Možno sa vám stalo, že na vás divoce štekal, ba i výhražne vrčal pes, snáď proti vám i útočne vyrazil. Agresia však nie je neodmysliteľnou súčasťou zvieracieho správania. Útočné jednanie - hrozba a boj - tvoria jeden zo základov živočíšneho života. K jeho pochopeniu odborníci odporúčajú vychádzať z prvotného predpokladu, že jeho funkcia je predovšetkým vnútrodruhová. V prírode spolu bojujú hlavne príslušníci rovnakého druhu. Světoznámý zoolog prof. Zdeněk Veselovský upresnil: „Nie je to nikdy krvavé stretnutie dvoch druhov… Hlavná hnacia sila vývoja živých organizmov je okrem dedičných zmien - mutácií - predovšetkým nekrvavá konkurencia medzi druhmi. Konkurencia je oveľa účinnejším prostriedkom než skutočný boj, a zvieratá dvoch druhov pritom vôbec nemusia byť priamymi nepriateľmi a vzájomne sa napádať…“
Mnozí poznajú nekonfliktné spolužitie psa a mačky. Konkurencia núti jednotlivé zvieracie druhy, aby sa dokonalejšie prispôsobili určitému životnému prostrediu. Menej prispôsobivé druhy potom bez krvavého boja ustupujú dokonalejším konkurentom.
Útočné jednanie má rôzne dôvody
Prof. Zdeněk Veselovský upozorňuje: „Prvým základným prejavom útočného jednania je tzv. teritoriálne správanie. Pojem ‚zlatej slobody‘ sa v ľudských predstavách objavuje aj ako domnelá naprostá voľnosť pohybu obyvateľov prírodného prostredia. V skutočnosti však každý druh žije len v obmedzenom prostredí.“ Každé zviera má svoje teritórium, oblasť žitia. Takéto vlastníctvo mu poskytuje výhradné právo na niektoré dôležité zdroje, ktoré sa na tomto území nachádzajú. Hlavný je zdroj potravy (vrátane vody), prítomnosť partnera opačného pohlavia či vhodné miesto na stavbu hniezda, nory či iného „príbytku“. Pritom rôzne druhy zvierat môžu preferovať určité zdroje. Napr. pre skupinu mačiakov v horúcej africkej savane sú životne dôležité dostatočné zásoby vody. Veľkosť teritória býva v priamej úmere s veľkosťou živočícha a skutočnosťou, či žije sám, v páre, rodine či vo väčšom stáde. Samcom žiab postačí kaluž, niektoré veľké šelmy (napr. tiger) si však privlastňujú teritórium o rozlohe vyše 100 km2. Veľkooké a veľkouché opice komby, žijúce v skupinách cca o 20 jedincoch, obývajú územia o rozlohe až 700 km2.
Teritórium si zvieratá bránia samy či v skupine najmä proti narušiteľom rovnakého živočíšneho druhu. Spočiatku väčšinou votrelcov odháňajú, až pri márnych pokusoch dochádza na priamy boj. Pritom sú vo výhode väčší, silnejší či útočnejší jedinci. Avšak tzv. teritoriálna agresivita - najviac vo forme výhražného postoja - môže napríklad u psa smerovať aj proti neznámemu človeku (napr. poštárovi), ak sa objaví v miestach, ktoré zviera stráži.
Na druhej strane vlastníctvo teritória má aj nepriaznivé povinnosti. Medzi ne patrí stálé označovanie hraníc - predovšetkým silne páchnucou močou či trusom. Už tieto výkaly majú votrelca nápadne upozorniť, že vstupuje na územie, ktoré má už svojho pána. Ukazuje sa, že cudzí jedinec takéto označenie väčšinou rešpektuje. Inak riskuje, že ho vlastník napadne. To však nehrozí, ak sa v tejto oblasti usídli iný živočíšny druh. Napríklad labuť, ktorá obýva okrsok o rozlohe cca 1 km2, si nič nerobí z toho, že sa tam s ňou zabývali menšie vtáky. Podobne srncom nevadia napr. zajace či veveričky. Ak by sme to pripodobnili k ľudským pomerom, ako majiteľovi záhrady vám bude najskôr ľahostajné, že sa po nej pohybujú rôzni vtáci, ježko a iní neškodní živočíchovia. Avšak inak sa asi zachováte, keď sa dočkáte toho, ako na záhradu cez plot prelieza neznáme zarastené indivíduum.
Výnimkou nie sú ani drsné mravy
Prof. Veselovský na základe bohatých skúseností dospel k záveru: „Útočné správanie má dôležitý význam pre organizáciu spoločenských formácií zvierat.“ To by mohli potvrdiť napríklad vlci či divé psy, ktoré tvoria svorky s presne usporiadanou sociálnou hierarchiou. Každý z jedincov má svoje „spoločenské“ zaradenie. Novšie bádatelia zistili, že niečo podobné praktizujú aj sliepky. Majú tzv. „klovací poriadok“ - každá vyššie postavená sliepočka môže klovnúť príbuznú nižšie sociálne zaradenú. Na vrchole čnie sliepka zvaná „alfa“, ktorá môže ľubovoľne klovnúť všetky ostatné, ju však klovnúť nikto nesmie! Všeobecne u mnohých zvieracích druhov platí, že autorita vodcu tlupy tlmí všetko útočné jednanie ostatných príslušníkov. Vodcovstvo niekedy máva aj tienistú stránku - napr. vo vlčej svorke býva zvykom, že ak je dominantný samec zranený, jeho doterajší „podriadení“ ho s chuťou zožerú!
Predátor neloví z nenávisti
Už pojem predátor naháňa hrôzu. V klasickom slova zmysle sa kryje s pojmom dravec. Ide o živočícha, ktorý sa živí iným živočíchom, ktorý je živý v okamihu ulovenia či konzumácie. Predácia je však spôsob získavania potravy, nie prostriedok na uspokojovanie vnútorných sklonov či skôr úchyliek istých zvieracích druhov. V výraze tigra, ktorý loví jeleňa alebo byvola, nie je ani stopy po nenávisti a zúrivosti, teda útočnom jednani. Ani žralok, krokodíl či iný vodný predátor necíti voči budúcej obeti nejakú zášť. Za príklady nemusíme cestovať ani do ďalekých krajov - stačí pozorovať hru domácej mačky s myšou alebo sa pozerať, ako pavúk vďaka dômyselnej pavučine loví muchy.
Lov živej koristi je pre predátorov životná nutnosť, súčasť ich bežného správania. Predbežne, často to nie je ľahké, ako keď si ľudia kedykoľvek kúpia mäso v mäsiarstve. Podľa najnovších údajov levy sú pri love úspešné v menej ako tretiny prípadov. Leopardy majú šancu uloviť korisť v jednom z dvadsiatich útokov. Všetko sa môže meniť podľa aktuálnej situácie, danej najmä počtom možnej potravy v oblasti.
Kto myslí, využíva zmysly
Základným predpokladom úspechu predátora sú veľmi dobre vyvinuté zmysly a schopnosť ich efektívne používať. Tak si možno ťažko predstaviť orla, sokola či iného vzdušného dravca, ktorý by mal chabý zrak. Iní predátori sa spoliehajú na sluch - napríklad líška loví vo vysokej tráve podľa zvukov. Pre jej veľké ušnice znie ako rajská hudba šuchot či pískanie inak nehlučných hlodavcov. Iní dravci reagujú len na korisť, ktorú reálne vidia. Ďalší útočia iba v prípade, že sa možná potrava pohne. Iné šelmy preferujú čuch. Pes ho má tisíckrát citlivejší než my. Medveď ľadový ucíti mŕtvolu na vzdialenosť 20 km! Hady sledujú pachovú stopu pomocou citlivého rozoklaného jazyka, ktorým „ochutnávajú“ pachy zo vzduchu. Ich zmyslový orgán nadobudnuté chemické vzorky analyzuje. Žralok biely na 400 metrov rozpozná vo vode nepatrné množstvo krvi či iných telesných tekutín. Zrakom v temných hlbinách vníma pohyb na osem metrov.
Správanie aj inak mierumilovných zvierat sa občas prudko zmení a prejaví sa u nich nečakaná agresia. Tento rok vo februári to tragickým spôsobom predviedla ochočená kosatka Keiko, ktorá sa preslávila vo filme Zachráňte Willyho. V zábavnom parku Sea World na Floride pri šou strhla svoju cvičiteľku do bazéna pod vodu a clomala s ňou niekoľko minút. Skúsená žena sa pred šokovanými divákmi utopila! Zoológovia to vysvetľujú tým, že každý z predátorov má svoju povahu. Každý má svoje dni, kedy môže byť nervóznejší, ako to je aj u domácich zvierat. Z ničoho nič sa zviera môže rozčúliť a nečakane zaútočiť.
Lov nepozná stereotyp
Po zameraní koristi dravce nastáva lov. Typická šelma má ostré zuby a pazúry. Gepard využíva beh pri rýchlosti až 113 km/h. S dychom však vystačí do vzdialenosti 400 metrov. Len polovičnú trať zvláda levhart, ktorý prenasleduje korisť rýchlosťou do 70 km/h. Iné druhy mačkovitých šeliem sa musia priplížiť ešte bližšie, aby na korisť náhle skočili či ju ulovili len po krátkom šprinte. Mnohí predátori však radšej šetria energiou, a tak s nádejou číhajú v úkryte, až sa vhodná korisť priblíži sama. Odborníkmi v tomto smere sú rôzne druhy hadov. Pavúčie siete predstavujú príklad pascí. Niektoré korytnačky a ryby využívajú papuľu s návnadou napr. v podobe pestrofarebného jazyka. Na náhodu sa spoliehajú chobotnice, keď sklapnú sieť medzi chápadlami. Potom pátrajú, čo v sieti uviazlo. Naopak, premyslene sa správajú tí predátori, ktorí vyhliadnutý úlovok dočasne klamú zmenou vzhľadu a napodobňovaním správania neškodného druhu.
Rovnako pes užíva rôzne druhy agresií. Najčastejšia je predačná agresia, alebo chytanie koristi. Väčšinou nesmeruje proti človeku, ale napríklad proti vtákom, králikom, niekedy aj mačkám. Ak je však pes (napr. policajný) vycvičený na to, aby napadol aj človeka, ide o tzv. naučenú agresiu. Pri nej však zviera útočí iba na určitý povel.
Tímová spolupráca boduje
Veľmi sa osvedčuje kolektívna spolupráca, rôzne „pasce“ - najmä pri skupinovom love, kedy napríklad vlčia svorka budúcu korisť obkľúči. Svorka levov usmrtí byvola, ktorý má hmotnosť trikrát väčšiu než lev.
Obľúbenou korisťou sú jedinci oddelení od skupiny. Prečo? Mäsožravec sa len ťažko sústredí na jediné zviera, utekajúce uprostred veľkej skupiny iných. Vítaným cieľom sú zvieratá mladé či naopak postaršie. Likvidáciou zvierat chorých sa šelmy stávajú „zdravotníkmi“ zvieracej ríše. Avšak aj odchytom rôznych druhov zvierat živých, najmä bylinožravcov, predátori paradoxne pomáhajú. Zabraňujú totiž premnoženiu, čo by napríklad v prípade jeleňov, byvolov či divých svíň skončilo vypásaním veľkej oblasti - a väčšina týchto druhov by zahynula hladom.
Agresívne správanie sa však prejavuje aj medzi rôznymi zvieracími druhmi. V tomto smere sa preslávili mrchožrúti. Nad zvyškami mŕtvych zvierat často dochádza k tvrdému boju o čo najlepšie sústo, okrem iného medzi supmi, hyenami či psami hyenovitými.
Vždy v strehu!
Niekedy nás pekne potrápi rozzúrená osa. Opatrnosť pri možnom kontakte s predátormi sa vypláca najmä v cudzine. Dajme tomu, že na okraji rieky alebo jazera uvidíte zdanlivý kus stromu. Ten sa v okamihu premení na dravého krokodíla. Síce nedokáže žuť, ale vie rvať kusy akéhokoľvek mäsa. Agresívny môže však byť aj pes, ak je vystrašený. Potom napríklad pokúše aj dieťa. To môže priateľským gestom na psa naťahovať ruky, ale zviera, ktoré na detskú spoločnosť nebolo zvyknuté, sa jednoducho môže vystrašiť a gesto si vyložiť úplne inak. Ak je v blízkosti neznámy pes, treba si dávať na deti obrovský pozor.
Vedci zatiaľ poznajú vyše 1,5 milióna druhov živočíchov. Väčšina ovláda schopnosti sa brániť - a často aj útočiť. Na východe Číny teraz objavili druh korytnačky, o ktorom sa vedci domnievali, že už vyhynul. Korytnačke zvanej Eaglemouth je vraj už 500 rokov. Korytnačka o dĺžke 80 cm a hmotnosti 11 kg má veľkú hlavu a ostnatý pancier. Je tak agresívna, že útočí na každého, kto sa k nej pokúsi priblížiť!
Pri súboji o územie či samičku väčšinou nejde o život. Zmyslom vnútrodruhových súbojov je zahnať, nie zabiť súpera. Každý druh má po dlhšom vývoji určité pravidlá boja, ktoré súperi dodržiavajú, takže víťazí skutočne len silnejší a obratnejší jedinec. Pri takom boji zvieratá nepoužívajú zbrane, ktorými sa v ohrození bránia proti nepriateľom. Príklad? Žirafí samci sa navzájom trkajú krátkymi tupými rohmi. Nevyužívajú teda údery predných kopýt, ktorými pri obrane dokážu roztrieštiť lebku predátorovi. Jedovaté hady pri vzájomných súbojoch hneď nepoužívajú smrtiacu jed. Napr. chvosty si len uštepujú silné údery hlavou.
Vo vzájomných vnútrodruhových bojoch sú výnimkou napr. mohutné rypúše slonie. Ako najväčší plutvonožci z čeľade tuleňovitých žijú v oblastiach blízkych Antarktíde. Samce dosahujú dĺžku 4,2 až 6,5 m a hmotnosť 2,2-5 ton. Pri boji sa kolosy čiastočne vztyčujú, revejú na súpera a uštepujú si navzájom tvrdé rany telom i hlavou v snahe získať dominantné postavenie. Tiež bizóny bodnutím rohu do boku protivníka ho môžu usmrtiť. Bádatelia dospievajú k záveru, že napriek tradičnému názoru bývajú často „mierumilovní“ cicavce a vtáky oveľa agresívnejšie než „krvelačné“ šelmy.
Obrana sa mení v útok
Mnohé živočíchy, ktoré sa zvyčajne potykám vyhýbajú, bývajú odvážnymi útočníkmi pri obrane bezmocných mláďat. Napríklad pižmone pri útoku vlkov chránia potomkov tak, že teliatka obstúpia a von z kruhu nastavia hradbu ostrých rohov. Havrany sa smelo zaútočia na mačku blízko hniezda.
Pes je taký, ako si ho vychováš, ale keď píšete, že sa deti boja psov a prinesiete šteniatko, ktoré hryzie všetko okolo, neviem, neviem, či to je najlepší nápad. Staford nie je žiadne bojové plemeno, bojové plemeno je podľa mňa yorsšír, ten má určite na svedomí viac uhryznutí ako staford. Len sa o tom nikde nepíše, lebo tými malými zubami maximálne roztrhne kožu.
Ale byť vami, tak by som išla do útulku, a vzala by som nejakého psa, napríklad aj orieška, čo ostal po nejakom dôchodcovi alebo tak, to sú vďačnejší psi a neublížia, lebo si vážia každé pohladkanie.
Pes bude vždy odzrkadľovať len to, ako ne/bol vychovaný, takže zväčša je vlastne jedno, aké plemeno si zaobstaráš, ale ako ho vychováš... Ja by som si zase k deťom nezaobstarala tie mrňavé zakomplexované štekny... Pretože tie sú oveľa útočnejšie. Zato nemám problém zaobstarať si k dieťaťu brazílsku filu, tibetskú dogu či iné veľké plemeno... Jediné plemeno, ktoré by som k deťom nezaobstarala, je dobrman, pretože im najčastejšie "rupne v bedni"... Ináč, keby som si zaobstarávala psa, tak jedine s PP, alebo od ľudí, u ktorých viem, ako sa o zvieratá starajú a ako ich vychovávajú, pretože pes nesie povahové črty predkov... Preto je PP určitou garanciou pre povahové predpoklady, ostatné je naozaj len a len vo výchove. „Debila“ psa môžeš vychovať rovnako tak z ratlíka, ako z rotvajlera... Od psa sa ti vždy vráti to, čo do neho vložíš 😉
Ináč rozhodne nie je riešenie liečiť strach zo psa jeho zaobstaraním, môj brat sa bál psov ako čert kríža, no vyrástol z neho, ale keby sme mu domov v určitom období priviedli psa, tak uteč... 😝
Ináč je dobré, ak nemáte skúsenosti s výchovou psov, voliť také plemeno, ktoré nie je tvrdohlavé...
Staforda prečo nie? Tiež som toho názoru, že ak je pes dobre vychovaný... Inteligentný, hravý a lojálny. To sú hlavné znaky tohto psíka, ktorého keď z diaľky vidíte, vzbudzuje rešpekt. A to právom, je to totiž vynikajúci strážny pes so zámerom ochrániť svoju rodinu.
Ak si trúfate psa dobre vychovať, tak potom je vhodné skoro každé plemeno. Ja som kedysi túžila po stafordšírskom bullteriérovi, a samozrejme som veľmi pozerala aj na vhodnosť k deťom. Bola som nimi unesená. Už aj zálohu som zaplatila na šteniatko s PP a šteniatka sa bohužiaľ nenarodili. Potom mi manžel predostrel borderku a išli sme do toho. A už by som nemenila. Zostanem borderkáčka do konca života. Len človek sa musí zmieriť s ich obrovskou hyperaktivitou a takisto musí vedieť ich vychovať (veľa borderiek končí v Anglicku v útulkoch, lebo ľudia si ich kúpia ako rodinného psa, ale v hlave sú to stále pastieri a potom sa čudujú, že im borderka pohryzie dieťa)
Takže môj záver - pokojne by som do stafordšíra išla, ale treba vedieť vychovať (tak ako každého psa)
My máme doma labradora a u babky staforda, obaja sú miláčikovia a malú berú so všetkým všudy, aj keď stafordovi už nedáme malej olizovať ruky (je po porážke a nevieme, či je taký ako kedysi). Nemá len rád druhých psov, pretože ho keď bol malé šteniatko pokúsal vlčiak, s ľuďmi je OK, je vycvičený. Minule sme boli v parku a malú chňapol yorkshire - našťastie cez mikinu, tak zostala iba modrina, tak si vyber...
Ale inak, základ je výcvik a výchova je dôležitá!
Nie, mám niekoľko zlých skúseností s týmito (a inými „bojovými“) plemenami. Neviem si predstaviť, ako by sa mu ubránilo dieťa 😒 Ja zvieratá milujem, ale takýto pes patrí skúsenému chovateľovi (to asi nie ste), existuje mnoho plemien vhodnejších povahovo k deťom a do rodiny... retriever, alebo cavalier king charles..
Ak ti môžem poradiť, tak najlepší pes k deťom je jednoznačne labrador 🙂 Ten, kto má doma labradóra, už by iného psa nechcel, tiež ho máme, tak viem, o čom hovorím 🙂
Keď chcete psa k deťom, tak si vyberte zlatého retrievera, labradóra, nemeckého ovčiaka, alebo potom nejakého malého psíka, ale určite nie bojové plemená. Určite je niečo pravdy aj na tom, že pes je len taký, aký je jeho majiteľ, ale môžete natrafiť na „zlý kus“, ktorý sa nebude dať dobre vycvičiť a to nevidíte, keď je to šteniatko. A druhá vec je, že by som určite volila pekného psa, a nie takého, čo vyzerá ako nesympatický zabijak. A samozrejme, že keď sa deti boja psa, tak prečo im chcete doniesť psa? A otázne je, že prečo sa deti boja psa.
My síce nemáme staforda, ale pitbulla a to rovno psa aj fenku a nemenila by som za nič na svete, dôležité je mať ho od šteniatka a dobre, naozaj dobre vychovať a to, že je bojové plemeno áno, je, ale na boj so psami nikdy nebol šľachtený na boj s ľuďmi a nemám rada, keď napadne pitbull alebo staford niekoho, tak hneď v správach, ale keď napadne niekoho čivava alebo špic, tak to už v správach nie je, lebo to nie je také zaujímavé, ako keď napadne staford, to je môj názor.
Naša pitbulka je úžasná k malému, hrajú sa spolu, vyvádzajú a mohla by som ich nechať aj dve hodiny samých (čo samozrejme nikdy nenechám a nenechala by som ani pri biglovi napríklad) istota je istota, ale naozaj je to na tebe, aj keď súhlasím s ostatnými, že kupovať šteniatko preto, aby sa nebáli deti, no neviem, uvidíš a skúsiš.
Niektorí ľudia nechápu, že pes je len taký, akého si ho majiteľ vychová. Predsa nemôžeš porovnávať psa, ktorý bol bitý, týraný a potom ho niekto zachráni a dá mu lásku, s psom, ktorý bol od malička rozmaznávaný a dostal všetko, čo chcel. Každý pes je iný a každý potrebuje iný prístup. Ak si niekto kúpi psa, ktorý je vraj „bojový“ tak si musí uvedomiť, že s ním bude musieť viac pracovať, ako s inými plemenami. Netvrdím, že všetky psy sú rovnaké, ale veľká časť je taká, ako ich vychováme.
A čo potom, keď sa budú aj tak báť? Vyhodíte ho na ulicu ako x-tisíc iných?
A k veci 🙂 My máme pitbula, netuším či podľa tabuliek a článkov je vhodný k deťom, ale je to najlepší pes na svete, má 8 rokov, drobca berie úplne v pohode, nežiarli, sem tam ho oblizne na nôžku, či ručičku, vrtí chvostom, keď ho vidí.. Podľa mňa záleží od toho, ako je pes vychovaný/ako ho vychováte - ak je odmalička s malými deťmi, tak si zvykne 😉 Ale na takéto plemeno treba hlavne veľa času na výchovu, treba sa mu venovať, vycvičiť ho poriadne..
Bullteriéra by som k deťom nekupovala, keď chcete psíka takéhoto razenia (zámerne nepíšem bojové plemeno, lebo tak ich ľudia nazývajú len z nevedomosti a kvôli zlým skúsenostiam s majiteľmi, keďže niektorí s kúpou takéhoto plemena riešia svoje ego), tak by som šla do plemena americký stafordšírsky teriér (AST), ktorý je k deťom úplne ideálny. K chalanom a manželovi by som si vybrala suku, keďže suka by bola hlavne k mužom oddanejšia ako pes a dala by som ju pred prvým háraním kastrovať. A od šteniatka s ňou sup na cvičisko nielen kvôli výcviku aspoň základnej poslušnosti, ale aj socializácii s inými psami.
No a HLAVNE by som NIKDY, naozaj nikdy nekupovala psa bez preukazu pôvodu! Pes s PP sa Ti môže zdať drahší, ale môžem ti zaručiť, že následne budeš platiť veterinárovi menej, keďže psy bez PP od hocijakého množiteľa väčšinou trpia rôznymi degeneráciami, nehovoriac o tom, že PP ti zaručí povahové a charakterové črty psa, aké by mal mať podľa štandardu plemena. Seriózni chovatelia združení v kluboch chovateľov musia spĺňať prísne podmienky uchovnenia psov (nielen, čo sa týka výstav a skúšok, ale aj rôznych veterinárnych vyšetrení), čo niečo stojí, ale na druhej strane sa Ti s vysokou pravdepodobnosťou nestane, že Tvoji synovia budú plakať za mŕtvym 2-ročným psom a Ty budeš s nervami v koncoch, že si síce zaplatila za lacné šteniatko, ale veterinárovi si dala už 1000 € za jeho liečbu.
Inak pes nazývaný najbojovnejšie plemeno... ešte či s papiermi alebo bez. Vec sa má tak, že keď má pes s papiermi tuším viac ako 5 šteniat, tak papiere môže dať len na 5, ostatné sa predávajú bez papierov, teda sú presne tak isto splodené ako tých 5 a nie v nejakých neľudských a degeneračných podmienkach 😉
Nie je otázka akého psíka, ale či psíka. Ako psychologička by som určite neodporúčala psíka do rodiny, kde sa deti psov boja. Najskôr sa zbaviť strachu a potom si deti psa samé vypýtajú a nebudú zbytočne zmätené, čo sa deje, prečo im to rodičia robia. Tieto liečby šokom môžu, ale nemusia zabrať. Môže nastať úplne opačný efekt, ako si želáte, a to, že deti budú psa neznášať aj doma. Budú sa ho báť, budú sa mu vyhýbať, budú plakať a v podstate ich traumatizujete omnoho viac, ako keby si na psov zvykali postupne v okolí. Sup k dobrému psychológovi a do pol roka máte po probléme.
A to sú dve úplne odlišné plemená. Stafordšírsky bullteriér je veľmi obľúbený pes v Anglicku, kde ho volajú nanny dog - pes pestúnka. Je ideálny k deťom, človeka nenapadne a detičky miluje a nechá si od nich robiť úplne čokoľvek. K deťom sú úžasní, výborní domáci maznáčikovia. Ako píšem vyššie, je to obľúbený pes v UK, kde ho volajú pes pestúnka kvôli jeho výnimočnému vzťahu k deťom. Nechá si od nich pokojne pichať do očí 🙂. Avšak, určite nekupuj psíka bez PP! Toto plemeno je úžasné svojou povahou, pokiaľ kúpiš bez PP, tak tú povahu nebudeš mať zaručenú. To už si môžeš radšej vziať psíka z útulku a bude to to isté.
Je pravda, že psík pôsobí bojovne, ale vôbec nie je, je to maznáčik. Prikladám foto pre tých, ktorí nepoznajú, aký je rozdiel medzi stafordom a stafbulom.
Napíšem len toľko, že sme mali opletačky aj s políciou, lebo pes je drsný (tak sme ho naučili, stráži dom) a pohrýzol už pár ľudí... ale na druhej strane, k rodine (iba k mne, manželovi a malému) je ako prítulná mačka... neštekne, neskočí, neublíži. NEEXISTUJE BOJOVNÉ PLEMENO!! TO VŠETKO Z NICH ROBIA LEN FILMY! Aj čivava sa dá vychovať, že každého doštípe!
Mata_murkova to, čo si napísala ohľadom PP je pekná hlúposť!!! Ak sa spoja dvaja psy s PP, nikdy nemôžeš mať nejaké šteniatko bez PP. Toto je zastaraná informácia, som prekvapená, že ešte niekto verí na takéto bludy ☹
Majú neobvyklú arómu, sú vzácne, veľmi drahé a fascinujú ľudí oddávna. Získať túto cennú špongiu je celkom problém. V dnešnom článku vám predstavíme jedinečné lovecké psy na hľuzovky. Zoznámte sa s bystrými, veselými a vysoko inteligentnými plemenami; a uvidíte, ako ich výcvik postupuje.
Hľuzovky boli veľmi dlho žiadanou trofejou. Niet divu, ide o vzácne, lahodné huby, ktoré je ťažké zohnať, pretože rastú pod zemou. Prvé zvieratá, ktoré cítia hľuzovky, a stále cítia, sú samice ošípaných. S ošípanými je ale problém. Príliš rozrývajú pôdu a často poškodzujú mycélium. Navyše ošípané, rovnako ako ľudia, majú tiež chuť na hľuzovky a svoju korisť často samy zožerú.
To je dôvod, prečo v 19. storočí pes vstúpil do akcie a pomocou svojho spoľahlivého nosa pomáhal lovcom hľuzoviek na vzrušujúcich výpravách. Pes hľuzovkový nepôjde pre podzemnú hubu, ale upozorní na jej podzemný výskyt.
Aký je dokonalý hľuzovkový pes? V zásade sa do pátrania môže zapojiť každý štvornohý priateľ bez ohľadu na plemeno. Možno ste si mysleli, že dokonalý poľovný pes na hľuzovky je poľovný pes. Je to tak, ale mali by ste vedieť, že niektorí poľovný psy potrebujú viac času, aby sa naučili stopovať hľuzovky, pretože namiesto huby im pozornosť kradnú iné zvieratá v lese. Taký diviak alebo srnec dokáže účinne odviesť pozornosť loviaceho štvornožke od cennej huby. Ale po svete chodí jeden chlap, ktorý je majstrom v love hľuzoviek. Lagotto romagnolo - zoznámte sa s majstrom!
Lovci hľuzoviek majú svojich psích obľúbencov. Pódium bezpochyby obsadzuje taliansky hľuzovkový pes - Lagotto Romagnolo. Je majstrom svojho remesla. V súčasnej dobe je toto plemeno prispôsobené na hľadanie bieleho a čierneho zlata, teda už spomínaných vzácnych hľuzoviek. V Taliansku dokonca prebiehajú špeciálne, viacročné výcvikové kurzy pre týchto psov. Je to úžasný, citlivý rodinný pes, ktorý nie je rád sám a je veľmi spoločenský. Rád sa hrá, aportuje, miluje hračky a mazná sa.
Barbet, známy aj ako francúzsky vodný pes, môže byť tiež nenahraditeľným spoločníkom pri hľadaní hľuzoviek. Jeho primárnou doménou nie sú hľuzovky, ale zvieratá, predovšetkým vtáky.
Bígl je tiež dobrou voľbou pre výpravy na lov hľuzoviek. Zaujímavé je, že dlhé, zvesené uši tohto poľovného psa spôsobujú, že vôňa stúpa priamo k citlivému nosu. Má tiež vynikajúci nos na hľuzovky Zlatý Retriever, Basset alebo Anglický špringeršpaniel.
Výcvik psa na hľadanie hľuzoviek vyžaduje čas a trpezlivosť. Základom je vybudovanie pevného puta medzi psom a ošetrovateľom. Opatrovateľ vmasíruje dojčiacej matke hľuzovkový olej do bradaviek.
Hoci sa teoreticky môžu nájsť aj na Slovensku, ide skôr o ojedinelé náhodné výskyty. Zber hľuzoviek má však určité obmedzenia. Dutého hľuzovky sa nemôžete dotknúť, pretože ide o ohrozený druh. V prípade iných druhov hľuzovky...
Slovensko nemá tradičné, prirodzene bohaté lokality na pestovanie hľuzoviek, na rozdiel od iných európskych krajín, kde je hľuzovková produkcia tradičná a rozvinutá. V Taliansku a Francúzsku vyžadujú zberači hľuzoviek osobitné povolenie.
Veľké krásne hľuzovky kúpite iba na pravidelne organizovaných aukciách, napríklad v Taliansku. Drobnejšie položky možno nájsť v stacionárnych a internetových obchodoch, najčastejšie v spracovanej podobe. Hľuzovku môžete ochutnať aj v exkluzívnej reštaurácii.
Za kilogram najcennejších hľuzoviek - bielych a čiernych výtrusov - zaplatíte na aukcii od 2 500 do 7 000 Eur. Sú ľudia, ktorí sú do vône luxusných húb takí zamilovaní, že sú ochotní za ne zaplatiť najvyššie ceny. V roku 2016 ich znalci bielych hľuzoviek kúpili za dva milióny zlotých.
Každý pes, ktorý má skvelý čuch, rád pracuje s ľuďmi, je vytrvalý a miluje pohyb a hru, sa môže stať podzemným lovcom pokladov. Najobľúbenejším psom, ktorý podporuje ľudí pri výpravách, je taliansky hľuzovkový pes - Lagotto Romagnolo. Lagotto Romagnolo je pripravený na svoje životné poslanie už od šteniatka. Ako pomocník dobre poslúži aj milý a inteligentný Barbet, Bígl, Zlatý retriever alebo Špringršpaniel. Výcvik psa na lov hľuzoviek trvá niekoľko rokov a vyžaduje trpezlivosť a čas. Nezabudnite však pred cestou kontaktovať miestny lesný úrad a požiadať o povolenie na zber konkrétnych druhov hľuzoviek.