Hanoverský farbiar je špecialista na stopovanie poranenej zveri, ktorý dokáže sledovať pachovú stopu aj niekoľko dní po jej vzniku. Patrí medzi najstaršie lovecké plemená, ktoré sa využívali na sledovanie poranenej zveri, pričom jeho predkov môžeme hľadať už v období stredoveku. S nástupom strelných zbraní v 17. a 18. storočí sa zmenila aj technika lovu - už nešlo len o naháňanie zveri, ale o jej vyhľadanie po zásahu.
Za miesto vzniku hanoverského farbiara sa považuje mesto Hannover v Nemecku, kde sa v 19. storočí začalo so systematickým šľachtením plemena. Hoci v minulosti pracovali farbiari hlavne v svorkách, postupne sa prešlo na individuálnu prácu, prípadne stopovanie vo dvojici. Hanoverské farbiare sa vyvinuli takmer bez zmeny z tzv. stredovekých leithundov. Leithund zo skupiny brakovitých zaujímal už v období kmeňových práv germánskych kmeňov výnimočné postavenie. So zavedením strelných zbraní sa zmenil spôsob poľovačky na vysokú. Vyžadoval sa pes, ktorý by dohľadal postrelenú zver. Leithund mal pre túto prácu výborné predpoklady, a tak vznikol leithund-farbiar. Najmä hanoverský poľovnícky dvor v Hanoverskom kráľovstve ďalej rozvíjal toto plemeno. Od roku 1894 sa oň stará spolok Hirschmann, kde aj vytvorili názov plemena hanoverský farbiar.
Všetky stopovacie psy a farbiare pochádzajú z pôvodného duriča - braky. Všetky duriče majú citlivý nos na stope a farbe, istotu na farbe, sú veľmi spoľahlivé a na stope alebo farbe hlasité. Pôvodne vyberali zo svorky najspoľahlivejšie a najistejšie duriče a na remeni s nimi hľadali farbu postrelenej zvere. Z týchto najpokojnejších a ľahko ovládateľných jedincov sa neskôr vyšľachtili stopárske psy a farbiare. Prikrížením geneticky najbližšie stojacich plemien koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikol dnešný hanoverský farbiar.
Pri špecializácii na spoľahlivú prácu na vodidle bola dôležitá hlasitosť na stope, vytrvalosť a ostrosť, hlavne v horských revíroch. Tu sa ukázal hanoverský farbiar ako príliš ťažký. Aby sa dosiahla požadovaná výkonnosť aj v ťažkých horských podmienkach, choval barón Karg-Babenburg Reichenhall čistokrvne po roku 1870 zušľachteného, ľahšieho horského farbiara, ktorý vznikol krížením hanoverského farbiara s červeným horským duričom. Postupne vytláčalo toto plemeno iné psy z horských revírov, takže bavorský farbiar je dnes klasickým sprievodcom horárov a lesníkov. Roku 1912 bol založený „Klub pre bavorské farbiare“ so sídlom v Mníchove.
Celkové charakteristiky
Hanoverský farbiar patrí do FCI skupiny 6 - Duriče, farbiari a príbuzné plemená, sekcia 2 - Farbiari, pod číslom štandardu 213. Je stredne veľký, robustný a svalnatý pes vyšľachtený na vytrvalosť a precíznu prácu v teréne. Jeho pevná kostra a výnimočne vyvinuté zmysly ho predurčujú na sledovanie stôp aj v náročných podmienkach. Typické proporcie zahŕňajú pomer dĺžky tela k výške kohútiku približne 1,4:1 a hlboký hrudník s dostatkom priestoru pre pľúca.
Štrukturálne má Hannoverský farbiar silné predné i zadné končatiny, krátku hustú srsť a tmavo hnedé oči. Farba srsti sa pohybuje od jelenie červenej až po tmavú žíhanú, často s maskou alebo bez nej. Výška kohútiku dosahuje u psov 50-55 cm a u sučiek 48-53 cm, hmotnosť je okolo 40 kg, niekedy aj viac. Nos je veľký a široký, často čierny; ušné lalôčiky sú široké a vysoko nasadené. Krk je dlhý a silný, chvost vysoké nasadený a mierne klenutý. Srsť je krátka, hustá a drsná až hrubá.
Povaha a správanie
Hanoverský farbiar je pracovitý, vytrvalý a extrémne oddaný svojmu poslaniu. V domácom prostredí býva pokojný, vyrovnaný a trochu pohodlný, no v pracovnom režime sa mení na neúnavného a vášnivého lovca. Je to pes, ktorý si nájde jedného hlavného pána, ktorému je verný a ochotný ho nasledovať kamkoľvek. Je pokojný a istý, pritom citlivý voči vodičovi a vyberavý voči cudziim. Má vysokú schopnosť koncentrácie pri dohľadávaní zveri s vyvinutým svorkovým vzťahom voči vedúcemu poľovníkovi.
Pozorovania z praxe ukazujú, že tento plemeno potrebuje pravidelnú prácu a fyzickú aktivitu. Ak sa nezaoberá dostatočným množstvom práce, môže sa nudiť, byť frustrovaný a stať sa deštruktívnym. Nie je to plemeno vhodné na klasické rodinné bývanie s malými zvieratami, pretože lovecký inštinkt je silný a vyžaduje konzistentnú výchovu, dôslednosť a trpezlivosť. Pri prechádzke na vidieku zvyčajne neuteká, ale pri zatúlaní po krvnej stope sa môže vydať na dlhú stopu, ak nebol spoľahlivo naučený privolanie.
Zdravie, starostlivosť a výživa
Hanoverský farbiar je zvyčajne zdravé a odolné plemeno, avšak ako väčšie pracovné plemeno je náchylné na určité dedičné ochorenia, pričom bežné problémy zahŕňajú dyspláziu bedrového kĺbu, ušné infekcie a torzia žalúdka. Vyvážená strava bohatá na bielkoviny a tuky, pravidelné veterinárne prehliadky a kontrola uší, nechtov a zubov sú kľúčové pre dlhodobé zdravie. Kefovanie srsťi stačí raz týždenne a kúpanie len občas, pokiaľ pes nie je zvlášť znečistený. Primárna starostlivosť o ústnu hygienu a pravidelné prehliadky znižujú riziko zubných problémov.
Využitie a vhodnosť
Hlavnou úlohou farbiara na súčasnom trhu je dohľadávanie poranenej zveri. Je to výnimočný stopár so silným čuchom, vytrvalosťou a pracovitosťou, ktorý je ideálny pre aktívnych poľovníkov a kynológov. Je lojálny k svojmu pánovi, no zároveň samostatný, čo vyžaduje skúseného majiteľa a dôsledný výcvik. Dlhodobá spolupráca so skúseným poľovníkom je kľúčová, pretože jeho lovecké inštinkty môžu v určitých situáciách prevážiť nad poslušnosťou. Od roku 1894 sú plemenné znaky a názov hanoverský farbiar jasne stanovené v chovateľských kruhoch.
V horských oblastiach má plemeno špecifické potreby hlasitosti na stope, vytrvalosti a ostrosti, čo viedlo k vzniknutiu ľahšieho horského farbiara krížením s červeným horským duričom. Bavorský farbiar sa tak stal bežným sprievodcom horárov a lesníkov v horských revíroch a dnes predstavuje uznávané plemeno spojené s poľovníctvom a príbuznými odvetviami.
Historické poznámky a porovnania
Historické korene plemena siahajú až do stredoveku a keltskej histórie. Segusier, vodič na staré stopy, zohral dôležitú úlohu v prepojení pri vývoji farbiara. Pôvodný vodič mal jemný čuch a bol cenený pre svoju schopnosť dohľadávať, pričom durič a farbiar sa vyvíjali ako dva odlišné, no úzko prepojené typy psov. Zmena poľovníckych techník po revolúcii v 19. storočí viedla k rozvoju nových foriem poľovačky a k rozšíreniu úloh farbiara na dohľadávanie postrelenej zveri a durenie.
Praktické poznámky k chovu
Hanoverský farbiar je veľký, svalnatý pes s vyvinutým čuchom a citlivou povahou. Potrebuje aktívny životný štýl a pravidelnú prácu alebo zamestnanie, aby sa jeho energia smerovala správnym smerom. Ideálny je ako partner pre skúsených majiteľov a aktívnych poľovníkov. Z hľadiska chovu je dôležité zabezpečiť pravidelný výcvik, sociálnu adaptáciu a včasné zavedenie poslušnosti, aby sa predišlo nežiaducemu spráaniu v situáciách, keď pes vycíti stopu alebo krv.
Popis plemena v krátkosti: stredne veľký, mocný, obdĺžnikovej stavby tela; červenohnedá až tmavá žíhaná srsť; tmavohnedé oči; vysoké nasadenie uší; dlhý krk a hlboká hruď; prispôsobivá a pokojná povaha s výraznou pracovnou motiváciou.
Do krvi hanoverského farbiara sa vnášajú vrodené vlastnosti vodiča - jemný čuch a vytrvalé sledovanie stôp s nosom skloneným k zemi. Je dôležité, aby chovatelia kládli dôraz na výcvik, pravidelnú fyzickú aktivitu a špecifické zdravotné prehliadky, ktoré zabezpečia dlhý a aktívny život tohto plemena.
tags: #predam #krizenec #hanoversky #farbiar