosti, minimálne dbajte na to, aby ste psíka nezatvárali do jednej miestnosti, kde už nemá čo zničiť, alebo aby nezničil viac. Psíkovi to nepomôže, bude sa zúfalo snažiť dostať aj z tej miestnosti a možno ešte intenzívnejšie a jeho psychika bude trpieť a mohol by si ublížiť. Sú známe prípady, kedy sa psík pokúsil dostať z domu cez okno na druhom poschodí domu a susedia volali o pomoc, lebo po streche behal splašený pes. Je úplne zbytočné zatvárať ho do klietky, aby si neublížil. Bude sa z nej snažiť dostať všetkou silou a sú psi, ktoré zdemolujú aj klietku a môžu si práve tam ublížiť. Nezatvárajte ich do garáže, sú známe prípady psov, ktorí postupne zdemolovali garážové dvere natoľko, že sa aj tak odtiaľ dostali von. Sú psi, ktorí sa snažia preskočiť plot tak zúfalo, že si ublížia fyzicky. Nepristupujte k nim s ľútosťou a nesnažte sa urobiť "čo im na očiach vidíte" ako satisfakciu za to, že musíte odísť z domu. Nie je riešením psíka všade ťahať so sebou, vôbec neodchádzať z domu, odchádzať tak, aby vás "nevidel", nevracajte sa 5x, aby ste ich ubezpečili, že sa vrátite, nič z toho nepomôže a situácia sa bude postupne len zhoršovať.
Odborná pomoc je na mieste, nakoľko ak ste doteraz s problémom nepohli, pravdepodobne neviete sami posúdiť, ako vážny problém je a ako dlho bude trvať ho odstrániť, resp. zmierniť na minimum. Ale vo všeobecnosti platí, že musíte byť mimoriadne trpezliví, robiť maličké krôčiky, ale nepoľavovať. Napríklad môžete všetky činnosti, ktoré sú spojené s vašim odchodom, všetku rutinu ako zobrať kľúče, obliecť si bundu, zobrať si tašku, obuť si topánky a pod. začať robiť počas dňa bez toho, aby ste reálne odišli. Panika v hlave psíka začína prvým krokom, ktorý vedie k vášmu odchodu. Takže prídite k vešiaku, zveste bundu, oblečte si ju, urobte 2-3 kroky, vráťte sa k vešiaku, bundu zaveste naspäť a choďte si sadnúť k stolu. O nejaký čas sa postavte, zoberte kľúče, zastrčte ich do zámky, zaštrkocte, znova ich vytiahnite, vráťte na miesto a sadnite si na gauč. Potom zase vstaňte, choďte si obuť topánky, pristúpte k dverám, počkajte pár sekúnd, vráťte sa, vyzujte si topánky a choďte si urobiť kávu:) Takto to opakujte čo najčastejšie, až kým psík prestane na tieto podnety panicky reagovať. Nezabúdajte však, že to musíte robiť pokojne a bez toho, aby ste tomu pripisovali akýkoľvek význam. Nechoďte psíka zakaždým chlácholiť a nežeňte sa k nemu pri každej zlej reakcii. Ukážte mu, že to nič neznamená a je to v poriadku. Pokiaľ vás to rozrušuje, najskôr sa upokojte vy, keď začne stúpať vaša nervozita z očakávania jeho reakcie, jeho reakcia bude bezprostredná a silnejšia. Nezosiľňujte jeho reakciu tým, že mu budete niečo vysvetľovať a pripravovať ho na to, čo idete urobiť.
Jak naučit psa být doma sám
Zoberte hračku, dajte ju psíkovi, ukážte ako funguje, alebo ako sa s hračkou môže hrať a keď sa začne hrať, choďte do vedľajšej miestnosti. Pokiaľ vás psík bude nasledovať, vráťte sa s ním späť, opäť mu dajte hračku, pokojne povedzte zostaň a choďte znova do vedľajšej miestnosti. Opakujte až kým psík nezostane s hračkou na mieste. Majte na mysli, že nejde o bežného psíka, ktorý po dvoch usmerneniach urobí, čo od neho chcete. Môže to trvať naozaj veľmi dlho, buďte trpezliví a skúšajte to dookola. (Medzitým robte aj kroky s kľúčmi, bundou, topánkami a pod. viď vyššie.) Keď sa vám to konečne podarí, je čas na ďalší krok, je čas opustiť byt/dom. Postupujte rovnako, ako pri odchádzaní do vedľajšej miestnosti, ale tentokrát naozaj odíďte z domu. Choďte o poschodie nižšie, či vyššie, odíďte k vedľajšiemu domu, podľa toho, či bývate v byte alebo v dome. Počkajte pár minút a vráťte sa späť. Pokojne a pomaly, bez stresu a nervozity, ukážte psíkovi, že sa nič nedeje a vy ste s tým v pohode a od neho očakávate to isté, lebo mu nehrozí nebezpečenstvo. Opäť nezabúdajte na to, že vaše psychické rozpoloženie je pre psíka mimoriadne dôležité! Opakujte až kým neuvidíte, že po návrate je psík na svojom mieste...
Čo to ten stres u psa je a ako sa prejavuje? Psa v strese spoznáme podľa reči jeho tela. Nekľudné prestupovanie z labky na labku, uši stiahnuté dozadu, strnulý postoj tela, stiahnutý chvost, zrýchlené dýchanie, až dychčanie, uhýbanie pohľadom a odvracanie hlavy, spomalené neisté pohyby. Stresovým faktorom môžu byť rovnaké veci ako u ľudí. Neznáme prostredie, nový člen domácnosti, sťahovanie do nových priestorov, priveľká spoločnosť ľudí, či psov. Taktiež tento stav môžu vyvolať nejasné alebo rozporuplné povely, ktoré im dávame my. Prípadne naše chovanie voči psom, kedy sa im snažíme pomôcť tým, že ich ľutujeme, chlácholíme, držíme ich čo najďalej od stresového faktoru, namiesto toho, aby sme im ukázali, že nie je dôvod na stres a my sme tu preňho, aby cez to prešiel bez paniky.