Bol raz jeden gazda, ktorý mal dve deti: dcéru a syna Vítka. Gazda bol vdovec a hoci si všetci mysleli, že je bohatý, mýlili sa. Keď syn mal dvadsaťtri a dcéra dvadsať rokov, otec im umrel a nezostalo po ňom nič, len tri ovce a nejaké dlhy. Bol to ťažký začiatok pre mladých súrodencov.
„Čo si teraz počať? Peňazí nebolo a jesť sa chcelo,“ uvažoval Vítek. „Musím ísť do sveta hľadať šťastie,“ rozhodol sa. „Tých pár grošov, čo máme, si nechaj na priadzu, aby si mohla priasť, keď nechceš ísť ku strýkovi polesnému do služby,“ povedal sestre. „Ale tie tri ovce si vezmem a v najbližšom meste predám, aby som mal predsa len niečo na cestu.“
Na druhý deň sa so sestrou rozlúčil a vybral sa na cestu. Bol už podvečer, keď prichádzal k akémusi mestečku. Mal hlad a chcel si trochu odpočinúť. Ovce sa pásli a on hrýzol kôrku, čo si ráno strčil do vrecka.
Tu k nemu prišiel mäsiar s troma psami. „Kamže, mládenec, s tými ovcami?“ spýtal sa prívetivo. „Ale, idem si do sveta hľadať šťastie,“ odvetil Vítek. Mäsiar mu navrhol výhodnú výmenu: „Čože je to? Keby ste mi dali tie ovce, ja vám dám tieto psy.“
Vítek bol spočiatku váhavý: „No, to by som si len pomohol! Čo by som robil s tými žrútmi?“ Mäsiar ho však presviedčal o jedinečných schopnostiach psov. „Len pomaly, šuhajko, veď ani neviete, čo tie psy dokážu. Sledujte. Tento čierny sa volá Lámaj - po čo ho pošlete, to vám prinesie, rozláme železo a päťdesiat chlapov v okamihu roztrhá. Ten hrdzavý sa volá Trhaj - železo síce neláme, ale tiež vám všetko prinesie a sto chlapov roztrhá ako nič. Ten biely sa volá Pozor a rozumie všetkému, čo mu poviete, na všetko dá pozor a všetkého si všimne. Ani jeden vás nikdy neopustí, ibaže by ste ich poslali cez hranice, odkiaľ sa nemôžu vrátiť skôr, kým nezapískate na túto píšťalku. Potom sú ale hneď späť.“
Vítek sa opýtal, prečo si ich mäsiar nenechá, keď majú také vlastnosti. „Mal som ich doteraz, kým som ich potreboval. To sa ale zmenilo, a tak ich chcem dopriať vám, lebo sa mi zdáte byť poctivý chlapík,“ vysvetlil mäsiar. Aby si Vítek overil ich schopnosti, mäsiar ho vyzval: „Aby ste mi ale uverili, pošlite trebárs čierneho po dobrú večeru.“
Vítek poslúchol a Lámaj okamžite odtrielil. Netrvalo dlho a vrátil sa s výbornou večerou. Obaja si sadli na medzu, ale skôr, než sa dali do jedla, mäsiar dal psom kus mäsa a Vítkovi prikázal, aby z každého jedla najprv nakŕmil ich. Po večeri Vítek odovzdal mäsiarovi tri ovce a dostal od neho píšťalku a tri psy.
Na druhý deň, keď Vítek prišiel domov s ozrutnými psami, sestra zostala v šoku. „Brat môj, čo si o rozum prišiel? Kam si podel ovce? Hádam si za ne nekúpil tých darmožráčov?“ Vítek ju upokojoval: „Len pokojne, sestrička, veď oni darmo žrať nebudú. Hneď uvidíš, aké sú to poslušné zvieratká.“
Nato čiernemu prikázal, aby sa postaral o múku a hrdzavému, aby priniesol nejakú zverinu. Sestra musela rozložiť oheň, a kým sa rozhorel, už tu boli zajace, vtáky i múka. Až teraz sestra videla, že bratovi krivdila. Bolo po núdzi. Jedla a pitia mali dosť.
Medzitým sa kniežacia obora začala nečakane vyprázdňovať. Najkrajšia zver mizla. Knieža prísne rozkázal poľovníkom vypátrať škodcu. Napriek ich snahe a dohode, že budú pozorne sledovať, zver sa strácala ďalej. Až raz im jeden adjunkt poradil, aby vyliezli na stromy, odkiaľ budú mať najlepší prehľad. Nesedeli dlho, keď sa ako vietor prihnal čierny pes, schmatol jeleňa za krk, zahrdúsil ho a odvliekol preč skôr, než sa poľovníci stihli spamätať. Tí sa domnievali, že ide o zlého ducha.
Kým v chalupe zjedli jeleňa, ubehlo niekoľko dní. Poľovníci však strážili ďalej. Tu znova pribehne hrdzavý pes. Keď ho poľovníci zbadali, začali po ňom strieľať, ale guľky z neho padali ako hrach zo steny. Jeden z najsmelších poľovníkov sa odhodlal a bežal za ním, aby zistil, komu pes patrí. Videl, že beží do chalupy, kde býval Vítek so sestrou, a hneď to ohlásil ich strýkovi polesnému.
Strýko neváhal, vybral sa k Vítkovi a dohováral mu: „Pán sa pre tú kradnutú zver veľmi hnevá a teraz pôjde rovno k vám a všetko mu povie. A potom, veru neviem, Vítek, ako to s tebou dopadne! Radšej vezmi nohy na plecia a uteč odtiaľto aj so sestrou.“
Vítek poslúchol. Pobrali, čo mali, a vybrali sa do sveta. Dlho chodili po mestách, po horách i dolinách a nikde sa nemali zle, lebo psy sa o nich vždy postarali. Raz ale zašli do lesa, kde nebolo nič živé. Blúdili niekoľko dní a nenachádzali konca. Bolo im už úzko, lebo sa museli živiť samými korienkami, a aj keby im psy niečo priniesli, nemali to kde uvariť. Bola to bieda, sestra ledva nohy vliekla a aj Vítek bol už unavený.
Tu došli k vysokému kopcu. Keď ho obišli, uvideli v ňom sklenené dvierka, čo viedli priamo dnu. Vítek ich otvoril a všetci vošli. Ocitli sa akoby v nejakom zámku. Vítek však k nej priskočil, schytil ju a hrozil, že ju uškrtí, ak mu nepovie, kto s ňou v tom zámku býva. Keď stará videla, že ide o život, nechala vyhrážok a začala priznávať: „Ja vám všetko úprimne poviem, len ma nechajte pri živote,“ prosila. „Tu v tom kopci sa zdržuje stopäťdesiat chlapov a sú to lúpežníci, a ten najprednejší medzi nimi vie aj čarovať. Tomu nemôže nikto uškodiť, no on zmárni každého, kto sem zablúdi.“
„Nie je ich viac než stopäťdesiat?“ opýtal sa Vítek. „Viac ich nie je. Ach, ako by som mohla klamať, veď mám smrť na jazyku!“ Potom s ním musela pochodiť po zámku a všetko mu ukázať. Bolo tam zlata, striebra, klenotov i všelijakých zbraní.
Vítek si vybral pekné šaty a dobrú zbraň, sestru s Pozorom nechal pri starej a sám s dvoma psami išiel naproti lúpežníkom. Kus cesty za kopcom sa schoval v húští a čakal. Nesedel dlho, keď začul nejaký hrmot. Prikázal psom, aby dávali pozor a dobre sa držali. Keď boli zbojníci asi na dvadsať krokov, pustili sa milé psy do nich. A bolo to veru podívanie! Psiská trhali ako diabli. Keď boli so všetkými hotoví, až potom si vydýchli a Vítek stokrát v duchu mäsiarovi ďakoval. Nato sa vrátili do zámku a stará im musela dať večeru, čo mala nachystanú pre lúpežnícku bandu.
Vítek si zaumienil, že v kopci pobudne ešte zopár dní a potom že pôjde zase ďalej. Vždy ráno brával psy so sebou, aby priniesol nejakú zverinu a aby sa poobzeral, ako by sa najlepšie dalo vyjsť z lesa. Nenazdal sa však, chudák, že mu za chrbtom číha zrada, lebo sa stalo, že psy lúpežníckeho náčelníka neroztrhali. Keď s nimi Vítek odišiel, náčelník sa pomocou kúziel natoľko zviechal, že vliezol do húštia a tam sa schoval. Odtiaľ dával pozor, až Vítek vyjde zo zámku, a potom sa tam sám vkradol.
Stará sa ho najprv zľakla, ale napokon bola rada, lebo myslela, že on iste toho nepozvaného hosťa vyženie. S Vítkovou sestrou sa jej jednalo ľahko, lebo tú už mala napoly na svojej strane. Ale nebolo to také jednoduché, ako si myslela. „Teraz ma len niekde schovaj,“ vravel lúpežník, „aby ma nenašiel, keď príde domov, lebo by ma tie jeho psiská naisto roztrhali. Musíš ho naviesť, aby tie potvory poslal kamsi ďaleko, a až bude sám, potom ho môžem zabiť.“
„Ako ste sa však, pane, mohli tak rýchlo uzdraviť?“ spýtala sa napokon stará. Ako sa obaja takto zhovárali, motal sa Pozor stále neďaleko nich a všetko vypočul skôr, než si ho všimli. Nato baba svojho pána ukryla a zásobila jedlom, a potom sa Vítkovej sestre zaliečala a stále len ľutovala, že musí s bratom odísť. „Čo si ty ešte všetko vytrpíš s tým svojím čudným bratom!“ tak do nej húdla. „Nič za to nedám, že ťa tie potvory naostatok tiež roztrhajú. Veď som to od svojho pána často slýchavala. A čo sa jeho týka, ani neverím, že ho tie psy roztrhali, on si iste pomohol a odrazu len bude tu, a potom sa vám veru zle povodí. Preto ti radím, aby si ma poslúchla. Keď brata navedieš, aby tie psy poslal kamsi ďaleko, odkiaľ sa nevrátia, potom ťa brat ani so sebou nevezme a radšej nechá tu, ba možno aj sám zostane, lebo na takú cestu sa nemôže vydať bez nich. Veď tu máš, čo len chceš, bola by si sama proti sebe, keby si ma neposlúchla. Ak urobíš, ako vravím, tebe ani bratovi sa nič nestane, ba ešte sa u môjho pána budete mať dobre.“
Úbohé neskúsené dievča uverilo, dalo sa prehovoriť a všetko jej sľúbilo. Keď brat prišiel domov, tu sa k nemu hneď sestra chovala prívetivo a raz prosila o to raz o ono, a že nemá toto a tamto. „Načo máš tie psy?“ dodala, „môžeš ich po to poslať.“ „Tie sa dnes už nabehali dosť, nechajme to na zajtra.“
Na druhý deň poslal preč najprv Lámaja. Čakal, čakal, ale nič. Keď ale čierny dlho nešiel, bolo mu to čudné a poslal poňho hrdzavého, lenže nevrátil sa ani ten. „To sú ale leňosi! Vari je to do mesta tak ďaleko? Alebo azda odpočívajú? Pozor, bež im naproti!“ Čo mal Pozor robiť? Musel ísť. Bežal teda ako vládal, šťastne prišiel až na hranice a videl, ako tam Lámaj a Trhaj smutne sedia, že ich pán poslal tak ďaleko. „Ej, zle je, zle!“ volal na nich už zďaleka, „nášho pána chcú pripraviť o život, a my mu nemôžeme pomôcť, ak nás nezavolá.“ A začal im vykladať všetko, čo počul.
Zatiaľ Vítek, keď poslal všetky psy preč, zasadol za stôl a dal si priniesť jedlo. Tu do dverí vojde vyobliekaný náčelník lúpežníkov. „Teraz ťa mám, ty vrah mojich ľudí, prichystaj sa, odbila tvoja posledná hodinka!“ Keď tie slová počul, Vítek sa náramne preľakol, až ho pri srdci pichlo tak, že si rukou siahol v tú stranu a ucítil tam na šnúrke zavesenú píšťalku.
„Nuž, jeden raz mne, druhý raz tebe,“ povedal, „kto môže za nehodu? Ale každému odsúdencovi je pred smrťou dovolená posledná prosba, teda mi ju doprajte i vy.“ „Len nech to netrvá dlho.“
„Keď som ešte doma pásaval,“ vravel Vítek a vytiahol píšťalku, „pískaval som si na túto píšťalku, a tak si chcem ešte pred smrťou na ňu naposledy zapískať.“ Pristúpil ku dverám a trikrát silno zapískal, až v ušiach zaliehalo - a skôr než sa záker- ník mohol chopiť zbrane, boli psy späť a v mihu ho roztrhali a po ňom aj babu.
„Keď si ku mne taká neúprimná,“ povedal, „môžeš si tu zostať a ja pôjdem ďalej.“ Darmo ho sestra prosila, darmo sľubovala, že už nikdy viac nebude jednať falošne, on sa uprosiť nedal. Zásobil ju všetkým, čo potrebovala na celý rok, potom ju tam zavrel a odišiel do sveta.
Keď už chodil dlho, prišiel do zapadlého kraja až za čierne more, a tam do jedného mesta, ktorého brány a všetky domy boli potiahnuté čiernym súknom. Veľmi sa tomu začudoval, a hneď ako vošiel do hostinca, pýtal sa hostinského, čo to znamená. „Ach, milý pane,“ vravel hostinský, „to je smutná vec. Je to už dlho, čo sem, bohvie odkiaľ, priletel veľký drak. Spočiatku dávil dobytok, potom mu dávali, čo kto mal, ale vydával taký zápach, že z toho všetci pochoreli. Nikto ho nedokázal vyhnať, preto sám kráľ šiel za jedným vychýreným čarodejom a pýtal sa ho, aká by bola pomoc.“
„Len čo sa ten biedny otec nedozvedel! Kým vraj kráľ nedá drakovi zožrať svoju jedinú dcéru, dovtedy nebude v krajine lepšie a všetci zahynú. Dlho sa na to nemohol odhodlať, lenže ľud sa začal búriť, a napokon si princezná tú ukrutnú smrť sama uložila, aby nešťastnú krajinu tej obludy zbavila. Kráľ dal rozhlásiť, že komu sa podarí ju od tej ohavnej smrti oslobodiť, tomu že ju dá za ženu a k tomu polovicu kráľovstva. Nenašiel sa však nikto, a preto má byť dnes vydaná tej oblude. Keby ste ju poznali, videli by ste, že je to pravý anjel.“
„A kde je tá obluda?“ spýtal sa Vítek, „tiež sa tam chcem ísť pozrieť, len čo si nakŕmim psy.“ Potom si Vítek obliekol krásne šaty a pripol ostrý meč, čo si priniesol zo zámku, a šiel so psami tam, kde mala byť princezná predhodená drakovi.
Nečakal dlho a uvidel prichádzať princeznú. Vyprevádzali ju matka i otec a s nimi nesmierne množstvo ľudu. Keď prišli na určené miesto, všetci sa s ňou horko rozlúčili a vrátili sa naspäť. Ona sa ešte kus cesty vyviezla do kopca, potom vystúpila z koča a poslala ho späť. Tu k nej pristúpil Vítek a povedal: „Nič sa nebojte, vzácna panna, ja s mojimi psami vás pred smrťou ochránime, len choďte nabok, aby ste neprekážali.“ Úbohá princezná mu od radosti div nohy nebozkala, on ju však vzal a odviedol kus ďalej.
Tu sa už začal vrch triasť, zvnútra bolo počuť ukrutný rev a sykot, potom sa vrch otvoril a zlý drak vystrčil hlavu. Bola to hrôza, až Vítkovi na hlave vlasy vstávali, no ešte viac sa zľakol, keď sa vystrčila ďalšia, potom tretia, … dokopy deväť dračích hláv. Oči sa v nich krútili ako ohnivé gule, jazyky vyšľahovali ako horiace meče, až napokon sa ten ukrutný netvor celý vyvalil von.
Radšej by sa bol Vítek potýkal s dvoma stovkami chlapov, než s takou pekelnou obludou, ale čo sa dalo robiť, sľúbil to princeznej a slovo musel dodržať. Poštval teda psy a tie sa do draka pustili, ale len čo odtrhli jednu hlavu, dotierali ostatné o to viac. Psy už boli celé unavené a ešte zostávalo šesť hláv. Vtedy im prišiel na pomoc Vítek, vytiahol svoj široký meč a začal ťať a psy trhali, až predsa len spolu draka zabili. Boli síce celí popálení a postriekaní jedom, ale to všetko sa dalo napraviť.
Keď teraz sňala z tváre biely závoj, bol by Vítek prisahal, že takú krásnu tvár ešte nevidel a neľutoval, čo pre ňu urobil. Mal síce právo nazvať ju svojou nevestou, no nechcel to zneužiť a jediný láskavý pohľad mu bol dostatočnou odmenou. „Ach, môj osloboditeľ, ako vám len poďakovať! Ako sa vám môžem odvďačiť?“
„Nežiadam od vás nič, len aby ste na mňa nezabudli a niečo mi dali na pamiatku.“
„Prečo na pamiatku?“ spýtala sa preľaknutá princezná, lebo sa jej švárny mládenec páčil a hneď pomyslela na sľúbenú odmenu. „Vy u nás nezostanete? Musíte predsa ísť k otcovi, aby vás mohol odmeniť.“
„Nemôžem ísť s vami, krásna panna,“ povedal Vítek smutne, „viaže ma sľub, ktorý nesmiem zrušiť, hoci by som s radosťou prijal vašu ruku ako odmenu. Ale ak by ste ma mohli ľúbiť, tak na mňa počkajte rok a deň. Ak dovtedy neprídem, budete zbavená svojho slova. Dajte mi na pamiatku polovicu svojho závoja, a kto vám ju raz odo mňa prinesie, tomu verte, nech je to ktokoľvek.“
So slzami v očiach a podaním ruky mu princezná všetko sľúbila, potom sňala z hlavy závoj, roztrhla ho nadvoje, jednu polovicu si nechala a druhú dala jemu. Nato sa obaja rozlúčili.
Vítek čoskoro oľutoval, že bol taký hrdý a že s ňou nešiel. Neviazal ho žiadny sľub, on len nechcel predstúpiť pred kráľa tak, ako bol. Chcel najprv niečo vo svete skúsiť, niečomu sa priučiť, čo by mu ako nastávajúcemu kráľovi mohlo byť na prospech. Keď prišiel do mesta, nikomu nepovedal ani slovo, šiel k hostinskému a požiadal ho, aby mu schoval veci, čo si priniesol z kopca, že si o rok a deň po ne príde.
Úbohej princeznej sa zatiaľ viedlo zle. Keď od neho odišla a schádzala z kopca, uvidela, že je tam stále koč, na ktorom prišla. Kočiš bol totiž zvedavý, ako to s ňou dopadne a nedal sa odradiť žiadnymi hrôzami, lebo si myslel, že keď bude zle, rýchlo ujde. Videl teda Vítka oslobodiť princeznú a aj to, že sa s ňou rozlúčil a ona že sa vracia sama, len si to nijako nevedel vysvetliť. Šiel svojej panovníčke naproti a s radosťou jej bozkával ruky a pritom sa spýtal, prečo jej osloboditeľ nejde s ňou. „Ach, milý Boreš, urobil vraj sľub, ktorý nesmie zrušiť, a preto...“