Pes patrí do skupiny šeliem, ktoré lovia vo svorkách. Pes je začlenený do skupiny príbuzných zvierat, v ktorej sú vlky, kojoty, šakaly a divo loviace psy. Pes patrí k najstarším, ale aj najvšestrannejším domácim zvieratám. Ľudia vyšľachtili viac ako 400 rôznych plemien psa. Zdomácneného psa nazývame canis familiaris. Existujú a skúmajú sa rôzne teórie o vývoji psa. Jedna z týchto teórií považuje za priameho predka psa vlka, líšku a šakala.
V rannom oligocéne, pred asi 35 miliónmi rokov, z miacisa vzniklo 40 rôznych dávnych druhov primitívnych psovitých šeliem, ktoré sa podobali na medvede, iné sa podobali na hyeny a najzaujímavejšia boli psovitá šelma podobná mačke. Už vtedy vznikli aj zvieratá podobné dnešnému psovi a tieto jediné boli predurčené na to, aby prežili. V rannom miocéne, t.j. asi pred 20 miliónmi rokov už existoval pes vzdialene podobný dnešnému. Nazýval sa mesocyon. Z neskoršieho miocénu, pred 10-15 miliónmi rokov, sa našli skameneliny tormactusa. Prvý skutočný canis sa objavil pred piatimi až siedmimi miliónmi rokov.
Pes bol v rozličných kultúrach považovaný odlišne. V jednej kultúre ho zabíjali a v druhej kultúre ho uctievali. Bol uctievaný ako nosič ohňa a uctievali ho hlavne africké kmene. Egypťania, Inkovia, Iránci alebo Indovia uctievali psa ako strážcu podsvetia a sprievodcu do kráľovstva smrti. Egypťania povyšovali smrť nad všetko ostatné, a preto pre psa to znamenalo veľké ocenenie. Egypťania mali boha Anubisa, ktorý mal psiu hlavu a ľudské telo. Egypťania si psov natoľko vážili že keď nejaký pes zomrel zabalzamovali ho a pochovali ho na zvláštné pohrebisko. Najstarším zobrazeným psom je pes, ktorého môžeme označiť za predchodcu dnešných chrtov. Popri ňom nachádzame zobrazených stavačov, ktoré Egypťania používali pri love zajacov a gaziel. Na bojových scénach nachádzame molosoidných psov, ktorý prenikli do Egypta z Mezopotámie. Rozšíril sa v egyptských domácnostiach chov psov podobných dnešnému jazvečíkom. Predchodcu dnešného Basenjiho, ktorý sa využíval pri love, a takisto aj ako spoločník, no niekedy sa používal ako požierač zostatkov a výkalov. Patrónkou psou v Mezopotámií bola bohyňa Gula. Z vďačnosti jej ľudia nosili vymodelovaných psov z hliny.
Psy s veľkou hlavou, podobné dnešným mastifom sa v Mezopotámii objavili o niečo neskôr ako chrty. Tieto psy slúžili na lov levov a divých svíň, alebo na bojové atrakcie ako bojové psy. Asi pred 1000 rokov pred Kr. v svätyniach boha Asklepia chovali jedince, ktoré pomáhali uzdravovať chorým. Lovec Oriona mal dvoch psov, ktorý sa volali Procyon a Sírius. Boh podsvetia, ktorý sa volal Cerberus mal tri psie hlavy. Pes Maira, ktorá patrila Ikariosovi doviedol jeho dcéru k jeho mŕtvemu telu.
Gréci chovali veľké psy na boj a malé psy pre potešenie. Lovecké psy dovážali z Egypta a Ázie ale nechovali ich cieľavedome. Rímsku Dianu, a boha obchodu Merkúra, sprevádzajú lovecké psy. Ako prvý sa o plemená psov viacej zaoberali Rimania. Väčšinou vlastnili väčšie plemená psov, aby im chránili majetky. Staroveký Rím mal dva druhy zábav - gladiátori a psie zápasy. tieto zápasy mali na vypĺňanie voľného času.
Na stiahnutie - Pôvod a história psej rasy. Keď sa ľudia v ďalekom Mexiku správali nepekne k svojim verným spoločníkom, psy sa zišli na veľkej porade, aby s tou neslýchanou krivdou skoncovali. Dohodli sa, že o pomoc požiadajú jedného z najväčších aztéckych bohov, a tak mu napísali list. K štvornohým kamarátom sa vždy správajme úctivo a láskavo. Túto rozprávku si môžete zadarmo stiahnuť ako PDF a vytlačiť. V aplikácii Readmio máte túto možnosť pri každej rozprávke. Stiahnuť: Oskenujte QR kód na otvorenie rozprávky v aplikácii.
Ľudia žijúci na území dnešného Mexika poznajú istú veľmi starú legendu. Podľa nej boli kedysi dávno všetky psy obzvlášť smutné. A pritom každý jeden psík, ktorý sa narodil, bol k ľuďom nesmierne priateľský. Každý pes takto oddane človeku pomáhal deň čo deň, až kým úplne nezostarol. Nikto z ľudí sa veru nemohol na psy sťažovať, pretože žiadna iná živá bytosť na svete nemala vernejších priateľov, než akých mali práve ľudia. Aj napriek tomu sa však obyvatelia dedín správali k svojim vytrvalým spoločníkom nevďačne a mimoriadne neúctivo. Neprejavovali im žiadnu náklonnosť a zdalo sa, že ich životy im boli celkom ľahostajné.
Psy si však právom mysleli, že si zaslúžia omnoho úctivejšie a dôstojnejšie zaobchádzanie. Preto sa jedného dňa zhromaždili na veľkom poli za osadou. Keď postupne utíšili svoje rozhorčenie, začala sa siahodlhá a húževnatá debata. Požiadame o pomoc dobrosrdečného boha Tláloca,“ vyriekol najstarší a najskúsenejší spomedzi psov. A tak napísali list so žiadosťou o pomoc. Najstarší z nich ho v mene všetkých psov podpísal a pripravil tak, aby mohol byť doručený bohu. Vzápätí sa začalo hlasovanie o tom, kto ten dôležitý dokument Tlálocovi odnesie. Nakoniec pre túto náročnú a nanajvýš dôležitú úlohu vybrali čierneho psa s mimoriadne svalnatým telom. Navyše mal aj vskutku vycibrený čuch, čo sa pri hľadaní zaiste hodilo.
Napriek legendárnemu charakteru textu, praktický pohľad pripomína, že multifunkčné úlohy psov sa vyvíjali v celej histórii ľudstva a že psy zohrávali dôležité úlohy v náboženských i spoločenských kontextoch rôznych kultúr. Legendy z Mexika a starovekého Egypta ilustrujú rôznorodosť v rečiach o pôvode psa a jeho vzťahu k človeku, ktorú ľudia formovali počas tisícročí.
Chodský pes, ako konkrétny príklad moderného plemena, predstavuje ďalší veľmi bohatý príbeh vývoja psov do terasových a pracovných psov. Chodský pes je české národné plemeno, oficiálne existuje od roku 1985, hoci zmienky o ovčiarskom psovi z oblasti Šumavy sú známe už z počiatku 20. storočia. Historia plemena zahŕňa vznik chovu a šľachtenia vedeného Vilémom Kurzom a neskorší vývin až po uznanie a registráciu plemena. Popri tomto príbehu stojí zaujímavosť o vývoji Cavalier King Charles spaniel, ktorý prešiel z dlhonosej histórie k plochej tvári vzhľadom na meniace sa štandardy v 19. a 20. storočí, a o jednotlivých chovateľoch a kluboch, ktoré formovali jeho dnešný vzhľad.
Niekedy legenda a vedecký výskum idú ruka v ruke: napríklad príbehy o dlhých nosoch, výstavách a histórii plemien dokladujú, ako kultúrne a spoločenské faktory formovali vzhľad, temperament a úlohy psov. V súčasnosti tiež narastá potreba zodpovedného držania a starostlivosti aj u starších, dlhých odchovaných plemien; pravidelná veterinárna starostlivosť, výživa a zodpovedný výber chovu sú kľúčové pre zdravie a vitalitu psov naprieč Generáciami.
Stručná história psov - Ako sme domestikovali psy
Rok 1992 bol bohatý na významné udalosti. Práve v roku 1992 sa v portugalskej dedine Conqueiros narodil Bobi - šteňa plemena Rafeiro z Alenteja, známeho aj ako portugalský mastif. Minulú sobotu zomrel vo veku 31 rokov a 165 dní. Bobi prežil celý svoj život v Conqueiros so svojím majiteľom Leonelom Costom a s jeho rodinou. Smrti unikal prakticky od svojho narodenia, keďže pôvodní majitelia - Leonelovi rodičia - ho chceli utratiť. Traja Bobiho súrodenci naozaj neprežili, no on mal šťastie a tesne predtým sa stratil. Leonel a jeho bratia ho neskôr objavili ukrytého v kope dreva v prístavbe. Hnedo-bieleho psa tento rok v jeho domove navštívili reportéri časopisu TIME. „Bobi jedáva to isté čo my. Nejedáva spracované potraviny. „Bobi má prístup k prírode a každodennému pohybu. Má majiteľa, ktorý mu dokonale rozumie a nespôsobuje mu úzkosť. Bobi nie je jediným psom v rodine Costovcov, ktorý sa dožil vysokého veku. Jeho mama - sučka Gira - sa dožila 18 rokov.
Psy plemena Rafeiro z Alenteja, ktoré bolo vyšľachtené na stráženie dobytka, sa zvyčajne dožívajú 12 až 14 rokov. Aj na posledných fotografiách zo svojho života pôsobil ako bežný starší pes s miernou nadváhou. Podľa Leonela Costu Bobi nikdy nemal vážnejšie zdravotné ťažkosti s výnimkou hospitalizácie v roku 2018, keď náhle skolaboval pre problémy s dýchaním. Bobi a jeho majiteľ Leonel Costa. Najstarší pes mal vo svete veľa fanúšikov, na oslavu jeho 31. Pôsobí, že psí vek a výnimočné príbehy sú pevnou súčasťou ľudského vnímania psa ako spoločníka a ochrancu.