Už pred začiatkom 1. svetovej vojny začalo Nemecko s výcvikom armádnych a záchranárskych psov. Do vojny údajne vstupovali so 6000 vycvičenými psami. V roku 1917 vyšla v USA veľmi komplexná a podrobná príručka výcviku armádnych psov, medzi nimi aj záchranárskych. Výcviku sa okrem Nemecka a USA venovali aj iné krajiny, najmä Veľká Británia ale napríklad aj Prusko. Na výcvik boli už v tých časoch odporúčané konkrétne chovateľské stanice, ktoré sa zaoberali chovom pracovných psov. Z plemien sa najčastejšie používali nemecké ovčiaky, erdelteriéri, kólie, retrieveri, ale aj doberman, či bloodhound. Už vtedy ale uprednostňovali povahu pred plemenom, a občas sa teda vo výcviku vyskytli aj krížence.
Výcvik začínal okolo 7. mesiaca psa, ako prvé sa museli psi naučiť chôdzu na vodítku aj bez neho, sadni, ľahni a prinášanie predmetov. Potom nasledoval špeciálny výcvik podľa neskoršieho využitia psa. Najvhodnejší čas na tréning bol pred raňajkami, po dobre vykonanej práci boli psi nakŕmení. Úlohou záchranárskych psov bolo počas 1. svetovej vojny vyhľadávať zranených vojakov. Trénovali v simulovaných reálnych podmienkach, tzn. za hukotu motorov, či streľby. Ako figuranti boli často používaní nezamestnaní, ale aj samotní vojaci. Pes musel vedieť rozlíšiť zranených podľa uniformy, nesmel vyhľadávať mŕtvych, musel sa pohybovať ticho, väčšinou len na posunkové povely. Dôraz sa kládol aj na potláčanie poľovných pudov. Pes bol vysielaný na bitevné pole najčastejšie za tmy, aby unikol pozornosti nepriateľa. So sebou mal brašne s obväzmi a liekmi. Po nájdení menej vážne zraneného sa tento sám ošetril a pes ho doviedol do bezpečia. Pri nájdení ťažko zraneného, pes vzal časť uniformy, najčastejšie čiapku, helmu alebo rukavice a doniesol k psovodovi. Po upnutí na vodítko potom doviedol záchranárov s nosidlami k zranenému. Počas dňoch 22.7.-24.7.2025 sa v Centre výcviku Lešť uskutočnilo medzinárodné cvičenie psovodov, ktorého sa zúčastnilo 11 kynológov HZS so psami, 5 zmluvných figurantov HZS a tiež príslušníci Hasičského záchranného zboru z Poľska. Cvičenie bolo zamerané na vyhľadávanie v rumoviskách a zboreniskách, prácu na vodnej hladine, ale aj na cvičenie záchrany zo vzduchu. Psovodi a psy spoločne nacvičovali adaptáciu na transportné prostriedky. Na vodnej hladine boli vytvorené simulácie, kde prebiehalo vyhľadávanie špeciálnych pachov pomocou člna. Súčasťou výcviku bolo tiež využitie vrtuľníkového trenažéra na tréning vyťahovania a spúšťania kynológa spolu so psom pomocou navijaku. Počas celého cvičenia prebiehal aj výcvik poslušnosti, ovládateľnosti psov a ich socializácia. Tréningové dni na Lešti preverili psov po odbornej aj psychickej stránke.
S.O.S. Sme priamym členom medzinárodnej organizácie International Rettungshunde Organisation (IRO), zastrešujúcej organizácie kynológov záchranárov po celom svete. Pôsobíme na západnom a východnom Slovensku. SAR DA záchranárske tímy sídlia a trénujú v Bratislave a Košiciach. Spolupracujeme so Slovenským červeným krížom. SAR DA SLovakia má jediný cieľ - pomôcť zachraňovať ľudské životy v reálnom nasadení. Náročný výcvik záchranárskych psov trvá približne 3 roky. Pre spoľahlivosť nasadených záchranárskych psov v reálnych misiách je nutné preverovať naše tímy nielen skúškami (medzinárodné, národné, atesty) ale vystaviť psov čo najväčšiemu počtu simulovaných situácií. Skúsenosti psov zohrávajú zásadnú úlohu pre ich výkon. Stále sa učíme. V oblasti kynológie, topografie, či prvej pomoci.
Psi, naši verní spoločníci, v sebe často ukrývajú potenciál, ktorý presahuje rámec bežného domáceho maznáčika. Keď sa tento potenciál spojí s cieľavedomým výcvikom a oddanosťou psovoda, zrodí sa záchranársky pes - neoceniteľný člen záchranných zložiek, ktorý dokáže pomôcť tam, kde ľudské sily nestačia. Tieto výnimočné psy hľadajú stratených ľudí v lesoch, pod troskami zrútených budov či v lavínach, čím zachraňujú ľudské životy. Ich výcvik je celoživotný proces, neustále zdokonaľovanie schopností, ktoré nikdy nekončí.
Zrod Asociácie a cesta záchranárskej kynológie
Príbeh záchranárskych psov na Slovensku je úzko spojený s nadšením a odhodlaním ľudí, ktorí zasvätili svoje životy tejto náročnej, no zároveň nesmierne obohacujúcej činnosti. Andrea Adamčiaková, s bohatými skúsenosťami od roku 1985, sa stala jednou z priekopníčok záchranárskej kynológie na Slovensku. Jej cesta začala s prvým psom, nemeckým ovčiakom Bona, a v roku 1989 ju oslovili MUDr. Miroslav Urban a Dušan Urban s víziou založenia dobrovoľnej záchranárskej organizácie. Táto iniciatíva vyústila do vzniku Asociácie cvičiteľov záchranárskych psov, ktorá dodnes formuje a rozvíja túto oblasť na Slovensku.
Andrea Adamčiaková, ktorá sa k záchranárskej kynológii pridala s nadšením, sa stala úspešnou psovodkou troch nemeckých ovčiakov (Bona, Charleta z Joz-Ve, Kýlie Sivý Timotej). Tieto psy neboli len výkonnými záchranármi s úspešne zloženými vrcholovými skúškami v rôznych disciplínach (plocha, ruiny, stopa, lavína), ale aj spoľahlivými partnermi, na ktorých sa Andrea mohla vždy spoľahnúť. Ich spoločné úspechy zahŕňajú tituly majsteriek Slovenska, účasť na majstrovstvách sveta, mnohé preteky a pátracie akcie. Aj keď počet vycvičených psov sa môže zdať nízky, je dôležité pochopiť, že každý pes je súčasťou rodiny až do konca svojho života.
Dnes si zaslúžený dôchodok užívajú jedenásťročná Kýlie Sivý Timotej a Vike Útvar ZVJS. Timotej sa ešte pred dvoma rokmi stal majsterkou Slovenska v praktickom vyhľadávaní zavalených osôb, a Vike sa kariéru predčasne ukončila diagnózou osteosarkómu, no napriek tomu sa zúčastnila piatich pátracích akcií.
Výber a základný výcvik: Kľúč k úspechu
Základným predpokladom pre úspešný výcvik záchranárskeho psa je pochopenie, že každý pes je jedinečná individualita. Nie je možné aplikovať univerzálne metódy na všetkých psov. Aj keď sa záchranárskemu výcviku môžu venovať takmer všetky plemená, je nevyhnutné brať do úvahy ich psychický a fyzický fond. Výber psa na záchranársku prácu by sa nemal riadiť výhradne rasou. Úspech závisí od mnohých faktorov, vrátane povahy psa, prístupu psovoda, jeho skúseností a správnej motivácie.
Ideálny záchranársky pes je vyrovnaný vo svojej povahe, rád pracuje so svojím pánom a vníma výcvik ako hru alebo odmenu. Mal by byť rýchly a obratný, nie ťažkopádny. Napríklad od čivavy nemožno očakávať, že prehľadá rozsiahly les alebo zachráni topiaceho sa človeka. Na medzinárodných súťažiach a skúškach záchranárskych psov môžeme vidieť širokú škálu plemien, od tradičných nemeckých ovčiakov a border kólií, cez bradáčov, zlaté retrívery, až po aljašských malamutov, rôzne krížence, rotvajlery, dobermanov a dokonca aj americké stafordšírske teriérov.
Pred akýmkoľvek špecializovaným záchranárskym výcvikom je nevyhnutné zvládnuť základnú poslušnosť. Bez nej by pes nemohol bezpečne vykonávať svoju prácu, často v život ohrozujúcich situáciách. Povely ako "STOJ", "VPRED", "NIE", "DOPRAVA", "DOĽAVA", "SCHODY", "PLAZ", "ĽAHNI" a mnohé ďalšie môžu psovodovi pomôcť uľahčiť psovi prácu, zachrániť mu zdravie alebo aj život.
Motivácia: Palivo pre prácu
Základom každého výcviku je dobrá motivácia. Tá ovplyvňuje prácu psa nielen pri špeciálnych úlohách, ale aj pri poslušnosti, stopovaní či obrane. Okrem fyzickej kondície a psychickej pohody je práve motivácia kľúčovým faktorom. Pes pri nájdení osoby označuje svoju prítomnosť buď štekotom, alebo pomocou tzv. "nálezky" - drievka zaveseného na obojku, ktoré pes uchopí do zubov a privedie psovoda k hľadanej osobe. Neustálym behaním medzi nájdenou osobou a psovodom musí psa najkratšou cestou priviesť ku cieľu.
Výcvik „štekačky“ sa začína čo najskôr, ideálne už od šteniatka. Existuje niekoľko metód, ako psa motivovať k štekania: pri extrémne žravých jedincoch sa miska s krmivom umiestni na vyvýšené miesto a psa dráždi, kým nevydá slabý štekot, ktorý je okamžite odmenený. Pri psoch, ktorí už ovládajú povel „štekaj“, sa pes povzbudzuje a odmeňuje sa po dosiahnutí štekania. V neznámom prostredí sa šteniatko priväzuje na strom a pri každom zaštekaní sa rýchlo vracia, psa chváli a odmeňuje. Dôležité je, aby pes dostal odmenu a pochvalu pri akomkoľvek náznaku štekania. Cvičenie by nemalo byť príliš dlhé, aby si pes udržal motiváciu.
Disciplíny záchranárskeho výcviku a skúšobné poriadky
Záchranársky výcvik zahŕňa rôzne disciplíny, ktoré simulujú reálne situácie:
- Vyhľadávanie na ploche
- Vyhľadávanie v ruinách
- Vyhľadávanie v lavíne
- Vyhľadávanie na stope
- Vyhľadávanie pri vode
Skúšobné poriadky, definované medzinárodnými štandardmi IRO a IPO-R, stanovujú presné kritériá pre hodnotenie výkonu. Napríklad v disciplíne vyhľadávania na snehovej ploche o rozlohe 5 000 m² s minimálne tromi miestami na zahrabanie, kde sa hľadá jedna osoba, musia byť dodržané presné postupy. Pes musí mať vizuálny aj dotykový kontakt so skrytou osobou a označiť nález jednoznačne. Fosované označenie je penalizované a pri druhom falošnom označení sa práca ukončí. Nenájdenie osoby znamená nesplnenie skúšky.
Okrem špeciálnych disciplín sú súčasťou skúšok aj cviky poslušnosti a obratnosti, ktoré sa často vykonávajú v snehu. Zahŕňajú ovládateľnosť na vôdzke aj bez vôdzky, stretnutie s inými psami, správanie pri transporte a nosenie psa. Pri dobrovoľnom cvičení je dôležité zachovať kľud a koordináciu medzi psovodom a psom.
Bratislavská kynologická záchranárska brigáda a podpora
Bratislavská kynologická záchranárska brigáda (BKZB) je aktívnym hráčom v oblasti záchranárskeho výcviku na Slovensku. Od roku 2016 pracujú na budovaní cvičiska s ruinovým trenažérom v Rohožníku, ktoré slúži členom BKZB, hasičom a iným záchranárskym zložkám. Členovia BKZB sú prevažne dobrovoľníci, ktorí začali výcvik už skôr a pokračujú v záchranárskej špecializácii. Výcvik je pre nich celoživotný záväzok a zahŕňa nielen vyhľadávanie, ale aj náročný výcvik poslušnosti.
Podpora Nadácie VÚB umožnila vznik tohto cvičiska. Brigáda spolupracuje so Slovenským Červeným krížom, hasičmi a polície, čo zodpovedá komplexnosti výcviku a prenosu skúseností do terénnych zásahov. Podľa Ivety Lipovskej je výcvik náročný na psychiku a vyžaduje nadšenie a jasný plán práce so psom. Každý pes potrebuje stimul a aktivity, ktoré ho zamestnajú a zabránia negatívnym javom, ako je ničenie vecí či agresivita. Často sa stretávajú s tým, že ľudia chcú trénovať, ale časová vyťaženosť im to neumožňuje.
Moderná kynológia a prístup k výcviku
Podľa Ivety Lipovskej je výcvik záchranárskych psov kombináciou dát, praxe a medzinárodných noriem. Moderná kynológia kladie dôraz na jemnú odporovú prácu a pozitívne posilnenie. Výber psa zahŕňa kontrole zdravia a reflexie na zvuky, hru a adaptáciu na prostredie. Medzi obľúbené pracovné plemená patria nemecký ovčiak, belgický Malinois, labradoraský retriever a border kólia. Hlavnými kritériami sú ochota spolupracovať, rýchla schopnosť učenia a odolnosť voči stresu. Psovod musí byť fyzicky fit a mať orientáciu v teréne, mapách, GPS a rádiách.
Metodiky výcviku používajú krátke, cielené bloky a jasné pravidlá pohybu. Dôraz je na pozitívne posilnenie, načasovanie signálov a postupné zvyšovanie obtiažnosti. Fázy zahŕňajú učenie, upevňovanie zručností, prenos do rôznych podmienok a testovanie odolnosti. Socializácia a desenzitizácia sú kľúčové pre pripravenosť psa na krízové situácie. Novo prichádzajúci členovia sa učia systémovo a postupne, aby sa psovod naučil rozumieť signálom psa a naopak.
Záver bez tradičného záväzu k záveru
Záchranárske psy hľadajú stratených ľudí v lesoch, ruinách a ďalších scénach, kde ľudské sily nestačia. Psovodi a psy sú vzájomne previazaní v dlhodobom úsilí a neustále sa učia nové postupy v topografii, kynológii a prvej pomoci. Výcvik trvá celý život a je neoddeliteľnou súčasťou záchrany ľudských životov, čo potvrdzujú aj príbehy z BKZB a spolupráca s IRO a ďalšími organizáciami. Pes nie je len domáce zviera, ale partner s potenciálom, ktorý pri správnom vedení a tréningu môže významne prispieť k záchrane ľudských životov v lese a v iných kritických prostrediach.
Výcvik pátracích a záchranných psov so školou Toma Rosea
tags: #pes #na #vyhladavanie #zranenych #stavac