Sibírsky husky pochádza z drsného prostredia Sibíri, kde si získal významné miesto medzi kočovnými kmeňmi Čukčov. Tieto psy boli dôležitými spoločníkmi v každodennom živote kmeňov, pomáhali pri ťahaní saní na dlhé vzdialenosti v extrémnych podmienkach, často pri teplotách hlboko pod bodom mrazu. Sibírsky husky prešiel dlhým vývojom počas mnohých stáročí u národov na Sibíri. Svoj pôvod odvíja od nehostinného podnebia, kde teplota v zime klesá pod 50 stupňov Celzia a vietor dosahuje rýchlosť až 100 km/h. Plemeno si získalo svetovú slávu v roku 1909, keď obchodník s kožušinami William Goosak predstavil huskyho na pretekoch All Alaska Sweepstakes. O pár rokov neskôr, v roku 1925, sa husky dostal do centra pozornosti počas „Serum Run“ do mesta Nome na Aljaške. Vedení psom menom Balto, doručili záchranné zásoby séra proti záškrtu a pomohli tak zachrániť mnohé ľudské životy.
Sibírsky husky je stredne veľký, atleticky stavaný pes s dobre vyvinutými svalmi. Ide o plemeno, ktoré vyniká svojím majestátnym vzhľadom a harmonickými proporciami. Priemerná výška dospelého psa je medzi 53 až 60 cm v kohútiku, pričom sučky sú o niečo menšie, s výškou 50 až 56 cm.
Pôvabné, stredne veľké oči sibírskeho huskyho v tvare mandlí môžu byť hnedé alebo modré a niekedy aj jedno z nich modré a druhé hnedé. Majú prenikavý, väčšinou milý ale občas dokonca zlomyseľný výraz. Sibírsky husky je známy svojou priateľskou, spoločenskou a energickou povahou. Tento pes sa vyznačuje silným charakterom a nezávislosťou, čo ho robí výnimočným spoločníkom pre aktívnych ľudí. Pokiaľ ide o správanie k ľuďom, husky je veľmi priateľský a rád trávi čas v spoločnosti. Nie je vhodný ako strážny pes, pretože je príliš milý a spoločenský na to, aby bol agresívny voči cudzím ľuďom. Sibírski psy sú známi svojou silnou, ale zdanlivo ľahkou chôdzou. Ich hmotnosť nepresahuje 27 kg, sú teda výrazne menšie a ľahšie ako ich mohutný bratranec aljašský malamut. Sibírski psy sú známi svojím charakteristickým vytím, ktorým komunikuje alebo si „rozpráva“ so svojím majiteľom, najmä ak sa cíti osamelo alebo má nedostatok pozornosti.
Husky je známy svojím charakteristickým vytím, ktorým komunikuje alebo si „rozpráva“ so svojím majiteľom, najmä ak sa cíti osamelo alebo má nedostatok pozornosti. Toto plemeno je známe svojou vysokou energiou, ktorú potrebuje efektívne vybiť fyzickou aktivitou. Husky je prirodzene inteligentné, no zároveň tvrdohlavé plemeno, čo môže výcvik urobiť náročným pre neskúseného majiteľa. Tento pes vyžaduje tréning, ktorý je založený na pozitívnom posilňovaní a dostatku trpezlivosti. Pri výcviku sa odporúča dôraz na poslušnosť a orientáciu na pána, čo je dôležité najmä kvôli jeho silnému loveckému pudu. Pokiaľ ide o aktivity, husky exceluje v športoch ako canicross, agility, či skijöring (ťahanie lyžiara). Socializácia od raného veku je nevyhnutná, aby sa z huskyho stal vyrovnaný a priateľský pes.
Sibírsky husky je nenáročný na starostlivosť o srsť, no počas obdobia výmeny srsti na jar a jeseň sa odporúča časté česanie na odstránenie prebytočnej podsady. Odporúča sa pravidelná kontrola uší, očí a zubov, pretože toto plemeno môže byť náchylné na infekcie uší kvôli svojej aktívnej povahe. Zuby by mali byť pravidelne čistené, aby sa predišlo tvorbe zubného kameňa.
Sibírsky husky je v zásade zdravé plemeno, ktoré sa dožíva priemerne 12 až 15 rokov. Sibírsky husky je stredne veľký, atleticky stavaný pes s dobre vyvinutými svalmi. Ide o plemeno, ktoré vyniká svojím majestátnym vzhľadom a harmonickými proporciami. Priemerná výška dospelého psa je medzi 53 až 60 cm v kohútiku, pričom sučky sú o niečo menšie, s výškou 50 až 56 cm. Husky má hustú, dvojitú srsť, ktorá ho chráni pred extrémnymi teplotami. Srsť je prispôsobená na ochranu pred zimou aj horúcimi letnými mesiacmi. Huskyho sfarbenie môže byť rôznorodé - od čierno-bielej, cez sivú, hnedú až po čisto bielu. Jeho chvost je dobre osrstený, v zimných mesiacoch často nosený nad chrbtom a používaný ako „šál“ pri odpočinku, čím si husky chráni nos pred chladom.
Sibírsky husky má efektívny metabolizmus a dokáže zužitkovať menšie množstvo potravy než iné plemená jeho veľkosti. Tento pes si nevyžaduje veľké množstvo krmiva, no musí byť nutrične hodnotné. Odporúča sa kŕmiť dvakrát denne, pričom by mali mať jedlo s dostatkom živočíšnych bielkovín, ako je hovädzie, kuracie alebo lososové mäso. Krmivo by malo byť bez obilnín a ďalších prísad, ktoré by mohli spôsobovať alergie. Vzhľadom na riziko torzie žalúdka sa odporúča po jedle nechať psa odpočívať a nezaťažovať ho fyzickou aktivitou.
Sibírsky husky je krásny, odolný a verný pes, ktorý sa vďaka svojmu pôvodu dokonale hodí do chladnejších oblastí a aktívnych domácností. Potrebuje láskyplného a trpezlivého majiteľa, ktorý mu poskytne dostatok pohybu a stimulácie. Tento pes vyniká svojou priateľskou povahou, ale jeho nezávislý duch si vyžaduje pevnú ruku pri výcviku a jasné hranice.
História a pôvod
Sibírsky husky pochádza z drsného prostredia Sibíri, kde si získal významné miesto medzi kočovnými kmeňmi Čukčov. Tieto psy boli dôležitými spoločníkmi v každodennom živote kmeňov, pomáhali pri ťahaní saní na dlhé vzdialenosti v extrémnych podmienkach, často pri teplotách hlboko pod bodom mrazu. Sibírsky husky prešiel dlhým vývojom počas mnohých stáročí u národov na Sibíri. Svoj pôvod odvíja od nehostinného podnebia, kde teplota v zime klesá pod 50 stupňov Celzia a vietor dosahuje rýchlosť až 100 km/h. Plemeno si získalo svetovú slávu v roku 1909, keď obchodník s kožušinami William Goosak predstavil huskyho na pretekoch All Alaska Sweepstakes. O pár rokov neskôr, v roku 1925, sa husky dostal do centra pozornosti počas „Serum Run“ do mesta Nome na Aljaške. Vedení psom menom Balto, doručili záchranné zásoby séra proti záškrtu a pomohli tak zachrániť mnohé ľudské životy.
Pravdou je, že odpoveď na túto otázku závisí od obdobia, o ktorom hovoríme - pred alebo po utláčaní domorodého obyvateľstva Sibíri. Je potrebné objasniť historický základ rôznych národov a dôsledky Kozáckych nájazdov pre ne. Popis ich psov vytvorený vedcami a cestovateľmi 100 rokov predtým, ako bol prvý saňový pes privezený do Nome, stojí za povšimnutie. Bezpochyby tu boli v tých časoch. Korjaci, Jukagirovia, Čukčovia, Kamčatci a iní Sibírčania žijúci svoj život izolovane a možno aj ich psy boli značne - snáď dokonca geneticky - rozdielne. Krasheninnikov a Stellar opakovane uvádzajú, že tieto národy o sebe navzájom nevedeli. Ich životný štýl bol celkom rozdielny, úplne závislý od oblasti, ktorú obývali - podnebie sa líšilo od regiónu k regiónu, bolo tu najmenej toľko dialektov, koľko osád.
Soby, psy, snežnice a iné hmotné predmety zo života v stanoch sú dôkazom o čulých kontaktoch medzi Kamčatcami, Korjakmi, Jukagirmi a Čukčami, ktoré súviseli, ako potvrdzujú aj písomné záznamy, s aktívnym obchodom s tovarom rozličného druhu a pôvodu, vrátane psov. Napriek tomu si Čukčovia držali psy v relatívne čistej forme. Obzvlášť tí v najizolovanejších osadách pozdĺž brehu rieky Kolyma a na pobreží Severného mysu. Ich obraz "bojachtivých" medzi domorodým obyvateľstvom zvyšoval ich schopnosť odolávať vonkajšej nadvláde a obmedziť jej vplyv. A to bolo za podmienok existujúcich na najsevernejšej Sibíri na začiatku roku 1900, kedy sa objavuje prvý dokument popisujúci import plemena Sibírsky husky.
Uskutočnilo sa niekoľko importov sibírskych psov do Severnej Ameriky. Na jeseň roku 1908, kedy sa po prvýkrát uskutočnil pretek All Sweepstakes, prišli prvé sibírske psy. Ruský obchodník s kožušinami William Goosak, priniesol desať psov do Nome z oblasti Anadyr na Sibíri. Tieto psy pretekali v roku 1909 na All Alaska Sweepstakes a skončili na treťom mieste. Oproti miestnym psom sa značne odlišovali vo veľkosti, povahe a vzhľade. Kým pôvodné psy boli veľké, zúrivé, často vlčieho vzhľadu, náchylné k boju a vyvolávajúce pocit veľkej sily, sibírske psy boli malé, kompaktné, poslušné a viac líščieho ako vlčieho vzhľadu. Zaujali jedného zo súťažiacich, a to Fox Maule Ramseya, ktorý uskutočnil ďalší import. Na konci leta v roku 1909 Ramsey spolu s Iverom Olsenom prekročili Beringove more. Zamýšľali kúpiť psov v osade Markovo ležiacej na rieke Anadyr - vzdialenej 250 míľ vo vnútrozemí. Markovo bola osada situovaná na mieste, kde sa územie Korjakov, Jukagirov a Čukčov spájalo, vytvorila sa ako miesto obchodných výmen. Presný počet psov kúpených Ramseyom a Olsenom nie je zdokladovaný, ale bolo to okolo 60. Markovo je dosť vzdialený od prímorskej oblasti obývanej Čukčami. Väčšina ľudí žijúcich v Markove mohli byť Korjaci a Jukagirovia, ale títo pestovali čulé obchodné styky s Kamčatcami žijúcimi ďalej na juhu.
Ďalší import sa uskutočnil v roku 1911. John Johonson, jeden z Fox Maule Ramseyových musherov a víťaz All Alaska Sweepstakes z roku 1910, sa vrátil na Sibír za účelom priniesť viac psov. Išiel do východného mysu a vrátil sa so štrnástimi psami. Východný mys bol relatívne izolovaný región Čukčov a tieto psy boli pravdepodobne pravé psy Čukčov.
Prvý dokument potvrdzujúci import psov priamo z Kamčatky pochádza z roku 1914. V lete tohto roku kapitán Olsen priniesol z Petropavloska najmenej osem psov pre Leonharda Seppalu. Seppala za začal zaujímať o sibírske psy v roku 1913 a o rok neskôr sa s tímom sibírskych psov zúčastnil na All Alaska Sweepstakes. Medzi týmito kamčatskými psami bol aj Seppalov slávny leader Russky, ktorý mal skrátený chvost. Seppala tvrdil, že importoval psy zo všetkých častí Sibíri: "Importoval som psy z veľa oblastí Východnej Sibíri a objavili sme, že sa líšia veľkosťou - najväčší sú z Petropavlovska a Kamčatky - niektoré vážia 30 kg. Psy od Anadyru sú trochu menšie, najväčšie z nich majú 25 - 27 kg. Okolo Východného mysu sú ešte menšie, v priemere 20 kg. Na rieke Kolyma majú okolo 27 kg, údaje sú za psov. To je všetko, čo si pamätám doteraz." (1949). V septembri 1927 Olaf Swenson priniesol z Ryrkaypiy, osady Čukčov na Severnom myse, štyroch psov - dvoch psov a dve sučky. Kópia objednávky napísaná pre Olaf Swensona na štyri psy s dátumom 17. 09. 1927 znela: "Obdržané od Leonhard Seppala $ 140 stoštyridsať dolárov zaplatené za štyri sibírske psy (dva psy a dve sučky) privezené zo Sibíri."
Naposledy sa významnejší import, ktorý značne ovplyvnil dnešných Sibírskych husky, uskutočnil v roku 1930. Peg Ricker, spoluvlastníčka psinca v Poland Spring v Maine, si spolu so Seppalom zajednala v roku 1929 u Olafa Swensona osem sibírskych psov. Detailný popis ich cesty cez zasneženú krajinu možno nájsť v knihe Johna Tannera - Alaskan Trails, Siberian Dogs. Swenson získal tím ôsmich čukotských psov z osady Ryrkaypiy, na Severnom myse Sibíri. Tento záprah bol použitý ako pracovný tím pre posádku lode, ktorá uviazla v ľadovom objatí počas zimy v roku 1929-1930. Keď sa ľad roztopil, psy boli nalodené a privezené do Seattle v druhom októbrovom týždni, (roku 1930) a poslané železnicou do Maine. Nanešťastie, z ôsmich psov prežili iba traja. Ďalších päť (Minka, Beloglazii, Brandii, Burka a Cherousii) podľahlo leptospiróze, v tých časoch rozšírenej chorobe. Dvaja z troch, čo prežili, boli veľmi významné psy pre ďalšie vývojové smerovanie plemena - Kreevanka a Tserko. Tretím psom bol Volchok, ktorý do chovu nezasiahol.
Leonhard Seppala - žijúca legenda
Narodil sa v Skjervoy v Nórsku, blízko Polárneho kruhu. Na Aljašku prišiel v roku 1900 mladý, nadšený, hľadajúci bohatstvo a dobrodružstvo. Tento malý muž, iba asi 160 cm vysoký, bol rybárom od svojich jedenástich rokov a učňom kováča u svojho otca. Zároveň vynikal ako zápasník a lyžiar. Seppala pracoval na Aljaške na rôznych projektoch v banských kempoch. V roku 1913 Jafet Lindeberg (jeden z vlastníkov Pioneer Mining Company) hľadal psov, ktoré boli zhromažďované v okolí Nome Victorom Andersonom (zamestnancom spoločnosti). Pätnásť z týchto psov (priamy import a ich potomkovia) bolo pridelených Leonhardovi Seppalovi na tréning. Mali sa stať darom pre Roalda Amundsena, ktorý plánoval expedíciu na Severný pól. Seppalovi bola zverená úloha starať sa o tieto psy a trénovať ich a on to robil rád. Keď vypukla 1. svetová vojna, Amundsenove plány sa zmenili. Seppal sa prihlásil na ASS v roku 1914, ale skončil katastrofálne, keď zišiel z trate a jeho psy si doráňali labky. Nevzdával sa, ale tajne tvrdo trénoval, ďaleko od mesta a opätovne sa prihlásil do AAS v roku 1915. Zvíťazil s náskokom jednej hodiny.
Víťazstvá si zopakoval v rokoch 1916 a 1917. Následne v dôsledku rastúceho vojnového úsilia a miznúcej konkurencie došlo k prerušenia periodicity pretekov. "Malý muž a jeho malé psy" sa stali známymi ako legenda na Aljaške. Bezo zvyšku oddaný svojim sibírskym psom Seppala zdokonalil ťahacie pomôcky a dosiahol veľa rekordov na stredných tratiach. Pripisuje sa mu niekoľko skutočne hrdinských činov. Neozbrojený, prenasledovaný ozbrojeným únoscom prepravil muža roztrhaného pílou na veľkú vzdialenosť rýchlosťou, ktorú by nikto nepovažoval za možnú. Môžeme byť šťastní, že Leonhard Seppala sa vyznal v psoch. Psy, ktoré vlastnil a ktoré choval, boli tie najlepšie. Hoci základňa nebola veľká, psy ktoré použil ako zakladateľov chovu, boli vynikajúcimi predstaviteľmi svojho druhu - vynikali na dlhých i krátkych tratiach. Najkvalitnejší z týchto psov s ním cestovali do Poland Spring, Maine, kde v chove pokračoval.
Štafeta života
V roku 1925 sa Seppala a jeho Siberiani stali národnými hrdinami so slávnym "Sérum behom", ktorý zachránil mesto Nome pred epidémiou záškrtu. Doktor Curtis Welch ako jediný lekár v meste pomocou rádiového spojenia požiadal o pomoc. Niekoľko detí umrelo a ďalšie boli ťažko choré. Nemocnica v Anchorage mala potrebné sérum, ale ako ho dopraviť do Nome v mrazivej zime? Podľa oficiálneho vyhlásenia jediným bezpečným spôsobom boli psie záprahy. Z Anchorage bolo dopravené sérum na železničnú stanicu 27. januára 1925. Do 297 míľ vzdialenej Nenany sa začal veľký závod o život. Potom bolo sérum prostredníctvom špecifickej záprahovej štafety dopravené do Nome. pošty za Severnú obchodnú spoločnosť William "Wild Bill" Shanon a začal štafetu dvadsiatich mužov, ktorí s nasadením vlastných životov hnali seba a svojich psov do Nome, nehľadiac na mráz, snehové búrky a vlastnú únavu. Gunnar Kasson bol posledným musherom tohto závodu o život. So svojim tímom vedeným jeho lídrom Baltom prešiel 53 míľ. Na pamiatku tejto historickej udalosti bol po Baltovej smrti v roku 1933 vystavený v Cleveland Museum of Natural History. Najdlhší úsek prešiel so svojimi siberianmi vedenými slávnym lídrom Togom už vtedy legendárny Leonhard Seppala. Prebehli 340 míľ proti smrti, pričom žiadny iný tím neurazil viac ako 53 míľ. poštovným tímom potrebných 25 dní. A oni to dokázali iba za 5 a pol dňa. Senátor Dill of Washington má príbeh napísaný v Congressional record, z ktorého jedna pamätná veta znie: "Muži limitovaní rýchlosťou a vytrvalosťou sa dali na vyčerpávajúci pretek na Aljaške, ale preteky pre šport a peniaze vykazovali menej stimulov ako tento boj, v ktorom ľudskosť bola výzva a život bol cena".
Togo a Balto
Togo bol malý, tmavý, kompaktný pes narodený v roku 1915. Jeho otcom bol Suggen (vodca Seppalovho záprahu) a matka Dolly. Baltovi novinári pripísali všetky Togove tituly a opísali ho ako "najlepšieho lídra psích záprahov na Aljaške". Preto socha postavená v Central parku v New Yorku oslavuje udalosť s názvom Balto namiesto Togo. Togo dožil v Poland Spring, Maine 5. 12. 1929. Jeho telo bolo vystavené v múzeu Peabody Museum v Yale University. Následne bol premiestnený do Shelbourne Museum blízko Burlingtonu, Vermont. A práve tu sa každé leto stretávajú priaznivci Sibírskych husky z celej krajiny, aby vzdali úctu psovi, ktorý viac ako ostatné, symbolizuje slová na Baltovej soche v New Yorskom Central parku: "Venované neskrotnému duchu saňových psov, ktoré dopravili sérum 600 míľ nebezpečným ľadom, cez zradné vody, arktickým blizardom z Nenany, aby pomohli postihnutému Nome v zime v roku 1925. Vytrvalosť. Vernosť. Inteligencia."
Uznanie plemena
Seppala zostal žiť v Novom Anglicku, vyhral veľké množstvo pretekov a položil základ budúcemu plemenu Sibírsky husky, ktoré bolo oficiálne uznané Americkým kennel klubom (AKC) v roku 1930. Prvým Sibírskym huskym, ktorý bol zapísaný do AKC v decembri 1930, bola Fairbanks Princess Chena (Bingo II x Alaska Princess), narodená 16. 9. 1927, chovateľa Julien A. Hurley, majiteľky pani Elsie K. Reeser. Názvom husky boli označované všetky psy ďalekého severu...
Povaha a temperament
Sibírsky husky je známy svojou priateľskou, spoločenskou a energickou povahou. Tento pes sa vyznačuje silným charakterom a nezávislosťou, čo ho robí výnimočným spoločníkom pre aktívnych ľudí. Pokiaľ ide o správanie k ľuďom, husky je veľmi priateľský a rád trávi čas v spoločnosti. Nie je vhodný ako strážny pes, pretože je príliš milý a spoločenský na to, aby bol agresívny voči cudzím ľuďom. Sibírski psy sú známi svojou silnou, ale zdanlivo ľahkou chôdzou. Ich hmotnosť nepresahuje 27 kg, sú teda výrazne menšie a ľahšie ako ich mohutný bratranec aljašský malamut. Sibírski psy sú známi svojím charakteristickým vytím, ktorým komunikuje alebo si „rozpráva“ so svojím majiteľom, najmä ak sa cíti osamelo alebo má nedostatok pozornosti.
Husky je prirodzene inteligentné, no zároveň tvrdohlavé plemeno, čo môže výcvik urobiť náročným pre neskúseného majiteľa. Tento pes vyžaduje tréning, ktorý je založený na pozitívnom posilňovaní a dostatku trpezlivosti. Pri výcviku sa odporúča dôraz na poslušnosť a orientáciu na pána, čo je dôležité najmä kvôli jeho silnému loveckému pudu. Pokiaľ ide o aktivity, husky exceluje v športoch ako canicross, agility, či skijöring (ťahanie lyžiara). Socializácia od raného veku je nevyhnutná, aby sa z huskyho stal vyrovnaný a priateľský pes.
Sibírski husky nie je vhodný ako strážny pes. Na to je toto plemeno k ľuďom až príliš priateľské. Napriek tomu je väčšina z nich nezávislými psami s veľkým loveckým inštinktom. Niektorí sibírski husky ignorujú volanie svojich majiteľov. Tí, ktorí sa rozhodnú pre huskyho, by preto mali venovať veľkú pozornosť výcviku. Nie každého huskyho však možno vycvičiť tak, aby ho bolo možné kedykoľvek privolať, keď je pustený z vodítka. Pozitívom je, že títo severskí krásavci len málokedy štekajú. Namiesto toho priťahujú pozornosť svojím vlčím zavýjaním.
Temperament sa nevyskytuje vo vákuu. Ovplyvňuje ho viacero faktorov vrátane dedičnosti, výcviku a socializácie. Šteňatá s pekným temperamentom sú zvedavé a hravé, ochotne sa približujú k ľuďom a nechávajú sa nimi držať. Vyberte si šteniatko stredného vzrastu, nie to, ktoré bije svojich kamarátov z vrhu alebo to, ktoré sa schováva v kúte. Vždy sa zoznámte aspoň s jedným z rodičov - zvyčajne je k dispozícii matka -, aby ste sa uistili, že majú príjemný temperament, ktorý vám vyhovuje. Stretnutie so súrodencami alebo inými príbuznými rodičov je tiež užitočné na posúdenie toho, aké bude šteňa, keď vyrastie. Ako každý pes, aj sibírsky husky potrebuje v mladosti skorý kontakt s mnohými rôznymi ľuďmi, pohľadmi, zvukmi a zážitkami. Socializácia pomáha zabezpečiť, aby z vášho šteniatka sibírskeho huskyho vyrástol všestranný pes. Zapísať ho do triedy pre šteniatka je skvelý začiatok.
Sibírsky husky je plemeno, ktoré inšpirovalo veľa spisovateľov, maliarov a režisérov. A niet sa čomu diviť. Huňatý kožuch a čierne orámované hlboké modré oči v kombinácii s ich vytrvalosťou a oddanosťou sú vlastnosti, ktoré huskyho priamo predurčili k tomu, byť medzi najobľúbenejšími plemenami psov. Pre koho je ale vlastne husky vhodný? Psík nepočúva? Je to plemeno, ktoré na ulici rozhodne vzbudí pozornosť. Je elegantný a ich severská odolnosť a divokosť z nich priamo vyžaruje. Vzhľadom ku svojmu pôvodnému využitiu sa všeobecne dobre znáša s inými psami. Je jeho kožuch ho ochráni aj v tých najmrazivejších dňoch, tento pes rozhodne sveter potrebovať nebude. Často nevyužívajú ani búdu a radšej si ustelú v snehu. Je to inteligentný pes a svoju rodinu miluje. Nie je to však pes, ktorý by potreboval neustálu pozornosť. Nie je to pes pre začiatočníkov. Husky je nezávislý a namotivovať ho k poslušnosti nie je vôbec ľahké. Ak máte radi psy, ktoré s nadšením splnia akýkoľvek váš rozmar, rozhodne nebude husky to pravé pre vás. Myslia sami za seba a tak, hoc povel dobre pozná, nie vždy bude považovať jeho splnenie za niečo, čomu by sa mal venovať. Pri tréningu je potrebná veľká dávka trpezlivosti a kreativity.
Starostlivosť a chov
Sibírsky husky je nenáročný na starostlivosť o srsť, no počas obdobia výmeny srsti na jar a jeseň sa odporúča časté česanie na odstránenie prebytočnej podsady. Odporúča sa pravidelná kontrola uší, očí a zubov, pretože toto plemeno môže byť náchylné na infekcie uší kvôli svojej aktívnej povahe. Zuby by mali byť pravidelne čistené, aby sa predišlo tvorbe zubného kameňa.
Srsť je rozhodne pýchou tohto plemena, to ale pre majiteľov znamená veľa chlpov a vyčesávanie najmä na jar a v jeseni. Z chlpov, ktoré behom plznutia vyčešete si kľudne môžete poskladať druhého psa. Sú to majstri úteku. Zvládnu prekonať aj dvojmetrový plot a keď to nepôjde vrchom, tak sa podhrabú. Preto je potrebné mať záhradu dobre zabezpečenú.
Husky bol používaný ako saňový pes a jeho prirodzenosťou je ťahať. Naučiť huskyho počas prechádzky neťahať dá zabrať aj skúseným trénerom. Majú veľa energie, ktorú potrebujú denne vybiť. Bez ohľadu na ročné obdobie a aktuálne počasie. Dážď ani sneh huskyho neodradí. Vzhľadom k tomu, že je to severské plemeno, horšie zvláda horúce letné dni.
Sibírsky husky je, pokiaľ ide o starostlivosť, nenáročný: Jeho srsť sa ľahko vyčesáva a počas výmeny srsti potrebuje len o niečo viac pozornosti než zvyčajne. Srsť by ste mali často kefovať najmä počas výmeny srsti, pretože tieto psy veľmi pĺznu. Svojho štvornohého priateľa radšej neumývajte. Väčšinu nečistôt možno jednoducho zotrieť suchým uterákom alebo vykefovať.
Na chov huskyho je ideálny dom alebo byt so záhradou zabezpečenou pred útekom. Tam sa môže husky medzi vychádzkami a behom neustále pohybovať. Ale pozor: mnohí husky radi kopú diery v záhrade - tí, ktorí radi udržiavajú krásny trávnik by si mali pred zaobstaraním psa zvážiť svoje priority. Ak sa aj napriek tomu rozhodnete ponechať svojho huskyho na záhrade, určite by ste mali zvážiť aj spoločníka v podobe druhého psa. Aj keď rád trávi čas v záhrade, kontakt s rodinou je pre neho veľmi dôležitý. Saňové psy sú v podstate zvyknuté na veľkú svorku a neradi sú sami. V opačnom prípade svoju nespokojnosť dávajú najavo zavýjaním.
Zdravie a životnosť
Sibírsky husky je v zásade zdravé plemeno, ktoré sa dožíva priemerne 12 až 15 rokov. Priemerná dĺžka života sibírskeho huskyho je 10 až 14 rokov. Dobrou správou je aj to, že sibírski husky sú len zriedkavo chorí. Napriek dobrej kondícii a výkonnému pohybovému aparátu sa štvornohí priatelia nesmú preťažovať - najmä nie vo fáze rastu. Váš sibírsky husky si musí svalstvo na dlhé behy - bicyklovanie či ťahanie saní - budovať pomaly. V ideálnom prípade by sa mal takto trénovať až keď je už úplne dospelý. Pri kúpe od chovateľa sa uistite, že predkovia vášho vysnívaného psíka boli pred chovom vyšetrení na dyspláziu bedrových kĺbov. Sibírski husky majú tiež sklon k dermatóze reagujúcej na zinok. V tomto prípade črevo neabsorbuje dostatok zinku prostredníctvom bežnej stravy, čo môže okrem iného spôsobiť kožné problémy.
Sibírsky husky patrí k plemenám, ktoré nie sú zaťažené chorobami. Aj oni sú však k niektorým chorobám náchylnejší. Jedná sa najmä o dyspláziu bedrových kĺbov a očné choroby. Môže sa u nich tiež vyskytovať epilepsia.
Šport a aktivity
Najšťastnejší je, keď sa môže hýbať. Koniec koncov, na behanie bol vyšľachtený. Sibírsky husky potrebuje pohyb podľa možnosti čo najčastejšie a je predurčený na život v chlade. Preto v našich zemepisných šírkach “ožíva” až vtedy, keď si väčšina ľudí nasadzuje zimné rukavice. Ak hľadáte psa, ktorý v chladnom období radšej sedí pred teplým krbom a v lete spokojne behá, mali by ste sa poobzerať po inom plemene. Husky však nie sú lenivé ani v lete. Zo športového hľadiska je najobľúbenejšou aktivitou severského psa beh - či už popri bicykli alebo pri behaní. Dogdancing alebo tréning agility medzi jeho obľúbené disciplíny nepatria, hoci ako vždy, výnimky potvrdzujú pravidlo. Najlepšou disciplínou pre sibírskeho huskyho sú, samozrejme psie záprahy, pri ktorých ťahá sane. Tento vzrušujúci psí šport môžete so svojím štvornohým priateľom praktizovať aj na Slovensku.
Husky je severské plemeno, ktoré bolo šľachtené k odolnosti a schopnosti sa o seba postarať. Síce je toto plemeno priateľské a svojmu majiteľovi oddané, je tiež dosť nezávislé. S výcvikom je najlepšie začať už od malého šteniatka a pred tréningom si obaliť nervy niečim sladkým. Husky totiž dokáže byť dosť tvrdohlavý a často bude zvažovať, či je naozaj nutné vás poslúchnuť. Vy na druhú stranu budete najmä v období psieho dospievania určite zvažovať, či bol husky tá správna voľba.
Toto vysokoenergetické plemeno môže byť deštruktívne vo vnútri aj vonku - najmä keď sa nudí alebo nemá dostatok pohybu. Ak ich necháte osamote, zdemolujú dom a dokonca bol zaznamenaný prípad, keď sibírsky husky prehrýzol cementovú stenu. Rozkopú kvetinové záhrady aj dvory, ale dajú sa naučiť, aby kopali na určitom mieste na dvore. Pre všetkých je lepšie, ak svojho psa iba naučíte kopať na jednom mieste namiesto toho, aby ste sa ho snažili tohto zvyku zbaviť.
Sibírski huskyovia sú známi ako ohromujúci únikoví umelci, pretože dokážu ľahko prehrýzť, podhrabať sa alebo preskočiť ploty . Namiesto brechania husky zavýja. Husky má špeciálne potreby na cvičenie a môže byť dosť energický aj v interiéri. Ak im poskytnete správne množstvo pohybu, môžete zabrániť deštruktívnemu správaniu.
Hrubá dvojitá srsť vyžaduje týždenné kefovanie. Potrebujú častú socializáciu s ľuďmi, ako aj s inými psami, pretože potreba byť súčasťou svorky je u tohto konkrétneho plemena silná. Keďže husky sa počas histórie mohli voľne túlať, držať ich na vodítku alebo v oplotenom dvore je nevyhnutnosťou. Toto obzvlášť energické a aktívne plemeno si vyžaduje poriadnu dávku fyzického aj duševného cvičenia. Sibírsky husky sa môže stať deštruktívnym, keď sa nudí a dodatočný čas na hru môže pomôcť obmedziť takéto správanie.