Lajka (rus. Лайка; * asi 1954, Moskva, Sovietsky zväz - † 3. november 1957, Sputnik 2, nízka obežná dráha Zeme) bola túlavá sučka kríženca zrejme sibírskeho huskyho a teriéra, ktorá sa ako prédia živá bytosť dostala na obežnú dráhu Zeme.
V rámci misie Sputnik 2 ju sovietski vedci dňa 3. novembra 1957 vyslali do vesmíru. V tom čase mala asi 2 roky a vážila okolo 6 kg. Neďaleko jeden mesiac po vypustení prvej umelej družice Sputnik 1 ho nasledoval Sputnik 2 s prvým živým tvorom na palube. Vedeckým cieľom misie bolo preskúmať, ako sa bude živý organizmus správať vo vesmírnom prostredí, aby sa v budúcnosti pripravili lety s ľudskou posádkou.
Lajka bola malá fenka bez domova, zmes huskyho a špica. Vážila asi 6 kilogramov a nemala ani 2 roky. Naverbovaná (v skutočnosti chytená) z ulice pre vesmírny projekt Sputnik 2. Vybrali ju spomedzi desiatok iných psov, pretože bola pokojná, pasívna a poslušná. Vedci predpokladali, že keď zvládla „pouličný psí život“ často o hlade, smäde a v ruskej zime, bude schopná zvládnuť aj výcvik a let do kozmu. Volali ju aj Kudrjavka (Kudrlinka) či Limončik (Citrónik). Bola zmeskou teriéra a plemena severských loveckých psov vtedy nazývaných lajka a vážila 6 kg. Práve pod menom Lajka ju poznáme dnes.
Psi si na tesnú kabínu, v ktorej sa nemohli otáčať, iba sedieť, postaviť či ležať, zvykali postupne, keď boli držení vo stále menších kotcoch. Výskumníci zistili, že na prispôsobenie potrebujú pomerne dlhú dobu. Spolu s ďalšími dvoma psíkmi Albinou a Muškou prešli tvrdými testami a náročným výcvikom, aby boli schopné extrémne podmienky, hluk, tesné priestory kabíny a preťaženie pri štarte zvládnuť. Nakoniec to bola Lajka, ktorú vybrali na let do kozmu.
Priestor pre kozmonauta na palube Sputnika 2 bol veľmi obmedzený, Lajka sa v ňom nemohla otočiť, len stáť, sedieť alebo ležať. Na tele mala umiestnené senzory, ktoré monitorovali jej životné funkcie ako tep či frekvenciu dýchania. Raz za obeh, teda 90 minút, počas 10 minút vysielal Sputnik 2 telemetrické dáta na Zem. Pre Lajku bola na palube špeciálna gélová strava na 7 -10 dní, zdroj kyslíka, pohlcovač CO2 a regulátor teploty.
Sputnik 2 s Lajkou na palube štartoval 3. novembra 1957 z kozmodrómu Bajkonur. Nosnou raketou bola opäť upravená R-7 ako u Sputnika 1, k pôvodnej družici bol naviac primontovaný priestor pre pasažiera. Let bol úspešný a ďalšie prvenstvo sovietskej kozmonautiky obletelo svet.
Keďže v tom čase ešte neboli technické možnosti umožňujúce jej návrat z obežnej dráhy, už pri štarte sa vedelo, že Lajka vo vesmíre uhynie. Predpokladalo sa, že po 7 dňoch zomrie bezbolestnou smrťou, napríklad podaním jedu do potravy, alebo zastavením prívodu kyslíka. Avšak, Lajka uhynula predčasne.
Kvôli nesprávnej obežnej dráhe a s tým spojenými problémami s termoreguláciou vnútri lode podľahla veľkému stresu a prehriatiu už 5 - 7 hodín od štartu. Po štarte stúpol Lajke tep takmer na trojnásobok a neskôr klesal len veľmi pomaly. Teplotu v kabíne mal systém automaticky udržiavať na 15°C, no postupne stúpla až ku 43°C. Telemetria po troch obletoch okolo Zeme už nevykazovala žiadne známky života na palube. Ruské úrady priznali túto skutočnosť až v roku 2002.
Sputnik 2 spolu s Lajkiným mŕtvym telom zhorel v atmosfére 14. apríla 1958 po 162 dňoch na orbite a 2570 obletoch Zeme.
Hoci jej let trval len krátko, účel splnil. Lajkin let bol významným krokom pre budúce vesmírne misie, vydláždil cestu pre prvých ľudských kozmonautov a poskytol cenné dáta o vplyve vesmírneho prostredia na živé organizmy.
Príbeh psa, ktorý sa nevrátil z vesmíru, je stále pripomínaný. Lajka má památník - sochu a pamätnú dosku v Hviezdnom mestečku, v ktorom sa pripravujú ruskí kozmonauti. Roku 2008 bol na pozemkoch Inštitútu vojenskej medicíny v Moskve odhalený ďalší Lajkin pamätník. Lajka bola navyše námetom mnohých poštových známok po celom svete. Jej sláva sa stala trvalou značkou nielen v histórii a vede, ale aj v kultúre. Rýchlo sa stala symbolom zvierat vo vesmíre - objavuje sa v rozprávkach, filmoch, hudbe a dokonca aj v hrách.
V rámci príprav letu prvého človeka do kozmu, a teda už aj s návratovou procedúrou, nasledovalo Lajku mnoho ďalších zvieracích kozmonautov. Podobne ako ona, mnohí sa na Zem už nevrátili. Čajka a Lištička zahynuli pri nevydarenom štarte, Pčiolka a Muška pri návrate na Zem. Ďalší psí kozmonauti Belka a Strelka, Černuška a Zvjozdočka (posledná pred letom Gagarina) mali viac šťastia a bezpečne pristáli na Zemi.
Lajka: první živý tvor, který obletěl Zemi
Už vtedy vyvolal Lajkin let vlnu protestov a nevôle v radoch ochranárov i verejnosti. Oleg Gazenko, vedúci programu, s odstupom času a po rozpade sovietskeho zväzu vyjadril ľútosť nad vyslaním Lajky na smrť.
Keď technici zatvárali poklop Sputnika 2, lúčili sa s Lajkou bozkom na ňufáčik a slovami „veľa šťastia“.