Maltezský psík je jedným z najstarších známych spoločníkov človeka, bol ceneným luxusným psom antiky, milovaným symbolom bohatých a mocných, tešiteľom duší kráľovien a „maitress“. Luxusná krása a ukážkový charakter maltézskeho psíka nadchýňa priateľov psov už viac ako 2 000 rokov. Keď je niektoré plemeno psov také staré ako maltezák, potom je takmer nemožné vysledovať ich stopu i dejiny až k ich začiatku. Aj u maltezákov je viac teórií ako dôkazov.
Pochádza teda z ostrova Malta, ktorého meno nosí, zo sicílskeho prístavného mesta Melita, alebo dokonca z potopeného jadranského ostrova menom Melitea / Meleda? Pravdepodobne však ani z jedného z menovaných miest. Prezrádza to jeho francúzske meno "Bichon maltais". Adjektívum "Maltais" pochádza zo semitského slova "malat", čo znamená asi toľko ako útočisko, alebo prístav. Tento slovný základ sa vyskytuje v mnohých názvoch oblastí Stredozemného mora: v mene jadranského ostrova Meleda, ako i v sicílskom Melita, ako aj pri názve ostrova Malta. Malý biely psík sa vyskytoval zrejme vo všetkých prístavoch popri antickej obchodnej ceste Stredozemného mora, a to nie ani tak veľmi ako psík na pestovanie, ale ako lovec myší a potkanov.
Odkiaľ prišiel a v akom psom plemene sú jeho korene, sa dnes už nedá dokázať. Dnes je historicky podložené, že maltezák nebol objavený na Malte. Z Malty putoval malý psík na obchodných lodiach do celého, vtedy známeho sveta. Najstarší dôkaz existencie maltezáka v stredozemnej oblasti bol nájdený v egyptskom Faynne blízko Kaira pri vykopávkach. Soška tam nájdeného psíka je datovaná asi do 600 r. pred nášho letopočtu. Aj na gréckych vázach sa vyskytuje malý biely psík od r.500 pred n.l. Aristoteles (384-322 pr.n.l.) uverejnil prvý opis plemena. Ako pôvod uvádza ostrov Malta. Chváli perfektné proporcie maltezáka a zrovnáva jeho veľkosť s veľkosťou lasice, alebo potkana.
Napriek tomu chceli mať všetci bohatí na Peloponéze tohoto psíka. Ak sú pravdivé zachované správy, potom bol maltezák v pravom slova zmysle milý a drahý. Boli ochotní zaplatiť za svojho drobčeka astronomické sumy, živili svojho miláčika vybranými jedlami zo zlatých misiek a po smrti mu nechali urobiť umelecké náhrobné kamene a pamätné miesta. Početné sú správy, podľa ktorých psík náklonnosť opätoval láskou a vernosťou až za smrť. Rimania mali v mnohom celkom iné nároky na svet. Napriek tomu však prepadli malému bielemu psíkovi. Len čo sa stali pánmi Stredozemného mora, stal sa maltezák aj ich symbolom hodnosti. Kto mal určité postavenie a meno v rímskej ríši, napodobnil cisára Claudia a "zdobil sa" maltezákom, predovšetkým dámy zo spoločnosti. S ich obľubou nové veci ihneď zdokumentovať, zaradili rímski dejepisci maltezáka ako import "Catelli", ako nápadne malého psíka do lona s dlhou hodvábnou srsťou a perovito zatočeným chvostom.
Básnik Stravon (63 pr.n.l.) opisuje Issu, malého maltezáka, ktorého spojenie s Publiom rímskym miestodržiteľom na ostrove Malta je spomínané v starovekých veršoch. Publius miloval svojho psa nadovšetko a nechal ho portrétovať. Namaľovaný obraz mal byť údajne tak vydarený, že originál a obraz bolo len veľmi ťažko od seba rozoznať. Zachovali sa dodnes len verše básnika M.V.Marcialusa (40-104 n.l.), ktoré malú Issu zvečnili: "Issa je hravejšia ako Catullovi vrabci. Issa je čistejšia ako bozk holuba. Issa je jemnejšia ako panna. Issa je drahocennejšia ako indické šperky".
Pomalým zánikom rímskej svetovej ríše zmizol v temnotách dejín aj maltezák. Posledné stopy pochádzajú z Byzancie, z hlavného mesta západorímskej ríše. Potom maltezák asi na 1000 rokov zmizol. Akonáhle znovu získalo vyššie miesto umenie a kultúra v živote bohatých a mocných, je aj maltezák znovu tu. Objavuje sa na francúzskych tapisériách zo 14.storočia a.i. ("Dáma s jednorožcom" Cluny múzeum, Paríž), flámskym maliarom Hansom Menelingom (1425-1500) je postavený k márnivosti, na jednom talianskom obraze z rovnakého obdobia beží vedľa archanjela Raffaela, ktorý vedie svätého Tobiasa, alebo sedí pri nohách cisára Karola V. v jeho študentskej izbe. Pritom však bol len podmienene myslený umelcom ako obrazový atribút alebo znak hodnosti. Obrazy z tejto doby neboli len dekoráciou.
To, čo obklopovalo človeka, bolo jasnou výpoveďou v jeho postavení, názoroch, charaktere, alebo to bolo určitým prísľubom. Tak sa nechal napríklad namaľovať Federico II. Gonzaga, knieža z Mantony okolo r. 1530 Tizianom, aby ho jeho nevesta lepšie spoznala. Na tomto obraze spočíva ruka kniežaťa láskyplne na bolonskom psíkovi, ktorý bol priamo vyšľachteným väčším "synom" maltezáka. V Anglicku bol prvým majiteľom maltezáka Henrich VIII., je tu predpoklad, že ho dostal ako "Lyončana". Nie však preto, že by niekto chcel kráľovi predať niečo, čo tu ešte nebolo, ale jednoducho preto, že plemeno nevedeli lepšie určiť. Lyon prevzal od Malty dávno postavenie svetového obchodného mesta.
Na Malte tiež už viac neboli psi, ktorí by zodpovedali antickému opisu maltézskeho psíka. Ale do Lyonu a z Lyonu odchádzali obchodníci do celého sveta. Súčasníci si tieto skutočnosti zrátali ako v matematike a celkom prirodzene predpokladali, že psík musí pochádzať z Lyonu. Henrichova dcéra Elisabeth I. dostala v r. 1583 svojho maltezáka ako darček od sultána z Turecka. Počas jej panovania sa zopakovalo v anglickej šľachte to, čo už predtym zažili Gréci a Rimania. Malý psík sa stal "nutnosťou".
Dr. Johannes Caius, osobný lekár Alžbety v r. 1570 vo svojej encyklopédii psov pomenoval dôvody pravým menom. Zaradil maltezákov, resp. ich nazval "Canis delicati" medzi "Spaniel Gentle" a ďalej napísal: tento druh je veľmi malý a je predovšetkým vhodný pre potešenie a zábavu žien. Čím menšie je zviera, tým je pre nich milšie, aby ho mohli nosiť na prsiach, mať v posteli, alebo držať na rukách, keď sedia v koči. Caius uvádza, že vo všeobecnosti sa verilo, že títo malí psi majú liečivú silu. Ich vlastnou telesnou teplotou údajne "vytiahli" bolesti a chorobu z oblasti hrudníka a žalúdka, keď ich chorému priložili na tieto miesta.
Uváda to však E.Topsel v r. 1607. Títo, podľa jeho slov priateľskí a odvážni psi s luxusnou hodvábnou srsťou boli zatváraní do malých bedničiek, aby ďalej nerástli. Pre istotu dostávali aj málo jesť. Za čias Topsela bol dospelý maltezák asi 1 stopu vysoký, t.j. asi 30,48 cm. Existovala naozaj krátkosrstá varianta maltezáka, alebo bola táto krátka srsť "urobená" človekom? Angličania majú totiž ešte dve iné mená pre maltezáka. Tak vystupuje aj pod menom "Shock Dog" / "Strubbel Hund" - ježatý, strapatý pes.
Tento text pokračuje ďalej opisom modulov vývoja a kultúrnych vplyvov na plemeno, ale hlavná línia ostáva, že maltezák bol milovaný a cenený po stáročia v Európe a jeho pôvod sa navždy zamotal do histórie ľudstva, pričom jeho súčasná popularita zostáva dôkazom jeho jedinečného charakteru a estetického ilútu.
V súčasnosti sa plemeno stále teší vyznávačov po celom svete. V USA a v Európe existujú špeciálne kluby a standardy, ktoré sa líšia medzi regiónmi. Mäkká, hodvábna srsť a milujúca povaha robia z maltezáka ideálneho komunikatívneho spoločníka pre mestský život aj pre starších ľudí. Pri pravidelnej starostlivosti o srsť a očný okolok sa dokáže udržať jeho charakteristický vzhľad a zdravie po mnoho rokov.
Najdôležitejšie sú však skutočné dôvody obľúbenosti: nekomplikovaný tréning, schopnosť prispôsobiť sa rôznym podmienkam, a hlavne výnimočná schopnosť byť verným a láskavým tieňom svojho majiteľa. Maltezák je tak kombináciou luxusu, histórie a priateľského temperamentu, ktorý sa drží ľudských sŕdc dodnes.
- Historické korene a mýty o pôvode maltézskeho psíka
- Symbolika a kultúrny význam v starovekom Ríme a Grécku
- Rozmanitosť vývoja a šľachtenia v 16. až 20. storočí
- Motívy súčasného chovu vo svetových regiónoch a rozdiely v štandardoch
Maltezák zdieľa s ľuďmi dlhodobú symbiózu a stojí na priesečníku histórie, kultúry a štýlu života moderného človeka. Ako malý, elegantný a odvážny spoločník je predmetom obdivu nielen pre vzhľad, ale aj pre jedinečný charakter a oddanosť.