Psy sú domestikované zvieratá, ktoré pochádzajú z vlkov. Sú známe svojou učenlivosťou a vernosťou voči svojim majiteľom. Ak sa s nimi zaobchádza dobre, reagujú s oddanosťou a dôverou. Naopak, psy, s ktorými sa zle zaobchádza, môžu reagovať agresívne, vracať křik štekotom a kopance uhryznutím.
Psy sú všeobecne považované za mäsožravé potomky vlkov, ktorí boli domestikovaní ľuďmi. Sú väčšinou učenliví, ale môžu sa stať aj divokými alebo inak neprirodzene dravými. Po severných vojnách v 13. storočí...
Taktika psov pri útoku je využívanie počtu a početnej prevahy. Psy obvykle útočia vo svorkách a vyhľadávajú izolované obete, najmä tie, u ktorých vycítia nejakú slabosť. Smečky rozzúrených psov sa často odvážia napadnúť len deti, opilcov, starcov a mrzákov.
Vedecká klasifikácia a evolúcia psovitých
Čeľaď psovitých (Canidae) patrí do radu mäsožravce (Carnivora) triedy cicavce (Mammalia). Divé druhy tejto čeľade sa okrem Antarktídy vyskytujú na všetkých kontinentoch a obývajú rôzne biotopy ako púšte, hory, lesy a lúky. S výnimkou psa pralesného (Speothos venaticus) majú všetky psovité relatívne dlhé nohy a pružné telo prispôsobené na naháňanie koristi. Všetky psovité sú prstochodce, majú huňatý chvost, nezaťahovateľné pazúry a piaty prst s pazúrom na predných labkách. Samce majú penisovú kosť, ktorá pri párení napomáha k tomu, že zvieratá sú niekedy spojené až hodinu. Rozloha čuchovej membrány u psov je úctyhodných 120 m2.
Mnoho druhov žije a loví vo svorkách a má zložitý sociálny systém. Najstaršia vetva psovitých bola podčeľaď Hesperocyoninae, ktorej zástupca bol rod Mesocyon z oligocénu (pred 38 - 24 miliónmi rokov). Ďalšími psovitými z tohto obdobia bol rod Tomarctus, ktorý žil v Severnej Amerike pred 10 miliónmi rokov. Asi pred 9 - 10 miliónmi rokov počas neskorého miocénu sa začali z juhozápadnej časti Severnej Ameriky rozširovať rody Canis (pes/vlk/kojot/šakal), Urocyon (líška) a Vulpes (líška). Úspech týchto psovitých bol spojený s vyvinutím trhákov (carnassial), ktoré boli schopné aj strihať aj žuvať.
Pred 8 miliónmi rokov, počas pliocénu (pred 4 - 5 miliónmi rokov), sa v Severnej Amerike objavil druh Canis lepophagus. Bol malý a podobal sa na kojota (Canis latrans). Niektorí vedci sa domnievajú, že kojot sa vyvinul práve z neho. Pred 1,5 až 1,8 miliónmi rokov sa plne vyvinul druh vlk dravý (Canis lupus) a bol rozšírený po celej Európe a severnej Ázii. Beringov most mu umožnil cestu do Severnej Ameriky. Pred 100 000 rokmi bol Canis dirus (jeden z najväčších psovitých všetkých čias) rozšírený od južnej Kanady po Južnú Ameriku.
Taxonomické zaradenie niektorých druhov
Rod Vulpes: Staršie bol rod Vulpes často vymedzený inak než dnes. Napríklad v období približne od 60. rokov 20. storočia do začiatku 21. storočia existovali v literatúre rôzne vymedzenia tohto rodu.
Rod Lupulella: Tento taxón je možno parafyletický. Do začiatku 21. storočia sa obyčajne považoval za súčasť nižšie uvedeného rodu Canis. V minulosti bol u niektorých autorov súčasťou (pod)rodu šakal.
Rod Canis: Staršie bol rod Canis často vymedzený širšie než dnes.
- Šakal severoafrický (Canis lupaster): V minulosti sa často považoval za súčasť druhu Canis aureus alebo menej často za súčasť druhu Canis lupus.
- Kojot prériový (Canis latrans): Podľa analýz založených na jadrovej DNA je kojot sesterským taxónom vlka dravého. Podľa analýz založených na mitochondriálnej DNA je však kojot najbazálnejším recentným druhom rodu Canis alebo sesterským taxónom vlka etiópskeho.
- Vlk dravý (Canis lupus): Niekedy sú vo vlkovi dravom ako poddruhy zahrnuté aj taxóny vlk východný a/alebo vlk sivočervený. Celočierna forma vlka dravého sa v minulosti niekedy klasifikovala ako samostatný druh černobur (Canis lycaon).
Pes je prvým priateľom človeka: Nevypovedaný príbeh psov
Anatómia psa
Kostra je podporný a zjednocovací systém organizmu a spolu so svalovou sústavou tvorí pohybové ústrojenstvo psa. Lebka psa sa skladá z lebečnej a tvárovej časti. Lebečnú časť tvorí lebečná dutina, v ktorej je uložený mozog psa. Tvárová časť je klinovitá a u každého plemena nesie rozličné znaky popísané v štandarde. Pomer medzi lebečnou a tvárovou časťou je tiež pre každé plemeno špecifický.
V hornej a dolnej čeľusti psa sa nachádzajú zuby. Chrup dospelého psa sa skladá z 42 zubov, mliečny chrup obsahuje 28 zubov. Mliečny chrup je šedobiely a skladá sa z 6 rezákov, 2 špiciakov a 6 črenových zubov v každej čeľusti. K výmene mliečneho chrupu dochádza v polovici 4. mesiaca a nezriedka pes prezubuje až do začiatku 6. mesiaca.
Chrup dospelého psa sa skladá zo 12 rezákov (I), 4 špiciakov (C), 16 črenových zubov (P) a 10 stoličiek (M). Zuby sa v odbornej literatúre číslujú pre každú polovicu čeľuste zvlášť a označujú sa takto: Rezáky sa číslujú od stredu čeľuste k špiciaku ako I1, I2 a I3. Špiciak je len jeden a označuje sa písmenom C. Črenové zuby (premoláry) označujeme písmenom P. Stoličky (moláry) sa označujú písmenom M a čísľujú sa smerom spredu dozadu.
Ak je v papuli psa menej ako 42 zubov, hovoríme o chudozubosti (oligodoncia), ak ich má pes viac, ide o nadpočetnosť zubov (polidoncia, hyperdoncia). Pes, ktorý má správny počet zubov je označovaný za plnochrupého. Jednotlivé plemená sa odlišujú tiež postavením rezákov v hornej a dolnej čeľusti, ide o tzv. skus. Správny skus určuje štandard daného plemena. Ak horné rezáky prekrývajú dolné rezáky tak, že sa dolné rezáky dotýkajú vnútorných plôch horných rezákov, hovoríme o nožnicovom skuse. Ak sa rezáky vzájomne dotýkajú kúsacími plochami, ide o kliešťový skus.
Chrbtica, hrudný kôš a končatiny
Nosnou časťou kostry je chrbtica. Tá sa skladá zo stavcov, ktorých je v tele psa 50 až 53: 7 krčných, 13 hrudných, 7 bedrových, 3 krížové (zrastené do krížovej kosti) a 20 až 23 stavcov chvosta. Stavec sa skladá z tela, stavcového oblúka a výbežkov.
K hrudným stavcom sú kĺbmi pripojené klenuté rebrá tvoriace hrudný kôš uzatvorený hrudnou kosťou. Pes má 13 párov rebier, z toho 9 pravých a 4 nepravé. Pravé rebrá sú spojené chrupavkami s hrudnou kosťou a nepravé rebrá sú spojené navzájom tvoriac chrupavkovitý rebrový oblúk. Hrudný kôš chráni životne dôležité orgány akými sú srdce a pľúca. Stavce chvosta tvoria jeho os a sú veľmi pohyblivé.
Hrudné končatiny tvoria šikmo uložené, trojuholníkové lopatky, ktoré sú spojené s ramennou kosťou pomocou ramenného kĺbu. Na túto kosť nadväzuje predlakťová kosť, ktorá sa skladá z dvoch kostí: vretennej a lakťovej. Predlaktie spája so 7 zápästnými kosťami zápästný kĺb.
Panvové končatiny spája s panvovou kosťou kĺb. Panvové končatiny tvorí stehenná kosť s jabĺčkom, holenná kosť, lýtková kosť, podpriehlavkové a priehlavkové kosti, kosti prstov a sezamské kosti.
Svalová a nervová sústava
Svalová sústava umožňuje psovi pohyb a dodáva mu charakteristický vzhľad pružnej šelmy, ktorá je schopná vytrvalo bežať. Kostrové svalstvo tvorí 30 až 50 % hmotnosti tela psa. Veľkosť a tvar jednotlivých svalov je podmienená ich funkciou. Okrem tmavočervených kostrových svalov rozlišujeme hladké, bledoružové svalstvo tvoriace steny vnútorných orgánov a žľazových vývodov. Pohyb psa umožňujú najmä svaly končatín, chrbta a bedier. Menej dôležité je hrudné a brušné svalstvo, ktoré slúži najmä na dýchanie.
Nervová sústava je základným regulačným systémom organizmu psa. Prijíma podnety pomocou zmyslových orgánov. Základ nervovej sústavy tvoria navzájom prepojené nervové bunky. Celý nervový systém je zložený z centrálneho nervového systému, periférnych nervov a vegetatívnej nervovej sústavy. Centrálny nervový systém tvorí mozog a miecha. Tie sa skladajú zo šedej a bielej hmoty. Sivá hmota obsahuje veľkú koncentráciu nervových buniek, biela zasa nervových vlákien. Mozog a miecha obsahujú periférne nervy, ktoré zabezpečujú pohyb psa a jeho citlivosť na vonkajšie podnety. Vegetatívna nervová sústava funguje nezávisle od centrálneho nervového systému.
Kožná sústava a srsť
Kožnú sústavu tvorí súbor ústrojenstiev chrániacich organizmus psa pred vplyvmi vonkajšieho prostredia. Skladá sa z kože a srsti. Koža sa skladá z troch vrstiev - endodermy (vnútorná vrstva, podkožie), škáry a epidermy (vonkajšia vrstva, pokožka). U psa je tenká a jemná, pokrýva celé telo. Pomocou nervových zakončení poskytuje organizmu informácie o vonkajšom prostredí.
Epiderma, čiže pokožka je najvrchnejšou vrstvou kože. Jej vrchná vrstva rohovatie a odlupuje sa. Pod ňou sa nachádza škára tvorená zväzkami kolagénnych vlákien a cievami zabezpečujúcimi prekrvnenie orgánu. Nachádzajú sa v nej chlpové vačky, potné a mazové žľazy, cievy a nervové zakončenia. Endoderma tvoriaca spodnú vrstvu kože umožňuje jej pohyb. Nachádzajú sa v nej tukové vrstvy slúžiace ako izolácia.
Srsť psa sa líši v závislosti od plemena. Hladkosrstí psi majú hladkú a priliehavú srsť vyrastajúcu z kože šikmo, často bez podsady. Psy s takouto srsťou sú citlivejší na poveternostné podmienky - nie je vhodné chovať ich celoročne vonku, pretože v zime im hrozia omrzliny a v lete úpal (výnimkou sú krátkosrsté chrty, ktoré znášajú vysoké teploty veľmi dobre).
Hrubosrsté plemená (väčšina teriérovitých) majú dva druhy srsti - kryciu srsť a podsadu. Krycia srsť vyrastá z kože strmo a pod ňou sa nachádza jemnejšia srsť, zabezpečujúca termoizoláciu. Krycia srsť v tomto prípade slúži najmä ako účinná ochrana proti nepriaznivým poveternostným podmienkam (dážď, sneh). Hrubosrsté plemená takmer nepĺznu, ich srsť však treba aspoň dvakrát ročne upravovať trimovaním.
Dlhosrsté plemená (jorkšírsky teriér, afganský chrt a pod.) majú veľmi dlhú srsť náročnú na upravovanie. Maďarský puli či komondor majú motúzovitú srsť, ktorá vzniká prirodzeným spletením krycej srsti s podsadou. Existujú tiež rôzne druhy kučeravej srsti.
Okrem chlpov srsti z kože vyrastajú aj hmatové chlpy. Sú to hrubé a dlhé chlpy rastúce na určitých miestach tela, najmä na tvári, hornom pysku, hornom viečku a pod bradou. Nachádzajú sa v nich hmatové zakončenia a tvoria spolu s podkožnými nervovými zakončeniami tzv. hmatové orgány.
Tráviaca, močová a pohlavná sústava
Tráviaca sústava zabezpečuje výmenu pevných a tekutých látok. Začína sa ústnou dutinou, pokračuje hltanom, tráviacou trubicou zloženou z pažeráka, žalúdka, tenkého a hrubého čreva a končí ritným otvorom.
Močová sústava slúži na vylúčenie odpadu, ktorý vzniká pri látkovej výmene v organizme psa. Jej základným orgánom sú obličky - párový orgán tvaru fazule. Obličky filtrujú krv a nežiaduce látky a vo forme moču ich odstraňujú z tela. Moč z obličiek odchádza dvomi močovodmi do močového mechúra, kde sa hromadí a postupne odchádza močovou rúrou z tela von.
Pohlavné ústrojenstvo sa skladá z pohlavných orgánov, ktorých činnosť vedie k zachovaniu druhu. Umožňuje plodenie potomstva. Delí sa na samčie a samičie. Jeho hlavnými funkciami je tvorba pohlavných buniek a hormónov, oplodnenie a vývin nového jedinca v tele suky.
Samčie pohlavné ústrojenstvo
Samčie pohlavné orgány sa delia na vnútorné a vonkajšie. Vnútorné orgány sú semenníky, semenovod, pohlavné žľazy a vonkajšie orgány tvoria penis, predkožka a miešok. Semenníky majú u väčšiny cicavcov vajíčkovitý tvar, u psov sú však guľovité. Obsahujú semenoplodné kanáliky, v ktorých dochádza priebežne k tvorbe samčích pohlavných buniek - spermií.
Psy sa rodia so semenníkmi nachádzajúcimi sa v brušnej dutine. Vo veku 4. - 5. týždňoch začínajú semenníky zostupovať do miešku a vo veku 8. - 9. týždňoch by mali byť úplne zostúpené. Jedinec, ktorému z brušnej dutiny do miešku zostúpi len jeden semenník sa nazýva kryptorchid. Niektorým jedincom sa jeden semenník nevyvinie vôbec - takéto jedince potom nazývame monorchidmi (ide o veľmi vzácnu vadu). Keďže ide o vysoko dedičné poruchy, vedú v plemenitbe k vylúčeniu jedinca z chovu.
K semenníku prilieha nadsemenník. V ňom spermie dozrievajú a získavajú schopnosť pohybu. Cez semenovod sa spermie dostávajú do dutiny brušnej, odkiaľ ústi do močovej rúry. Súčasťou samčích pohlavných orgánov sú prídavné pohlavné žľazy, ktorých sekréty poskytujú spermiám vhodné prostredie.
Penis sa skladá z koreňa, tela a žaluďa. U psa má valcovitý tvar a u veľkých plemien dosahuje až 25 cm dĺžky. Od ostatných zvierat sa pes líši kosťou uloženou v penise. Jej úlohou je ochrana močovej rúry v priebehu pohlavného aktu. Penis je uložený v predkožke, čo je ochranné puzdro penisu. Miešok psa je ochranný obal pre semenníky a semenovody. Nachádza sa medzi nohami psa, jeho koža je tmavo pigmentovaná, mierne porastená chlpmi.
Ejakulát psa sa skladá z troch frakcií. Prvá je číra a vodnatá, jej úlohou je pripraviť pre spermie vhodné prostredie. Druhá frakcia je mliečne zakalená a obsahuje spermie. Tretia frakcia je veľmi hustá a nazýva sa aj zátkovacia. Objem ejakulátu sa u jednotlivých plemien líši a to bez súvislosti s veľkosťou psa. Množstvo ejakulátu nemá priamu spojitosť s jeho kvalitou.
Samičie pohlavné ústrojenstvo
Samičie pohlavné orgány delíme na vnútorné a vonkajšie. Vaječníky sú párové pohlavné žľazy. Vyvíjajú sa v nich a dozrievajú samičie pohlavné bunky - vajíčka. Tie sú uložené vo vrchnej časti vaječníka a obklopuje ich vrstva folikulárnych buniek. Počas vývoja vajíčko rastie, bunky, ktoré ho obklopujú sa množia a vytvárajú vaječné vačky - folikuly. V období ruje dozretý folikul praskne a vajíčko prechádza do rozšírenej časti (ampuly) vajcovodu. Obdobie, počas ktorého sa vajíčka uvoľňujú a opúšťajú vaječník sa nazýva ovulácia.
Z vaječníkov odchádzajú vajíčka cez vajcovody do maternice. Vajcovody sú dve trubice z hladkej svaloviny, vystlané sliznicou lievikovitého tvaru. Vajcovody nie sú len miestom, kadiaľ sa dostávajú vajíčka do maternice, ale aj miestom, kde dochádza k ich kontaktu so spermiami a kde dochádza k prípadnému oplodneniu vajíčka.
Maternica suky vytvára vhodné prostredie pre vývoj zárodku a neskôr plodu. Má dva pomerne dlhé valcovité okraje a krátke telo. V okrajoch a tele maternice sa nachádza maternicová dutina, ktorá je oddelená od vagíny a vonkajších pohlavných orgánov krčkom maternice. Naň nadväzuje vagína, ktorá prechádza do vaginálnej predsiene. Miesto prechodu je mierne zúžené a vyúsťuje doň močová trubica a nachádza sa tu tiež tzv. hymenálny prstenec, ktorý tvorí podklad pre slizovitú riasu - panenskú blanu. Vulva tvorí záverečnú časť vonkajších pohlavných orgánov suky.
Dýchacia a zmyslová sústava
K dýchacej sústave patria orgány, ktoré zabezpečujú výmenu plynov medzi telom a vonkajším prostredím. Reguluje tiež teplotu. Začína sa nosnou dutinou, pokračuje nosohltanovým priechodom cez hrtan do priedušnice a priedušiek a odtiaľ do dychových kanálikov a komôrok, ktoré tvoria pľúca.
Zmyslové ústrojenstvo slúži na komunikáciu organizmu s vonkajším prostredím a tiež analyzuje zmeny vo vnútri organizmu. Zmyslové orgány sú vybavené takzvanými receptormi, ktoré prinášajú mozgu dôležité informácie. Každý receptor je určený na vyhradený druh podnetov. Medzi zmyslové orgány patrí zrak, sluch, čuch, chuť a hmat.
V minulosti sa predpokladalo, že pes vidí čiernobielo. Výskumy v posledných rokoch ukázali, že pes rozoznáva výrazné farby a pravdepodobne vidí pastelovo. Pes zaregistruje pohybujúcu sa osobu zo vzdialenosti cca 500 m, svojho psovoda spozná asi zo 100 m.
Kým človek začuje šelest zo vzdialenosti 3-4 m, pes ten istý zvuk začuje už zo vzdialenosti cca 25 m. Psy dokážu vnímať aj ultrazvuk do 35 000 až 60 000 Hz, človek do 20 000 Hz.
Pes dokáže zistiť prítomnosť niektorých látok aj v miliónkrát nižšej koncentrácii než človek. Čuchové pole človeka má 5 cm², nemeckého ovčiaka 160 cm². Pes čuchom vyhľadáva potravu, orientuje sa v teréne, identifikuje veci, osoby, zvieratá. Má veľmi dobrú čuchovú pamäť, ktorá sa využíva pri stopovaní ľudí a zvierat.
Pes šedý (Lycalopex vetulus)
Pes šedý či pes Azarův, prípadne líška Azarova (Lycalopex vetulus) je šelma z čeľade psovitých (Canidae). Jedná sa o brazílskeho endemita, ktorý obýva predovšetkým biom známy ako Cerrado. Vzrastom ide o malého, štíhleho, líške podobného psa s krátkym pyskom, veľkými ušami a relatívne drobnými trhákmi.
Srsť je v farebnej kombinácii šedej, hnedej, načernalej, žltkastej a červenkastej. Žije samotársky, v pároch či v malých rodinných skupinách. Vyznačuje sa skôr nočnou aktivitou. Je prevažne hmyzožravý, ale živí sa tiež menšími obratlovcami a ovocím. Samica po necelých dvoch mesiacoch gravidity rodí 1 až 5 mláďat (najčastejšie 2 či 4) a to predovšetkým v júli až októbri.
Pes šedý je malá, gracilná šelma so štíhlymi nohami, krátkym špicatým ňufákom a relatívne veľkými ušami (cca 6 až 7,6 cm). Jeho hmotnosť sa pohybuje od 2,5 do 4 kg a dĺžka tela od cca 50 do približne 72 cm. Chvost meria 25 až 38 cm. Výška v ramenách dosahuje 33 až 38 cm. Veľkostný pohlavný dimorfizmus je minimálny (samice o niečo menšie) či žiadny.
Farba srsti je premenlivá. Chrbát a boky bývajú svetlo šedé, spodná časť tela býva žltkastá či oriešková. Hrdlo je sfarbené do biela, avšak spodná čeľusť je tmavá, takmer čierna, rovnako tak koreň chvosta a jeho koniec. Samci môžu mať tmavý pruh tiahnuci sa chrbtom od šije po chvost. Nad chvostovou žľazou sa nachádza tmavá škvrna. Uši a vnútorná strana nôh majú načervenalú farbu. Boli opísané aj veľmi tmavé, takmer melanické exempláre.
Lebka meria na dĺžku asi 11 až 12 cm. Kosti lebky sú skôr krehké. Bubienkové výdutie sú dosť veľké, najväčšie zo všetkých juhoamerických psovitých, čo najskôr ukazuje na dôležitosť sluchu pri hľadaní potravy. Sagitálny hrebeň, hoci len nevýrazný, majú len dospelí samci. Zubný vzorec je I 3/3, C 1/1, P 4/4, M 2/3 = celkom 42 zubov. Typickým znakom chrupu je malá veľkosť trhákov a naopak pomerne široké stoličky, čo je adaptácia na konzumáciu malej koristi (hmyz).
Od sympatricky žijúceho maikonga sa líši celkovou menšou veľkosťou, štíhlejšou konštitúciou, kratším ňufákom, dlhším krkom, hustejšou a dlhšou srsťou a o niečo inak sfarbenými časťami tela.
Výskyt a biotop
Psi šedí sú brazílskym endemita. Vyskytujú sa v spolkových štátoch Bahia, Goiás, Mato Grosso, Mato Grosso do Sul, Minas Gerais, Piauí, São Paulo, Tocantins, Rondônia, Ceará, Maranhão a Brasília Distrito Federal. Čo sa týka stanovišťa, žijú predovšetkým v otvorenej savanovitej krajine menom Cerrado a zjavne uprednostňujú oblasti s riedkou vegetáciou, ako sú campos limpos, campos sujos, campos cerrados a cerrado sensu stricto. Napriek tomu, že sa vyhýbajú bažinatým alebo zaplaveným oblastiam, v období záplav sa vyskytujú na niektorých otvorených a suchých územiach v Pantanale. Zaznamenaní boli aj v ľuďmi vytvorených biotopoch, ako sú pastviny, polia a stromové monokultúry, predovšetkým plantáže eukalyptu a kaučukovníka.
Správanie a rozmnožovanie
Pes šedý je aktívny predovšetkým v noci, avšak ani denná aktivita nie je raritou. Veľkosť domovského teritória (pre páry, rodinné skupinky či jednotlivcov) sa pohybuje v rádoch desiatok až stoviek hektárov.
Jedná sa o všežravce, ktorých hlavnou zložkou potravy je hmyz, nasledovaný ovocím. Z hmyzu ide predovšetkým o termity, chrobáky a kobylky, v menšej miere aj mravence. Doplnok stravy predstavujú malí savci (hlodavce), vtáci, plazy a rôzni bezstavovce.
Tento druh psovitej šelmy je monogamný, tvoria teda dlhodobo stálé páry. Doba gravidity je približne 50 až 60 dní. K rodeniu mláďat dochádza zvyčajne medzi júlom a októbrom. Vo vrhu sú najčastejšie dve alebo štyri, prípadne tri, výnimočne jedno alebo päť mláďat. Ako doupě samice využívajú opustené nory po pásovcoch. Feny sa o mláďatá starajú najmenej 4, eventuálne až 6 mesiacov. Prípadné votrelcov sa od nich snažia zahnať štekotom. Podiel samcov na starostlivosti o mladé nie je príliš zdokumentovaný, ale predpokladá sa.
Mladí jedinci opúšťajú rodinu a osamostatňujú sa obvykle v apríli a máji.
Ohrozenie a ochrana
Potenciálnymi konkurentmi psa šedého sú sympatricky sa vyskytujúci maikong a pes hrivnatý. Oba sú väčší, avšak ich preferovaná strava je odlišná, čo znižuje kompetíciu. Pes hrivnatý zrejme môže byť aj občasným predátorom psa šedého, alebo prinajmenšom konzumentom uhynutých jedincov. Zvyšky psa šedého boli nájdené v 0,3 až 4 percentách exkrementov psa hrivnatého v rôznych miestach strednej Brazílie.
Medzinárodný zväz ochrany prírody (IUCN) hodnotí tento druh ako takmer ohrozený (stav k roku 2020). Celková veľkosť populácie je odhadovaná na 9 840 až 19 200 dospelých jedincov. Počet psov šedých sa za posledných 12 rokov znížil o najmenej 10 %.
Hlavné hrozby predstavujú ničenie habitatu a ďalšie antropogénne faktory. Prakticky výhradná domovina týchto šeliem - Cerrado - bola historicky považovaná za neproduktívne územie, ktoré je potrebné kultivovať, prípadne sa snažiť využiť pre potreby ľudí. V posledných dvoch dekádach tu rástli mestá, začalo sa viac ťažiť drevo, územie sa využíva ako pastviny a polia, pribudla dopravná infraštruktúra. To všetko viedlo k ničeniu či fragmentácii stanovišť miestnej fauny, teda aj psa šedého. Priamou hrozbou zodpovednou za mnoho úmrtí predstavujú zrážky s autami na cestách. Mnohých psov šedých usmrtia tiež potulní psy domáci. Ľudia ich tiež cielene zabíjajú, pretože ich robia zodpovednými za usmrcovanie hydiny, čo vo väčšine prípadov nie je pravda - psi šedí zabíjajú hydinu len celkom výnimočne. Lov tejto šelmy je v Brazílii zakázaný. Výhodou pre populáciu je aj to, že žije v mnohých národných parkoch a iných chránených územiach.