Cez otvorené okno prúdil do mojej izby teplý nočný, či skôr večerný, vánok. Lenivo sa hral so záclonou, ktorá sa s pravidelnosťou zachytávala o pichliače kaktusov na parapete. Inak bolo všetko nehybné, mňa nevynímajúc. Nespala som, len som sa tak tvárila. Som rada, keď môžem byť aspoň chvíľku sama, so svojimi myšlienkami. Mám tie chvíľky rada. Aj táto nebola výnimka. V tichosti som sa nechala unášať nudnou melanchóliou.
Možno by to trvalo ešte dosť dlho, keby sa neozvala pieseň, ktorú okrem iného nadovšetko milujem, a tak neoznámila príchod SMS. To by nebolo vôbec nič nezvyčajné, lenže nie o tomto čase. Veď bolo sotva sedem! Tak som teda unudene vstala z postele a prenechala ju mojim plyšovým miláčikom. No a čo iné mi ostávalo, ako sa pustiť do jej čítania?
Hneď s menom odosielateľa prišlo sklamanie, bola len od tatka. Vraj mám prísť za nimi, že sú u Mira. Pche! No už ma vidí... Aj tak neviem u ktorého, keď ich apa tak veľa pozná. A tak som teda na SMS zabudla a znova som sa bez nadšenia zvalila na posteľ. Ani som nevedela, aká to bola chyba.
Nezávisle od môjho rozhodnutia nepohnúť sa z bytu, sa okolo pol ôsmej vrátili. Celá naša família, na čele s mamkou, ktorá odomykala. Cez privreté dvere sa mi vrútili do izby sťa hurikán. A môj drahý braček, naslovovzatý odborník na otravovanie ľudí v najnevhodnejších chvíľach, sa opäť raz prejavil. Hodnú chvíľu som nepočula nič, s výnimkou jeho vykrikovania: Vikina! Vikina! Vikina! No čo už. Dodnes aj tak tvrdím, že moje pravé ucho už nie je to, čo bývalo. A moje maskovanie spiaceho maca bolo v ťahu. Teatrálne som strhla. Popravde, bol to výkon, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani oskarová herečka.
„Ospalými“ očami som sa rozhliadla bo izbe a hľadala som niečo, čo by som uspokojivo mohla identifikovať ako zdroj všetkého. Nič nebolo iné, stoličky, skrine, stoly.... Na jednom stole si užíval výhľad náš personal computer a na druhom, pravdaže okrem môjho chaosu, bola akási krabica. Na nej by nebolo nič nezvyčajné, až na to, že z nej vychádzali akési podivné zvuky, až priveľmi pripomínajúce skučanie psíka.
Keby som nevedela, že to pri mojej drahej mamičke nie je možné, dala by som ruku do ohňa, že je v nej pes. Až nakoniec krabica vytrčila malú, bielu na neuveriteľne chlpatú psiu labku. Ja som k nej skočila a zobrala som na ruky to najzlatšie šteniatko, aké svet ani nevidel.
Všetci na mňa s úškrnom pozerali až nakoniec prehovoril tatko: „Tak čo? Aj nabudúce s nami nikam nepôjdeš? Aspoň sa ti teda páči?“ Pravdaže som, ako z nejakej telenovely, nevedela nájsť správne slová a tak som sa len čudne uškŕňala.
Bohužiaľ, pustili k slovu mamu a ja som hneď mala osud spečatený. A to len pár slovami, ktoré povedala: „Ale von s ním budeš chodiť ty, cicka!“ No ja som reagovala žmurkaním, čo by sme v reči tela mohli považovať za ekvivalent prekvapeného „čože?“ Pustila som ho na zem, aby si pochodil a zatiaľ sa rozprúdila debata: „Ale mami! „A snáď ja som vám trhala nervy s tým, že chcem psa?“ odpovedala mi mamina. A ja som musela ustúpiť.
Prvý deň vášho nového šteniatka: Základný sprievodca pre hladký prechod
Medzigeneračný dialóg nachádzame často pri tematizovaní spolužitia viacerých generácií (detí, rodičov, starých rodičov či iných starších príbuzných). Konfrontácia súčasného sveta detí so svetom ich predkov sa vo viacerých knižných tituloch javí ako podstatný aspekt budovania príbehu, hoci v máloktorom z nich figuruje ako centrálny motív. Hravé, originálne a harmonizujúce poslanie starých rodičov nachádzame v próze Túlavý braček Tone Revajovej či v próze Aha! Ja už viem! Jany Bodnárovej. Komplikovanejší až problematický vzťah starých mám a vnukov humorne aj vážne tematizuje v knihe O2H tohto leta Zuzana Líšková. V príbehu Juraja Raýmana Hon na tučniaka zasa zohrávajú dôležitú úlohu v záchranárskej misii osemročného Lea traja dôchodcovia - dobrodruhovia. Záujem detí - školákov o obyvateľov domova sociálnych služieb za bránami kaštieľa veľmi citlivo a presvedčivo tematizuje v próze Kam zmizol môj brat? aj Marta Hlušíková.
Ďalším podstatným znakom viacerých hodnotených kníh je ich interaktívny potenciál. Tento trend je v tvorbe pre deti a mládež veľmi progresívny, pretože vytvára vhodné podmienky na konštruktívny mimotextový dialóg. Medzi najpodnetnejšie knihy, ktoré priamo formulujú diskusné témy a pomáhajú detskému čitateľovi uchopiť svet v jeho komplexnosti, patria predovšetkým knihy Zuzany Belkovej Kto sú ľudia? a Michala Hvoreckého Lebopreto. Architektúra Matúša Dullu ako jeden z najvýznamnejších minuloročných reprezentantov literatúry faktu pre mládež má aj vďaka narativizovaným pasážam, v ktorých autor priamo oslovuje čitateľa, výrazný interaktívny potenciál. Doslovné vtiahnutie (imerziu) do priestoru príbehu (digitálneho sveta) podnecujú fluoreskujúce ilustrácie Evy Škandíkovej v knihe Terezy Oľhovej Agáta, kde si? Atribúty spomínaných kníh, ako aj mnohých ďalších z minuloročnej produkcie, do veľkej miery podporujú aj výtvarné spracovania. Aj vďaka tomu, že sa na slovenskom knižnom trhu v posledných rokoch etablovalo viacero kvalitných vydavateľstiev (alebo známe vydavateľstvá vytvorili špeciálne edície kníh pre deti a mládež), mnohé publikácie predstavujú aj zaujímavé výtvarné artefakty, a to sa netýka iba tzv. obrázkových kníh.
Spoločenská próza pre deti býva v oblasti pôvodnej tvorby zastúpená (kvantitatívne aj kvalitatívne) dlhodobo najvýraznejšie. Tento trend sa potvrdil aj minulý rok, hoci sa zároveň ukazuje, že klasické narácie, reflektujúce život súčasných detí a referujúce k detskému svetu, bývajú často „kontaminované“ prvkami iných žánrov (napr. literatúry faktu, fantasy, príp.
Schopnosť majstrovsky narábať so slovom a presvedčivo zachytávať vzájomné vzťahy medzi detskými postavami a ich dospelými príbuznými (rodičmi či starými rodičmi) už roky potvrdzuje autorka Toňa Revajová. Jej próza Túlavý braček (Trio Publishing, il. Vladimír Král) prináša príbeh jednej rodiny, v ktorej spolunažívajú dve sestry dvojičky - Danielka a Ninka - so svojím mladším bratom, škôlkarom Andrejom. Andy (ako o sebe sám niekedy hovorí) sa rád skrýva a teší sa, keď ho všetci hľadajú. Čaro tohto príbehu vyplýva aj z autorkinej schopnosti autenticky zachytávať dynamiku rodinných vzťahov, pričom deťom ani dospelým nechýba hravý nadhľad a zmysel pre humor. Každodenné malé dobrodružstvá troch súrodencov (napríklad návšteva vodáckej osady, návšteva rozhlasu, Andrejove cyklistické pokusy, vianočné prípravy) majú vždy aj primeranú odozvu u dospelých (rodičov i starých rodičov). Tí deťom poskytujú bezpečný priestor a harmonický domov. To potvrdzujú aj záverečné slová príbehu v nevyslovenej Andrejovej myšlienke: „Možno sa niekedy zatúlame. To sa môže stať každému. Ale potom sa určite vrátime domov.“ (s.
Do podobne priaznivej rodinnej atmosféry je zasadená aj ďalšia vydarená próza s názvom Kam zmizol môj brat? autorky Marty Hlušíkovej (Slovart, il. Alexandra Just).Cez prizmu priamej narátorky Laury autorka pokračuje v rozprávaní, ktoré sa začalo prózou Modré srdce s kečupovým fľakom (2021). V tomto príbehu má Laura dvanásť rokov, na prahu puberty si uvedomuje hodnoty korektných medziľudských vzťahov, čo sa výrazne odráža aj v jej empatickej komunikácii s mladším bratom Tomášom, spolužiakmi, kamarátmi, rodičmi i učiteľmi. Tematizované školské prostredie, hodnoty priateľstva a rodiny - ako na to v súvislosti s prvou knihou upozorňuje Dávid Dziak (2022, Knižná revue 32/7-8, s. 64) - sú v tejto próze rozšírené o ďalšie aspekty. Ide najmä o spoločensky závažnú tému pandémie a konšpiračných postojov k očkovaniu (zosobnených najmä v postave susedky antivaxerky), ako aj problém života starých ľudí v domovoch sociálnych služieb. Marta Hlušíková zároveň výborne narába so slovom, funkčne do textu zaraďuje aj expresivitu (napr.
Korektné rodinné vzťahy, spolužitie viacerých generácií, empatická komunikácia a nevšedný pohľad na každodenný život sú nosnými motívmi aj prózy Jany Bodnárovej s nezvyčajným názvom Aha! Ja už viem! (Prefekt, il. Lucia Žatkuliaková). Toto zvolanie patrí hlavnej postave príbehu - škôlkarke Lei. Lea žije v harmonickej rodine s mamou, otcom, starou mamou a neskôr aj novonarodeným bračekom Dankom a vždy, keď natrafí na nejakú nezvyčajnú situáciu alebo nečakaný problém, usiluje sa ho vyriešiť po svojom. Tak sa napríklad emocionálne vyrovnáva s príchodom bračeka, ale najmä s prísnymi karanténnymi obmedzeniami počas pandémie koronavírusu. Hrdinky detských kníh Jany Bodnárovej sú vždy modelované ako vnímavé, bystré a empatické bytosti. Na tento aspekt upozorňuje aj recenzentka Lucia Panáčková (2022, Knižná revue 32/5, s.
Veronike Šikulovej sa v próze s príznačným názvom Zelená pošta (Slovart, il. Oksana Paliy) podarilo veľmi presvedčivým spôsobom zobraziť život človeka ako súčasti kultúrneho, sociálneho a predovšetkým prírodného spoločenstva. Príbeh tematizujúci spolužitie rodiny s dvomi synmi (Daliborom a Oliverom) a ďalšími príbuznými (tetou Oľgou a malým bratrancom Ivanom) sa odohráva v rozpätí jedného kalendárneho roka - od veľkonočných sviatkov (šibačky) až do Vianoc. Tento časopriestorový rámec dáva vyniknúť sviežemu, humornému, miestami expresívnemu a miestami poetickému rozprávaniu, v ktorom sa kladie dôraz nielen na medziľudské vzťahy, ale aj na vzťahy k prírodnému svetu, pričom ten je tu zastúpený v podobe rozličných druhov rastlín, stromov, hmyzu, vtákov, drobných hlodavcov či domácich zvierat, s ktorými obyvatelia domu žijú v symbióze. Dom so záhradou, kde rodičia protagonistov aj včelária, predstavuje ideálny priestor harmonického spolunažívania všetkých bytostí. Povedané slovami recenzentky Kataríny Labudovej (2023, Knižná revue 33/3, s.
Konfrontácia života v dome so záhradou a života v mestskom paneláku je aj jedným z motívov prózy Zuzany Líškovej O2H tohto leta (Zum Zum, il. Jozef Gľaba). V paralelne sa odvíjajúcich príbehoch dvoch chlapcov Mira a Tóna autorka okrem tohto porovnávania odkrýva aj realitu medzigeneračných rozdielov a problémy v komunikácii medzi starými mamami a ich vnukmi. Prchký Miro sa nedobrovoľne ocitne na prázdninách u svojráznej babky v starom dedinskom dome s veľkou záhradou a množstvom domácich zvierat a pokojný Tóno, zvyknutý na veľký dom so záhradou, zasa u starej mamy v malom mestskom panelákovom byte. Chlapci o sebe nevedia až do momentu, keď Tónova senilnejúca babka nechtiac vyzradí rodinné tajomstvo o rozdelených dvojčatách. Problém vykonštruovaného záveru v podobe nepravdepodobného happyendu sa týka aj prózy Zuzany Csontosovej Fantastické prázdniny (OZ Proti prúdu, il. Marta Matus), ktorá pravidelne píše príbehy z prostredia marginalizovaných skupín. V tomto prípade ide o život súrodencov Anety a Peťa s mamou Kristínou, ktorá pracuje na benzínke. Žijú skromne v staršom dome v malom meste a na pár týždňov k nim na prázdniny príde vzdialený bratranec Daniel z veľkého mesta. Deti sa spriatelia aj preto, že ich dôverným spojencom sa stane duch zosnulého obyvateľa domu - strýka Alojza, ktorý v príbehu vystupuje ako fantastická postava a sprievodca detí po minulom živote ich predkov (spomínajú sa tu mená významných československých architektov, predovšetkým Dušana Jurkoviča).
S vysokou mierou ireálnej fikcie pracuje aj akčný príbeh Juraja Raýmana Hon na tučniaka (Slovart, il. Viliam Slaminka). Próza má znaky naháňačkových príbehov, v ktorých kladná hlavná postava uniká pred zloduchmi. V tomto prípade je kladnou postavou osemročný Leo, ktorý počas Štedrého dňa (na svoje narodeniny) pri záchrane tučniaka zo ZOO zažije rad nečakaných dobrodružstiev. Príbeh je vyrozprávaný veľmi zručne, so zmyslom pre humor a mnohé detaily - napríklad aj presné informácie o živote tučniakov. Antagonistom príbehu je predovšetkým zlomyseľný námestník riaditeľky ZOO. Pre svoj vlastný prospech sa neštíti uchýliť k intrigám, či dokonca k násiliu. Leo na ceste za záchranou tučniaka získa mnoho zaujímavých pomocníkov (okrem iných aj akčných starčekov z domova dôchodcov či predavačku chlebíčkov Kápiu).
Ešte väčšiu mieru ireálnej fikcie v podobe prechodu do fantastického (digitálneho, virtuálneho) sveta využíva próza Terezy Oľhovej Agáta, kde si? (Bublina, il. Eva Škandíková). Príbeh sa viaže na postavu 9-ročnej školáčky Agáty, ktorá trpí poruchou pozornosti. Recenzentka Veronika Čigarská (2023, Knižná revue 33/3, s. 28) upozorňuje v tejto súvislosti aj na nomofóbiu, problém závislosti od mobilného telefónu. „Poznávacia funkcia knihy“ (Čigarská) sa prejavuje najmä v častiach, kde je Agáta doslova vtiahnutá do virtuálneho sveta mobilného telefónu, a to pre personifikovaný vírus menom Trejsy. Imerzívny charakter knihy umocňuje aj jej nezvyčajný formát (vyzerá ako veľký smartfón) a takisto fluoreskujúce ilustrácie, ktoré pracujú s myšlienkou dvoch svetov - reálneho a virtuálneho (resp. viditeľného a neviditeľného).
Interaktívne čítanie s výrazným prechodom k fantasy literatúre predstavuje próza Dávida Králika V jablku (Perfekt, il. Barbora Repková). Protagonistky príbehu - staršia sestra Viki a mladšia Veve sa v príznačnom čase predvianočných príprav doslova ocitnú v jablku ako paralelnom svete, ktorý sa mení a pretvára podľa toho, ako sa postavy (spolu s čitateľom) rozhodnú. V tomto fantastickom svete sa postavy riadia tézou, ktorá otvára možnosti ich ďalšieho putovania: „Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek, pričom každá z nich znamená ďalšiu možnosť.“ (na konci viacerých kapitol) Takýmto spôsobom môže čitateľ zakaždým zmeniť spôsob odvíjania príbehu aj jeho záver.
Prázdninový príbeh predškoláčky Dorky, žijúcej u starých rodičov na dedine, zachytáva kniha Komora babky Želky Kataríny Mikolášovej (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, il. Kateřina Němcová). Jedna línia príbehu je realistická a zobrazuje každodenný život vnučky v harmonickom prostredí u starých rodičov a druhá, ireálna línia príbehu sa odohráva v babkinej komore, kde ožívajú uložené potraviny (najmä fazuľa).
Kniha Diany Mašlejovej Ako sa máš, Izabela? (Artfabrique, il. Hedviga Gutierrez) prináša detským čitateľom príbeh nadaného rómskeho dievčatka. V centre rozprávania sú Izabeline peripetie na ceste za dobrým vzdelaním, jej úsilie zdolávať prekážky vyplývajúce z chudoby a sociálnej vylúčenosti. Príbeh smeruje k formovaniu korektných postojov voči marginalizovaným skupinám a prekonávaniu predsudkov, no tento jeho pragmatický (etický) účel výrazne prevyšuje nad estetickým hľadiskom.
Próza Igora Adamca Čipkovaný tato (Artis Omnis, il. Hedviga Gutierrez), založená na remeselne zvládnutom rozprávaní v rozprávaní, je zasa sporná z axiologického hľadiska, a to z viacerých dôvodov. Jednak sa necitlivo vyjadruje k telesným črtám ľudí (starosta musí za trest stokrát pobozkať „tučnú a spotenú pani Starostovú“), a jednak je tu často prítomný dvojzmyselný a vulgárny humor: Poštárka Milka má starého manžela aj starý bicykel: „Milka na ňom jazdí už roky.
Niekoľko zaujímavých textov pre deti aj „násťročných“, hoci s pomerne tradičnými námetmi, sa nachádza aj v každoročne vydávanej zbierke samostatných poviedok a básní Magnetická andulka (Perfekt, 18. ročník). Detskému adresátovi sú určené poviedky Vladimíra Leksu-Pichaniča Magnetická andulka (vtipný príbeh zo života školákov), Beatrice Čulmanovej Čarodejný klobúk (rozprávkovo ladený príbeh), Jany Fisher Stankovianskej Medveď v šatníku (zobrazuje aj vzťah vnuka a jeho starej mamy), Martiny Grmanovej O čarovnom písacom stroji (s rozprávkovými prvkami), Marty Hlušíkovej Havran v cirkuse (aj o tom, ako nás môžu niektorí ľudia prekvapiť), Magdalény Martiškovej Vrchnáčiky (o prekonávaní predsudkov a stereotypov), Blaženy Mikšíkovej Drevené salónky (tematizujúci spomienky na detstvo v minulosti), Martiny Palkovičovej So sestrou na krku (poviedka zobrazujúca súrodenecké vzťahy), Martina Pitoráka Svet príbehov (postavený na princípe rozprávky v rozprávke), Márie Vlkoslavovej-Ševčíkovej Keby som vedel rozprávať (vyrozprávané z pohľadu psa).
Pre násťročných sú určené poviedky Maroša Andrejčíka Kokosov horor a nočná mora z paneláka (epizóda z nefunkčného panelákového výťahu), Miroslava Činčára Puto (príbeh o stratenom prívesku venovaný Jaroslave Blažkovej), poviedky tematizujúce inakosť a naznačujúce prvé lásky (Nina Kollárová Život a Rafajelo; Adriana Krúpová Chlapec pobozkaný plameňom) a poviedka Nemožná Gabriely Magalovej, ktorá tematizuje problémy tínedžerky spojené s trémou.
Pre starších adresátov sa vo výbere nachádzajú aj poviedky s vážnejšími témami ako je adopcia a vyrovnávanie sa s ňou (Mária Ngová Adopcia) alebo narušené rodinné vzťahy a hroziaci rozvod (Dana Hlavatá Niekomu tu šiblo).
Próza Dany Hlavatej Mojej sestre šibe (Naše vojsko, il. Jana Mesiariková Homoľová) využíva model striedavej narácie súrodencov (hľadisko mladšieho Jakuba sa strieda s hľadiskom jeho staršej sestry Vandy). Je to už štvrtá kniha v sérii rodinných príbehov (Našej mame hrabe, Nášmu tatovi preplo, Môj brácho je magor), v ktorej autorka konvenčným spôsobom tematizuje rodinné vzťahy (súrodenecké, vzťah k rodičom aj k starým rodičom) a vzťahy s rovesníkmi.
Aj próza Babče B. Kardošovej Traja kamoši a fantastický zázrak (Slovart, il. Katarína Slaninková) je už štvrtou knihou v „kamošovskej“ sérii. Trinásťročný Juraj - narátor príbehu (autor denníkových zápiskov) - je na prahu puberty a občas má pocit, že mu nikto nerozumie. Kniha ako celok pomerne presvedčivo zobrazuje nálady a pocity tínedžera, ktoré sa prirodzene prenášajú aj do jeho vzťahov k najbližším - rodičom, súrodencom či k opačnému pohlaviu (kamarátke Laure).
Katarína Gulai v dievčenskom románe Klub divných (YOLI) zúročila svoje pozorovania a zážitky z pôsobenia učiteľky na gymnáziu. Rozprávačkou príbehu je inteligentná a vnímavá maturantka Miriam (Mia). Tá je spolu so svojimi ďalšími priateľmi a spolužiakmi členkou spomínaného klubu, pričom prívlastok divný zdôrazňuje hodnoty mladých (sú mimoriadne nadaní, sčítaní, so silne vyvinutým zmyslom pre spravodlivosť), ktorým dospelí často nerozumejú. Próza je napísaná zručne, presvedčivo, otvára aj vážne témy (napr.
K typickým znakom súčasnej tvorby pre deti a mládež patrí aj prelínanie žánrov. Žánrovo hybri...
