Líška hrdzavá, známa aj ako líška obyčajná (lat. Vulpes vulpes), je najznámejším druhom líšky na svete a patrí medzi bežné, stredne veľké predátory z čeľade psovitých šeliem. Obýva celú Holarktídu, teda Európu, Áziu, severnú Afriku a Severnú Ameriku. V mnohých krajinách sa vyskytuje hojne a je naším najbežnejším mäsožravcom. Vyskytuje sa prakticky vo všetkých typoch biotopov, kde si môže nájsť úkryt a potravu, od púští a tundier až po mestské a prímestské oblasti.
Líška sa stavbou svojho chrupu príliš nelíši od pôvodných psov, vlkov či šakalov, ale odlišuje sa pretiahnutým telom, dlhým hustým chvostom a mierne prehĺbeným výstupkom čelnej kosti. Jej dĺžka dosahuje až 1,3 metra, z čoho 40 centimetrov pripadá na chvost. Výška v záhlaví sa pohybuje okolo 35 až 38 cm a váha zvyčajne 7 až 10 kilogramov, hoci mimoriadne vyvinuté jedince môžu vážiť až 12-13 kg. Hlava je široká s plochým čelom, papuľa je dlhá a tenká, oči šikmé a uši vzpriamené, pri koreni širšie a navrchu zašpicatené. Telo sa zdá tučné pre hustú srsť, ale v skutočnosti je veľmi štíhle, svalnaté a schopné najrozmanitejších pohybov. Nohy sú tenké a krátke, chvost dlhý a huňatý. Kožušina je veľmi hustá, bohatá a mäkká.
Základné sfarbenie líšky obyčajnej je plavo šedastočervené až hrdzavo-červené so striebristým nádychom, čo sa zhoduje s farbou pôdy. Vyskytujú sa však aj bledšie a tmavšie varianty, pričom tmavšie sa nazývajú uhliarky. Brucho je zvyčajne biele. Na zadných končatinách býva sfarbenie tmavšie. Papuľa je špicatá, hlava široká a trojuholníkové uši dodávajú líščej tvári typický vzhľad. V zimnej srsti sa najviac cení striebristý nádych a husté osrstenie huňatého chvosta. Mláďatá do ôsmich mesiacov bývajú sivasté.
Líška hrdzavá je známa svojou prispôsobivosťou a inteligenciou. Dokáže sa dobre adaptovať na ľudské sídla a napriek tomu, že je aktívna najmä v noci a za súmraku, často ju možno vidieť aj cez deň, najmä v období párenia a starostlivosti o mláďatá. V posledných rokoch sa jej správanie zmenilo - stratila doterajší strach z ľudí a priamo vyhľadáva miesta obývané ľuďmi kvôli ľahko dostupnej potrave. Čoraz častejšie sa objavuje v prímestských záhradách, staví si brlohy a objavuje sa aj v mestách. Predtým nočný dravec teraz hľadá potravu aj za bieleho dňa.
Brloh si volí vždy s najväčšou opatrnosťou. Líšky obývajú hlavne zemné nory, ktoré prednostne vyhlbujú na slnečných svahoch. Líščí brloh máva rozvetvenú sústavu chodieb s niekoľkými východmi. Hniezdnu komoru si líška vystiela srsťou, ktorú si vytrháva najmä z brucha. Otvor podzemnej nory má priemer väčší ako 20 cm a býva s čerstvo vyhrabanou zeminou pred vchodom. Obývaný brloh môže byť v hĺbke 5-6 metrov a cítiť z neho typický líščí zápach. Ak si brloh vyhrabala sama, je jednoduchší, má len jeden otvor s priemerom okolo 25 cm a dve komory - jednu ako ležisko (často vystlanú textíliami) a druhú ako zásobáreň potravy. Staršie systémy nor môžu mať viac vchodových otvorov a úzke ventilačné komíny. Pri vchode do obývaného brlohu možno vidieť stopy, trus a zvyšky koristi.
Líška je samotársky a túlavý živočích, pospolito žije iba matka s mláďatami alebo niekoľko súrodencov. Loví hlavne za súmraku a v noci, v zimnom období a počas starostlivosti o mláďatá aj cez deň. Lovný revír je 2,5-15 km² veľký. V období rozmnožovania si vyhrabáva hlboké nory alebo používa brlohy jazvecov. Samce a samice pohlavne dospievajú vo veku 10 mesiacov. Pária sa v januári až februári, pričom samce zvádzajú o samice boje. Gravidita trvá 55 dní. Vrh môže mať od 1 do 11 mláďat, pričom priemer je okolo 5. Mláďatá sa prvýkrát odvážia ísť von samé vo veku 4-5 týždňov. Oči sa im otvárajú asi po 2 týždňoch a cicajú 7-8 týždňov. Keď trocha odrastú, rady sa slnia a hrajú pred brlohom. Samec zostáva pri samici aj počas výchovy mláďat a pomáha zaobstarávať potravu. Koncom jesene sa však rodina rozpadá.
Hlavnou potravou líšky sú menšie cicavce, najmä hraboše. Okrem nich sa živia aj krtmi, chrčkami poľnými a syseľmi pasienkovými. Vtáky tvoria ďalšiu významnú zložku potravy. Ostatné druhy stavovcov ako obojživelníky, plazy a ryby tvoria len malý podiel. Rastliny a ich plody sú tiež dôležitou súčasťou ich jedálneho lístka. Líšky sa v malej miere živia aj bezstavovcami. Často lovia v poľných kultúrach a príležitostne dokážu uloviť aj väčšiu korisť, dokonca aj srnčatá. V jej jedálničku je však aj ovocie a odpad z domácnosti, preto ju možno z nutričného hľadiska zaradiť medzi všežravce. Často navštevujú hydinové dvory a spôsobujú škody na zajacoch, sliepkach, bažantoch a inej zveri. Ak nie je hladná, uloží jedlo do skrýše a zje ho neskôr. Líška obyčajná zje 0,5-1 kg mäsa denne.
Líška sa vrhá po hlave do snehu | Severná Amerika
Líšky majú širokú škálu hlasov v rozsahu 5 oktáv. Podľa aktuálnych výskumov rozoznávame u dospelých líšok 12 a u mláďat 7 (alebo 8) rôznych hlasových prejavov. Väčšina z nich sa dá zaradiť buď medzi kontaktné hlasy, alebo medzi interaktívne hlasy. Komunikujú medzi sebou aj vydávaním hlasných zvukov, ktoré môžu znieť ako "desivé výkriky". Líška dokáže vydávať až 28 rôznych zvukov a jednotlivé líšky je veľmi ľahké rozlíšiť podľa ich hlasu.
Líška je jedným z hlavných prenášačov besnoty a podľa overených prípadov aj mimoriadne nebezpečnej alveolárnej echinokokózy. Pri sťahovaní koží z ulovených líšok nechránených rukami sa človek môže nakaziť aj leptospirózou; aj prvky vyvolávajúce toxoplazmózu sa môžu preniesť na človeka. Líška postihnutá besnotou sa v dôsledku nutkania blúdiť môže zatúlať na veľmi veľké vzdialenosti. Vo väčšine prípadov nie je dôvod báť sa líšok, pretože sú plaché a snažia sa vyhnúť kontaktu s ľuďmi. Ak máte podozrenie, že líška vykazuje nezvyčajné správanie, je lepšie sa jej vyhnúť.
Odtlačok labky líšky je oválny, s jedným vankúšikom a štyrmi odtlačkami pazúrov, s dĺžkou približne 5 cm a šírkou 4-4,5 cm. Pri rýchlom behu líška skáče dlhými skokmi, pričom vysúva zadné nohy ďaleko pred predné a vytvára tvar lichobežníka. Pri behu na snehu zanecháva aj stopu chvosta. Stopy si možno pomýliť s jazvečíkovými, ale jazvec pri pokluse na mäkkom podklade zanecháva sled šľapají v podobe kľukatej čiary.
