Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je založená na princípe objektívnej zodpovednosti. To znamená bez zreteľa na zavinenie. Zodpovednosť za škodu podľa ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy pri každom škody spôsobenej dopravným prostriedkom. Škoda musí byť vyvolaná osobitnou povahou prevádzky.
Postavenie poškodeného pri uplatňovaní náhrady škody spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku je uľahčené. Poškodený nemusí preukazovať porušenie právnej povinnosti škodcu. Prevádzateľ sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Zákon tým poskytuje zvýšenú ochranu poškodenému.
Reflektuje sa skutočnosť, že dopravné prostriedky predstavujú zložité technické zariadenia, s prevádzkou ktorých sú spojené zvýšené nároky na ich ovládanie, pohybujú sa spravidla vyššou rýchlosťou a majú značnú kinetickú energiu. Dopravné prostriedky vykazujú zvýšené riziko vzniku škôd pre prepravované osoby či pre okolie.
Základ zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov vychádza zo zvýšeného rizika, ktoré je spojené s vykonávaním dopravy. Zvýšené riziko spojené s vykonávaním dopravy (prevádzkou dopravných prostriedkov) predstavuje vyššiu mieru zodpovednosti a povinností prevádzkovateľa niesť zodpovednosť za škodu.
V súčasnosti je zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku zakotvená v ustanoveniach § 427 až § 431 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len OZ). Základným ustanovením zodpovednosti za škodu predstavuje ustanovenie § 427 OZ, ktoré vymedzuje základné predpoklady vzniku tejto zodpovednosti.
Základné princípy zodpovednosti za škodu pri prevádzke dopravných prostriedkov
Fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.
Svojej zodpovednosti sa prevádzateľ nemôže zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.
Prevádzateľ zodpovedá ako za škodu spôsobenú na zdraví a veciach, tak za škodu spôsobenú odcudzením alebo stratou vecí, ak stratila fyzická osoba pri poškodení možnosť ich opatrovať.
Namiesto prevádzateľa zodpovedá ten, kto použije dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa.
Osobitná povaha prevádzky
Občiansky zákonník nedefinuje pojem osobitná povaha prevádzky. Pri výklade tohto pojmu je potrebné vychádzať z toho, že v osobitnej povahe prevádzky sa prejavujú typické vlastnosti prevádzky, ktoré spočívajú v jej určitej nebezpečnosti a ktoré sú spôsobilé vyvolať škodu. Týmito vlastnosťami sú najmä zvýšená rýchlosť, obmedzená ovládateľnosť, vysoká hmotnosť, technická konštrukcia či charakter použitých materiálov.
Osobitná povaha spočíva v tom, že z tejto prevádzky vyplýva pre okolitý svet zdroj zvýšeného nebezpečenstva v súvislosti s pohybom dopravného prostriedku. Zdroju zvýšeného nebezpečenstva nemožno čeliť ani vhodnými opatreniami technického charakteru pri udržiavaní užívania schopnosti dopravného prostriedku. Ani riadnym spôsobom užívania dopravného prostriedku v súlade s pravidlami cestnej premávky.
Zdroje zvýšeného nebezpečenstva spočívajú často v skutočnostiach, na ktoré ani prevádzkovateľ ani vodič nemôžu vplývať.
Situácie, kedy sa jedná o prevádzku motorového vozidla, vykladá judikatúra veľmi široko. Jedným z dôvodov pre širšie poňatie prevádzky motorového vozidla je samotné naplnenie účelu inštitútu objektívnej zodpovednosti za škodu v doprave. Tým je zvýšená a účinná ochrana poškodených pred škodami vyplývajúcimi z rizikovej činnosti, ktorá nie je človekom plne ovládateľná.
Motorové vozidlo je v prevádzke nielen vtedy, keď sa pohybuje, ale aj vtedy, keď síce stojí, ale v chode je jeho motor. Prevádzku motorového vozidla je aj príprava na jazdu a bezprostredné úkony po ukončení jazdy, ako aj úkony potrebné na udržovanie vozidla.
Už samotné uvedenie motora do chodu patrí k prevádzke motorového vozidla, bez ohľadu na to, či s vozidlo uvedie do pohybu alebo nie, či sa tak stalo na ceste, prípadne na inom verejnosti prístupnom priestranstve, alebo ešte v garáži, alebo či motor uviedol do chodu sám prevádzateľ alebo jeho pracovník.
Skutočnosť, že ku škode došlo v dopravnom prostriedku v priebehu trvania prepravy sama o sebe ešte neznamená, že ide o škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prepravy (napr. zranenie prepravovanej osoby v dôsledku pádu, ktoré bolo vyvolané nevoľnosťou dotknutej osoby počas prepravy).
Za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa posudzuje prípad, keď došlo k samovoľnému uvoľneniu bŕzd odstaveného vozidla a takto bola spôsobená škoda na inom vozidle.
Podľa stanoviska Útvaru dohľadu nad finančným trhom NBS vymrštenie kameňa spod kolies iného motorového vozidla je okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke. Prejavom prevádzky motorového vozidla je v tomto prípade otáčavý pohyb jeho kolies.
Aj keď kameň nie je súčasťou motorového vozidla, bez pôsobenia otáčavého pohybu kolies idúceho motorového vozidla by kameň zostal na svojom mieste na ceste a k jeho vymršteniu a vzniku škody by nedošlo. Prevádzka motorového vozidla je teda príčinou vymrštenia kameňa, ktorý nárazom do čelného skla spôsobí škodu.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR, spisová značka 25 Cdo 3925/2013 motorové vozidlo je v prevádzke aj vtedy, ak v dôsledku zlyhania vodiča vytvorí prekážku pre ostatných účastníkov premávky (aj prevádzky iného druhu), ktorá pre nich predstavuje bezprostredné nebezpečenstvo kolízie. A to bez ohľadu na skutočnosť, či je v okamihu škodovej udalosti v činnosti motor takéhoto vozidla alebo či sa vozidlo stalo bezprostredne pred škodovou udalosťou nepojazdným a z akých dôvodov.
Zlyhaním vodiča sa rozumie akékoľvek vôľové alebo mimo vôľové správanie, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Od úmyselného konania (sebevražedný pokus, útok vozidlom, zámerné poškodenie vozidla), cez nedbanlivostné konanie (bežné nehody spôsobené porušením pravidiel cestnej premávky) až po nezavinené konanie (nezvládnutie zložitej dopravnej situácie, zdravotná indispozícia).
Škoda bola spôsobená nežiadúcim prejavom takých vlastností vozidla, ktorú sú pre jeho prevádzku typické a vyplývajú z jeho povahy ako dopravného prostriedku. Schopnosť vlastnou motorickou silou sa dostať do železničnej dráhy a neschopnosť vlastnou silou opustiť koľaj.
Nie je rozhodujúce, čo bolo príčinou netypického spôsobu jazdy vozidla. Stojace motorové vozidlo nevytvára prekážku pre ostatných účastníkov cestnej premávky, pokiaľ je vyradené z prevádzky vhodným a miestu, času, a iným okolnostiam primeraným spôsobom. Spravidla pôjde o prípad odstavenia vozidla na určenom parkovisku alebo odpočívadle.
Medzi okolnosti, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke, patria nedostatky alebo vady materiálu, aj keď sú skryté (napr. samovoľné uvoľnenie bŕzd).
Zodpovednosť za škodu spôsobenú psom na ceste
Zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa možno zbaviť len z dôvodov uvedených v zákone.
- a) Škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke (tzv. vonkajšie okolnosti prevádzky). Vonkajšími okolnosťami prevádzky sú také, ktoré nesúvisia s činnosťou, ktorú možno označiť za prevádzku dopravného prostriedku. Škoda tu bola síce spôsobená osobitnou povahou prevádzky dopravného prostriedku, avšak bola spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke dopravného prostriedku (tzv. vonkajšie okolnosti). Môže to byť prírodná katastrofa alebo iná vonkajšia okolnosť, ktorá nemá pôvod v prevádzke. Pôjde o prípad, ak škoda bola spôsobená napr. predmetom, ktorý spadol na odstavené motorové vozidlo.
- b) Škode sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať (neodvrátiteľná udalosť). Vynaloženie všetkého úsilia treba vykladať objektívne, bez vzťahu k určitému prevádzateľovi. Rozumie sa ním všetka starostlivosť, ktorú bolo možné za daných okolností vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. O neodvrátiteľnosť škody pôjde vtedy, keď škode nebolo možné za súčasného stavu rozvoja techniky zabrániť žiadnym opatrením. Škoda, ktorú nemožno odvrátiť, môže mať svoj pôvod v prírodnej udalosti (blesk, povodeň, zemetrasenie) alebo v ľudskom správaní, či v správaní zvieraťa (neočakávané náhle vbehnutie jeleňa na cestu).
Pri interpretácii neodvrátiteľnosti škody treba zdôrazniť, že nesmie ísť o škodu neodvrátiteľnú subjektívne. Škoda musí byť vždy neodvrátiteľná objektívne. Škodu teda nemohol za daných pomerov odvrátiť nielen určitý prevádzateľ, ale ani žiadny iný na jeho mieste.
V prípade psa na ceste, ak pes neočakávane vbehne na cestu a spôsobí dopravnú nehodu, môže sa to považovať za neodvrátiteľnú udalosť, ak prevádzkovateľ preukáže, že vynaložil všetko úsilie na zabránenie nehode. Avšak, ak pes patrí majiteľovi, ktorý ho nedostatočne zabezpečil a nedodržal povinnosti týkajúce sa držania psa, zodpovednosť môže padať aj na neho.
V jednom z prípadov sa riešila situácia, kedy pes vyskočil z auta a spôsobil škodu. Táto situácia bola posudzovaná ako škoda vzniknutá v súvislosti s prevádzkou vozidla, pričom zodpovednosť prevádzkovateľa bola daná, ak nepreukázal, že sa škode nemohlo zabrániť.
Právne rámce a sankcie
Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný.
Páchateľovi nemožno uložiť kruté a neprimerané sankcie. Sankcie sa ukladajú s prihliadnutím na povahu a závažnosť trestného činu alebo činu inak trestného a na osobu páchateľa a jeho pomery.
Tam, kde postačí uloženie sankcie postihujúcej páchateľa menej citeľne, nesmie byť páchateľovi uložená sankcia, ktorá ho postihuje citeľnejšie.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu.
Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu.
V prípade trestných činov podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie.
Tresty uvedené v § 32 možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac týchto trestov popri sebe. Ak tento zákon neustanovuje inak, súd musí uložiť trest odňatia slobody za trestný čin podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods.
Pri ukladaní ochranných opatrení sa súd neriadi zásadou úmernosti k spáchanému činu, ale potrebou ochrany spoločnosti, pričom prihliada aj na potrebu liečenia, výchovy alebo dovŕšenia nápravy páchateľa alebo inej osoby.
Súd pri ukladaní ochranného opatrenia prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu alebo iná osoba získala trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo inej osoby, uloží jej s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektoré ochranné opatrenie, ktorým ju postihne na majetku.
Zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa odsekov 3 a 4 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
V konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a v prípade trestných činov uvedených v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov.
Pri vyhlásení o vine na hlavnom pojednávaní môže súd uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby a pri trestných činoch uvedených v odseku 3 písm. a) trest odňatia slobody nie kratší ako dvadsať rokov.
Ak bola prečinom spôsobená škoda alebo získaný prospech, od potrestania páchateľa podľa odseku 1 písm. a) alebo písm. b) možno upustiť, iba ak páchateľ vydal výnos z trestnej činnosti a uhradil škodu spôsobenú trestným činom alebo uzavrel s poškodeným dohodu o jej náhrade alebo o spôsobe odstránenia následku trestného činu alebo o inom odškodnení.
Ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných činov.
Ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3.
Ak súd odsudzuje páchateľa za ďalší čiastkový útok, ktorý tvorí súčasť pokračovacieho trestného činu, za ktorého iný čiastkový útok bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok, ktorý už nadobudol právoplatnosť, zruší v rozsudku skorší výrok o vine o pokračovacom trestnom čine a trestných činoch spáchaných s ním v jednočinnom súbehu, celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú v uvedenom výroku o vine svoj podklad.
Spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súhrnný trest nesmie byť miernejší ako trest uložený skorším rozsudkom.
Ak sa viedlo proti páchateľovi trestné stíhanie vo väzbe a dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená vo väzbe do uloženého trestu, prípadne do úhrnného trestu, spoločného trestu alebo súhrnného trestu, ak je vzhľadom na druh uloženého trestu započítanie možné.
Ak bol páchateľ súdom alebo iným orgánom potrestaný a došlo k jeho odsúdeniu pre ten istý skutok, započíta sa mu vykonaný trest do uloženého trestu, ak je vzhľadom na druh uloženého trestu započítanie možné.
Ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 3, neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 3, 4 a 5, neoprávneného prechovávania, výroby a obchodovania s drogovým prekurzorom a predmetom určeným na výrobu omamnej látky, psychotropnej látky alebo drogového prekurzora podľa § 173a ods. 5, obchodovania s ľuďmi podľa § 179, zverenia dieťaťa do moci iného podľa § 180 ods. 3 alebo podľa § 181, brania rukojemníka podľa § 185, zavlečenia do cudziny podľa § 187, lúpeže podľa § 188 ods. 3 alebo 4, vydierania podľa § 189 ods. 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 3 alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 2, 3 alebo 4, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 3 alebo 4, všeobecného ohrozenia podľa § 284, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny podľa § 293, založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296, založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313 alebo § 314, násilného prekročenia štátnej hranice podľa § 354 ods. 2, 3 alebo 4, prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368, genocídia podľa § 418, teroristického útoku podľa § 419, niektorých foriem účasti na terorizme podľa § 419b, financovania terorizmu podľa § 419c, cestovania na účel terorizmu podľa § 419d alebo neľudskosti podľa § 425, ktorému už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát uložený trest odňatia slobody, ktorého výkon mu nebol podmienečne odložený, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v odseku 1 písm. a) a b); inak mu uloží trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa.
Súd môže zaradiť páchateľa aj do ústavu na výkon trestu iného stupňa stráženia, než do ktorého má byť podľa odseku 2 zaradený, ak má so zreteľom na závažnosť trestného činu a mieru narušenia páchateľa za to, že v ústave na výkon trestu iného stupňa stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená.
Pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určí súd skúšobnú dobu na jeden rok až päť rokov. Skúšobná doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.
Ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a splnil povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom alebo zaplatiť dlh alebo zameškané výživné, ak boli uložené, súd vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že sa trest odňatia slobody vykoná.
Súd môže uložiť páchateľovi počas výkonu trestu domáceho väzenia obmedzenia alebo povinnosti uvedené v § 51 ods. 3 a 4, smerujúce k tomu, aby viedol riadny život, spravidla mu uloží, aby podľa svojich síl a schopností nahradil škodu, ktorú trestným činom spôsobil.
Po dobu výkonu trestu domáceho väzenia môže odsúdený opustiť svoje obydlie len po predchádzajúcom súhlase probačného a mediačného úradníka, a len z naliehavého dôvodu a na nevyhnutne potrebný čas.
Trest povinnej práce je odsúdený povinný vykonať najneskôr do jedného roka od nariadenia výkonu tohto trestu.
Pri ukladaní peňažného trestu súd prihliadne na osobné a majetkové pomery páchateľa.
Ak súd ukladá peňažný trest, ustanoví pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody až na päť rokov.
Súd môže trest prepadnutia majetku uložiť iba v prípade, ak uloženie tohto trestu vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného trestného činu, pomery páchateľa a mieru vplyvu tohto trestu na rodinu páchateľa a jeho blízke osoby považuje za primerané.
