Mnohí čitatelia budú poznať prekrásnu knihu ľudových rozprávok národov sveta „Z rozprávky do rozprávky“. Čítal som ju ako osemročný. Jedna z nich bola divná. Kanadská rozprávka „Pes Jeana Labadieho“. Veď to nie je rozprávka, hovoril som si. Veď ani nebola, kde by ich Kanaďania nabrali. Neskôr som pochopil, že to bola perfektná humoristická poviedka.
Pes, ktorý nebolDedinuční Jean Labadie podozrieval svojho suseda, že mu v noci kradne sliepky. Tak susedovi povedal: „Kúpil som si od Indiánov psa. Je veľký, čierny a zlý.“ Samozrejme, iba si to vymyslel. Nekúpil žiadneho psa.
Ale chýr o veľkom Labadieho psovi sa rozšíril. Niektorí dedinčania vraveli, že ho niekde zazreli. Potom jedna dedinčanka povedala, že ho stretla a ohrozoval ju. Potom došiel sused za Labadiem so skrvavenou rukou a tvrdil, že veľký čierny Labadieho pes ho pohrýzol. Labadiemu sa zdalo, že sused sa len porezal, ale dedinčania verili susedovi. Zúfalý Labadie sa snažil rozchýriť, že veľkého, čierneho, neexistujúceho psa vrátil Indiánom. Bolo to márne, dedinčania sa zdalo, že ho stále občas zahliadnu. Vyčítali Labadiemu, že psa nemá priviazaného. Tak Labadie nakoniec oznámil dedinčanom, nedá sa nič robiť, on svojho psa teda zastrelí. Chodil s flintou po dedine a hľadal psa. Už ho vidím v diaľke, skríkol v jednej chvíli. Dedinčania sa ukryli. Labadie vystrelil. Dostal som ho, vykríkol. Utrel si slzu z oka a šiel pochovať svojho neexistujúceho psa. Dedинčania sa upokojili. Upokojil sa aj sused, ktorý si od Labadieho ešte odniesol dve sliepky ako bolestné za uhryznutie veľkým, čiernym, zlým psom.
Kedy som si na tento príbeh spomenul? Ruszkik Haza! Rusi, domov! Na Labadieho psa som si spomenul, keď som pred mesiacom videl, ako v maďarskej volebnej kampani na najväčšom námestí v Budapešti stotisíc priaznivcov Pétéra Magyara skandovalo: „Ruszkik Haza! Rusi, domov!“ Ruszkik Haza! bolo heslo maďarskej revolúcie proti komunistickej vláde v roku 1956. Revolúcia bola potlačená sovietskymi vojskami. Maďari prežili takmer identickú skúsenosť s komunistickým režimom ako Česi a Slováci a to, čo oni v roku 1956, sme si my v menej krvavej forme prežili v roku 1968. Maďarské „Ruszkik Haza!“ je čosi podobné ako ono české „Běž domů, Ivane!“.„Ruszkik Haza!“ je aj názov piesne spred dvadsiatich rokov od rockovej skupiny „Ismerős Arcok“ (Známe tváre). Pieseň je o dráme roku 1956.
Spoločný osud Čechov, Slovákov a Maďarov sa odrážal i v spoločnej túžbe po tom, aby sovietske vojská odišli z nášho územia. A to sa aj po roku 1989 stalo. Mimochodom, v Maďarsku to ako prvý požadoval mladý Viktor Orbán. Ale akí Rusi to majú odísť teraz v roku 2026? Veď v Maďarsku nie sú. Toto som sa pýtal sám seba. No a hneď som pochopil, že v tom je tá odpoveď. Z Maďarska majú odísť Rusi, ktorí v Maďarsku nie sú. Tak ako dedinčania žiadali, aby z dediny zmizol veľký, čierny, zlý pes, ktorý neexistoval.
Ktovie, čo by povedal účastník zhromaždenia, keby ste sa ho spýtali, kde sú tí Rusi, čo majú odísť. Možno by povedal, že tu iste sú, veď to všetci hovoria, nie?
Objavila sa vtedy správa od bližšie neurčených bezpečnostných expertov, že do Budapešti sa chystajú traja agenti ruskej tajnej služby, odborníci na dezinformácie, aby pomohli Orbánovi k víťazstvu. Bolo to do popuku. Čo by tak tí tri, ak teda existovali, mohli vymyslieť? Nič. Veď voľby aj dopadli presne tak, ako to odhadovali volebné prieskumy veľa týždňov pred voľbami. Nie že by ľudia zo stotisícového davu boli hlúpi. Nie. Ale ako vieme, príslušnosť k davu robí svoje. Rusi, domov! Ak neexistujú, tým lepšie. Bolo to spolysmné, spolhyterické. A to všetko je v rozprávaní, ktoré sa na nás pozerá cez prízvuk poetiky a humoru.
Dejiny sa opakujú dvakrát, najprv ako dráma, potom ako fraška. Ale teraz je to ešte o čosi komplikovanejšie. Naháňanie neexistujúceho čierneho psa je síce naozaj smiešno-hysterické, ale je v tom aj príchuť číhajúcej tragiky. Náš konflikt s Ruskom ešte nie je zažehnaný. A nechuť Európanov priznať si svoj podiel zodpovednosti, a najmä spoluzodpovednosť USA, za stav vecí, riešeniu nepomáha. EÚ a NATO totiž môžu byť naozaj destabilizované. A to ľudí v Maďarsku, aj na Slovensku znepokojuje. Lenže hodiť zodpovednosť za to na Orbána, či Fica, je smiešne. Destabilizáciu NATO a EÚ spôsobuje chybná politika mocných hráčov.
V rozprávkovom svete sa často stretávame s neobyčajnými tvormi a situáciami, ktoré rozširujú našu fantáziu. Medzi takéto príbehy patrí aj rozprávka o psovi Jeana Labadieho, ktorá nám ukazuje, ako môže ľudská vynaliezavosť a vieru v to, čo chceme, ovplyvniť realitu, alebo aspoň presvedčiť ostatných o jej existencii.
Jean Labadie, farmár, ktorý si chránil svoje kury pred potenciálnymi zlodejmi, sa ocitol v neľahkej situácii. Jeho sused, André Drouillard, bol podozrivý z krádeží, no priame dôkazy chýbali. Jean sa rozhodol, že si suseda vystriehne, no jeho snaha prespať v kuríne sa ukázala ako neúčinná. Po troch dňoch sa Jean vrátil do domu, no problém s miznúcimi kurami pretrvával. Počas práce pri plote s Andrého pomocou našiel hromadu peria, ktoré sa podobalo periu jeho kúr. Toto zistenie ho primälo k premýšľaniu o spôsobe, ako odradiť suseda od ďalších krádeží.
Jean prišiel s odvážnym plánom - presvedčiť Andrého, že vlastní silného psa. "Keby si André myslel, že mám psa," hútal, "hádam by sa vyhol môjmu kurínu." Rozhodol sa pre veľkú lož. Susedovi sa zdôveril, že si kúpil veľkého, čierneho a strašne zlého psa od Indiánov, aby ochránil svoje kury. Andre, ktorý psa nikdy nevidel, sa najprv ohradil, že Jean psa nemá. Jean však naliehal a opisoval psa tak živo, že André sa napokon nechal presvedčiť. Opisoval psa ako "čierneho ako uhoľ, s vyplazeným veľkým červeným jazykom" a ako dvíha "veľké čierne laby, raz jednu, raz druhú." André sa zo strachu pred neexistujúcim psom vyhol Jeanovmu kurínu. Od toho momentu kury prestali miznúť.
Jedného dňa stretol Andrého na ceste. „Dnes som videl vášho veľkého čierneho psa, Bežal popri plote s vyplazeným červeným jazykom a dvíhal veľké laby.“ Verili mu iba tí, čo videli. Jean Labadie sa potešil, ale Andrého fantázia ho aj trochuzarazila. Ak veľký čierny pes bežal po vonku, kto strážil kurín? Istého dňa Andre opäť stretol Jeana Labadieho a povedal: - Jean, dnes ráno som videl vášho veľkého čierneho psa, za mestom naháňal králiky. Jean riekol: - To musel byť iný pes, André. Môj veľký čierny pes je doma a stráži kurín. - Ak to nebol váš veľký čierny pes, teda čí bol? - opýtal sa André. - Nemá váš pes veľký červený jazyk? A nebeží ako vietor? - Zda sa, že je to naozaj môj pes, - riekol Jean, - lenže ten je teraz doma a stráži kury. - Radšej by ste ho mali uviazať, - riekol André. Jean sa chcel spýtať, ako sa ľudia dozvedeli o jeho psovi, ale zahryzol si do jazyka.
Kým na príbeh psov a klamstiev nadväzuje, ľudia začali hovoriť o tom psom aj priamo vznikajúce príbehy v meste. Pani Villeneuveová a ďalší ho videli po mestách a dedinách. Jean Labadie sa stal stredobodom klebetení a zvedavosti. Nakoniec, po sérii udalostí, sa rozhodol so psom rozlúčiť. Predstieraným zastrelením "psa" pred zrakmi dedinčanov ukončil túto rozprávkovú anabázu. A všetci si vydýchnu, že pes je preč, hoci jeho existencia sa ukázala ako čudná a, nakoniec, prízrak.
Okrem príbehu o psovi Jeana Labadieho, zbierka obsahuje aj ďalšie rozprávky, ktoré sa dotýkajú tém zvierat a ich komunikácie. V rozprávke "Čarovný pes" spoznávame psa menom Kúzlo, ktorý vedel čarovať, ale nevedel rozprávať. Jeho túžba naučiť sa rozprávať ho doviedla k starému Majstrovi kúziel, ktorý mu pomohol pomocou čarovného nápoja. Rozprávka "O koštiali a psovi" predstavuje putovanie koštiaľa, ktorý hľadá vhodného psa. Po stretnutí s rôznymi psami, od buldoga po pudlíka, si koštiaľ napokon nájde svojho ideálneho spoločníka - psa primeranej veľkosti, srsti a uší. V príbehu "O zopsutom psíčkovi" sa starenka snaží naučiť svojho pudlíka, ktorý sa správa ako mačka, štekať. Po dlhom úsili, sa psík naučí brechať a dostane meno Štekan. A ďalšie príbehy z výberu rozprávok z celého sveta nám ponúkajú pohľad na rôzne kultúry a ich tradičné príbehy.
Eleonóra Gašparová spolu s Helenou Zmatlíkovou vytvorili výber, ktorý predstavuje deťom od 9 rokov pohľad do rôznych kultúr a ich tradičných príbehov. Tento text pripomína, že rozprávky vychovávajú a formujú deti aj dospelých. Čítanie a spoločné prežívanie príbehov prehlbuje ľudskú predstavivosť, pulzuje medzi morálnymi hodnotami a kultúrnou identitou. Pripomeňme si, že pôvodné nazývame rozprávkami v prvotnom význame slova, pretože vznikli už dávno rozprávaním pri ohniskách a vrátnikoch diania ľudských spoločností, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu.
Objavujú sa aj dnes na stránkach novín a na obrazovkách televízií či počítačov, kde morálne ponaučenia a tradičná múdrosť rozprávok pokračujú v živote ľudí. Významné však je, že čarovná verzia rozprávok má aj riziká: v dnešnom médiálnom svete sa čaro a pôvab tradičných rozprávok často mení na manipuláciu, indoktrináciu a propagandu. Preto je dôležité čítať a vnímať rozprávky s kritickým myslením, aby zachovali svoju liečivú a vzdelávaciu hodnotu.
Na záver dnešných strán sa zamyslime nad tým, ako rozprávky dokážu ovplyvniť našu realitu. Rozprávky sú neoddeliteľnou súčasťou detstva, rozvíjajú fantáziu, učia morálnym hodnotám a sprostredkúvajú deťom svet okolo nás prostredníctvom príbehov. V tomto výbere nájdete niekoľko krásnych rozprávok, ktoré potešia malých aj veľkých čitateľov. Lietajúci psík Oliver a príbehy o zvieratách z kolekcie ukazujú, že aj malé skutky a pochopenie môžu viesť k veľkým priateľstvám a k zmene v našom vnímaní sveta.
Rozprávky sú výzvou pre čitateľa i dnes: dovoľujú nám precítiť zmysel pohľadu iných kultúr a objavovať seba samého v rôznych príbehoch. A ako napovedá staré príslovie, kniha je mostom medzi svetmi - a „Z rozprávky do rozprávky“ je jednou z ciest, ktoré nám pomáhajú kráčať po ňom.
Rovnako dôležité postrehy a doplnenia z príbehu
- Humor aj tragika v prerozprávaní ukazujú, ako ľudská predstavivosť ovplyvňuje realitu.
- Paralela medzi neexistujúcim psom a skutočnou spoločenskou atmosférou v období studenej vojny.
- Historické odkazy pripomínajú kontinuitu boja za slobodu a zodpovedné vnímanie moci.
Táto verzia rozprávky nám pripomína, že aj keď niektoré veci nemajú existenciu v bežnom zmysle, ich vnímanie dokáže meniť správanie ľudí a ovplyvniť spoločenské dianie. A to je jeden z hlavných učiteľov ľudových rozprávok: učia nás, že predstavivosť má moc meniť realitu.