História psa domáceho (Canis lupus familiaris) siaha tisíce rokov do minulosti, keď sa prví odvážni vlci priblížili k ľudským ohňom. Dnes je pes najpočetnejší zástupca rodu Canis - odhadom asi 1 miliarda jedincov, zatiaľ čo vlci, kojoty a šakaly dohromady tvoria sotva 50 miliónov. Pes je začlenený do skupiny príbuzných zvierat, v ktorej sú vlky, kojoty, šakaly a divo loviace psy. Pes patrí k najstarším, ale aj najvšestrannejším domácim zvieratám. Ľudia vyšľachtili viac ako 400 rôznych plemien psa. Pes patrí do skupiny šeliem, ktoré lovia vo svorkách. Zdomácneného psa nazývame canis familiaris.
Domáci pes a iné psovité šelmy ako vlky, divé psy, šakaly sa objavili v Afrike asi pred 4 až 5 miliónmi rokov. Je predpokladané, že človek sa po prvý krát s nimi stretol na južných pláňach Etiópie. Canis familiaris - pes domáci je pravdepodobne potomok vlkov, pretože u šakala sú ďalšie 2 chromozómy navyše.
Archeologické dôkazy a analýza DNA odhalili, že nálezy z Nemecka z roku 1914, objavené počas ťažby čadiča, robia z tohto zvieraťa prvý nesporný príklad psa. Tieto pozostatky boli pochované s dvoma ľuďmi asi pred 14 220 rokmi. Existujú však aj iné teórie, ktoré naznačujú, že psy môžu byť v skutočnosti ešte staršie. Psy sa začali oddeľovať od vlkov približne pred 16 000 rokmi v juhovýchodnej Ázii. Väčšina vedcov a psích genetikov sa zhoduje na tom, že psy prvýkrát skrotili lovci (zberači) asi pred 9 000 až 34 000 rokmi, čo je taký široký časový rámec. Najnovšie štúdie naznačujú, že ľudia mohli po prvýkrát domestikovať psov asi pred 6 400 až 14 000 rokmi, keď sa počiatočná populácia vlkov rozdelila na východoeurópskych a západoeurópskych vlkov, ktorí boli domestikovaní nezávisle od seba a pred vyhynutím dali vznik dvom odlišným psovitým populáciám.
Skrotenie psa sa datuje od predhistorickej doby. Prirodzene je teda v tejto otázke mnoho nejasností. Dostupné materiály, pojednávajúce o zdomácnení psa, sú vedeckými hypotézami. Práce sovietskych vedcov vychádzajú z podstaty vznikom druhov prírodným výberom, tj. z darwinizmu. Sú podložené nálezmi vykopávok a zoologickou analýzou šeliem psovitých, ktoré zovšeobecňujú značný počet druhov. Dokazujú, že psovi sa najviac podobá vlk a šakal. To sú predkovia dnešných psov. Navzdory tomu psovi čiastočne podobné zvieratá ako líšky, hyeny a brazílske psy, nie sú predkami nášho psa. Nedajú sa so psom krížiť.
Podľa archeologických nálezov z rôznych kútov sveta sa pes považuje nielen za prvé domestikované zviera, ale aj za prvé zviera, ktoré človek cielene choval. K udomácneniu vlka došlo viackrát v rôznych častiach sveta a v rôznom čase nezávisle od seba (avšak najneskôr pred 10 000 rokmi). Tradične sa predpokladá, že k udomácneniu psov došlo na Blízkom alebo Strednom východe, nedávna štúdia naznačila, že psy môžu mať európsky pôvod. Z kostrových nálezov niekoľkých druhov psov sa odvodzovali a dodnes odvodzujú dnešné plemená.
Teória naznačuje, že vzťah medzi týmito dvoma druhmi začal, keď sa ľudia presťahovali do chladnejších euroázijských oblastí. Paleolitickí psi sa prvýkrát začali objavovať v rovnakom čase, pričom sa im v porovnaní s ich vlčími predkami vyvinuli kratšie lebky a širší mozgový obal a ňufák. Kratší ňufák nakoniec viedol k menšiemu počtu zubov, čo mohlo byť výsledkom pokusov ľudí vychovať zo psov agresivitu.
Nie všetci vedci sú však zajedno v tom, či bol jediným predkom psa domáceho vlk, alebo sa na jeho vývoji podieľali aj iné druhy šeliem psovitých (šakal, kojot, líška,...). Väčšina odborníkov, napr. renomovaný britský veterinár a kynológ Bruce Fogle, sú toho názoru, že vlka možno považovať za jediného predka psa. Rozdiely v anatómii raných psích plemien spočívajú skôr v rozdieloch rôznych plemien vlkov, z ktorých boli domestikovaný. Iní odborníci, ako napr. známy americký psychológ a kynológ Stanley Coren, sa domnievajú, že sa o vznik psa domáceho zaslúžili aj iné psovité šelmy. U niektorých psích plemien možno totiž nájsť niektoré anatomické znaky, ktoré sa nevyskytujú u vlkov, ale napr. u líšok alebo kojotov áno.
Pes domáci (Canis lupus familiaris) a vlk obyčajný (Canis lupus) zdieľajú spoločného predka, ich vzhľad, správanie a genetika sa v priebehu domestikácie výrazne premenili. Psi sú vo všeobecnosti menší než vlci, majú kratší ňufák, širšiu lebku, guľatejšie oči a jemnejší výraz. Tieto znaky sú výsledkom tzv. neoténie - zachovania mláďacích rysov do dospelosti. Neoténia sa prejavuje nielen fyzicky, ale aj správaním: vyššou učenlivosťou, hravosťou a nižšou agresivitou.
Skutočný začiatok domestikácie bol oveľa prozaickejší - a zároveň geniálne jednoduchý. Niektorí vlci sa prestali báť ľudí a priblížili sa k ich osadám, kde nachádzali odpadky a zvyšky jedla. „Nešlo o to, že by si človek ochočil vlka. Išlo o to, že niektorí vlci sa naučili využiť človeka. Pes tak nevznikol násilným ochočením, ale ako kommensál (tvor žijúci na úkor zvyškov) - tvor, ktorý zdieľal prostredie s človekom a ťažil z jeho prítomnosti.
Pes sa už nekrížil s divo žijúcimi príbuznými, ale jeho vývoj bol ľuďmi dokonca cieľavedomo usmerňovaný. Zo šteniat boli pre ďalší chov vyberané predovšetkým tie, ktoré najviac vyhovovali ľuďom. Je zrejmé, že najskôr sa veľkosť psa účelne zmenšovala, aby boli psi ovládateľnejší človekom a aby boli aj ich nároky na stravu menšie. Najskôr teda vznikli menšie plemená.
Prvé kresby a zmienky
Na starých Egyptských múroch boli nájdené kresby a na jednej z nich bol zobrazený pes s prevísajúcimi ušami s náznakom ridgu na chrbte. Prvé kresby domácich psov boli objavené v Egypte namaľované asi pred 7000 rokmi. Sú na nich zobrazené psy so stojatými ušami, ktoré sa podobali na Basenji, Faraónske psy, alebo Ibizské chrty.
Na kresbách, ktoré boli vytvorené neskôr, boli zobrazené psy podobajúce sa na Afgánske chrty, Saluki, Slughi a Rodézske Ridgebacky. Predpokladá sa, že tieto chrtovité typy pochádzajú z Etiópie a odtiaľ boli vyvezené do Egypta a neskôr do Európy a Ázie. Tieto Egyptské psy sú považované za predchodcov moderných plemien.
Tažšie typy psov, molosovité typy, boli nájdené v Asýrskom umení (100 rokov pred našim letopočtom). Je predpokladané, že tieto ťažšie typy psov sú predchodcami dnešných masívnejších moderných plemien.
Prvá zmienka o psoch s ridge na chrbte, bola napísaná Hawley Kolbenom v roku 1719: "Majitelia týchto psov boli Khoikhoiovia- Hotentóti, ktorí žili blízko Kapského mesta. Psi boli typovo odlišní od iných už známych domácich plemien, ktoré boli v tom čase už v krajine. Hotentóti ich využívajú ako lovecké psy a tiež na ochranu. Majú malé hlavy a veľmi výrazné osvalenie. Farba srsti je popolavá, sivá. Uši majú vztýčené hore. Ostatné črty majú podobné ako iné psy. Ak ich majitelia sú ohrozovaní levmi, vlkmi, hyenami ich psy sú veľmi nebojácne, dokážu obrániť svojho pána. Pre tieto vlastnosti sú veľmi cenení a vyhľadávaní Európanmi aj domorodcami - Hotentótmi."
Prvý dôkaz existencie psa s ridgeom bol písomne zaznamenaný v Kapskom meste v roku 1719. V zázname sa písalo o Khoikhoi psoch, ktorých ich majitelia a nový Európsky osadníci využívali na ochranu vlastných osád, dobytku a oviec.
Pod touto poznámkou, je krásna maľba levieho psa pastora Coopera Wilisa, ktorá bola vytlačená v roku 1797 v knihe J. Whebela, kde sa na dvoch stránkach venuje rôznym plemenám psov. Toto vyobrazenie vychádza z pôvodného obrazu, ktorý je v majetku Powella Snella z Glostershiru. Za povšimnutie stojí podobnosť z dnešným Rodézskym Ridgebackom, tak ako biele znaky na hlave, hrudi a labkách. Pes bol žíhaný.
Vývoj plemien a šľachtenie
Keď Európania zistili, že títo psy majú výrazne vyvinuté poľovné a obranné vlohy, začali ich krížiť s rozličnými Európskymi plemenami. Od týchto psov sa očakávalo, aby spoľahlivo pracovali za minimum jedla, vody a veterinárnej starostlivosti. A naozaj, tieto psi dokázali pracovať vo veľkých teplotných rozdieloch pri -5 aj pri +35 C, v ťažko dostupných skalnatých terénoch, alebo v husto zarastených oblastiach s tŕnitými kríkmi, kde sa vyskytovali hady, rôzne parazity a jedovatý hmyz. Žiadny pes nemal šancu prežiť bez vlastností, ktoré preukazovali tieto psi.
Cornelius van Rooyen začal poľovať v Zimbabwe. Poľoval tak každú zimu nasledujúcich 41 rokov. Cez leto farmárčil a bol rančerom, presúval jeho statok k vode a na pastviny, pričom žil vo voze.
Charles Helm založil misiu Nádeje s nemocnicou pri prameni rieky Umzigvani a prítoku Limpopa.
Reverend Charles Daniel Helm sa narodil v roku 1844 a zomrel v roku 1915. Nikto nevie, či bol milovníkom psov, ale história ho zaznamenáva ako človeka, ktorý si do svojej misie v Hope Fountain blízko Bulawaya priviezol dvoch psov. Boli to sučky a práve ony sú dnes považované za základ chovu Rhodézskych Ridgebackov.
Tieto fenky pravdepodobne nemali ridge, ale keď ich van Rooyen použil vo svojom chove a nakryl ich jeho psami, vo vrhu sa objavili ridge. Helmove psy boli väčšie ako psy s ridge v rokoch 1940 a 1950.
Prvý krát Cornelius využil pre svoj chov Helmove psy v roku 1879. Následujúcich 35 rokov, choval a šlachtil psy s ridge.
Plemená použité pri šľachtení Rodézskeho Ridgebacka
Van Rooyen „Nelis“ si zobral od Charlesa Helma niekoľko psov s ridge ako základ pre svoj chov s veľkým cieľom vyšľachtiť psa s ridge, ktorý by ho mohol sprevádzať a pomáhať mu pri poľovaní a tiež aby vedel strážiť zvieratá, statok a ľudí. Najskôr použil Pointre na krížencov Khoikhoiov, aby zlepšil rýchlosť a silu. Pretože nebol spokojný, použil Aierdale teriérov, na odporúčanie slečny Wilde, van Rooyenovej netere, ktorej otec choval Aierdalov vo farbe akú majú Írske setre. Pretože v regióne, v ktorom sa van Rooyen nachádzal bolo veľké množstvo teriérov, je možné, že aj tieto boli použité, ale nie Nellisom, pretože pre dosiahnutie jeho cieľu boli terciéri príliš malí. S určitosťou však boli neskôr použité, aby mal ridgeback dobre vyvinuté zuby a tiež aby sa v ňom zakorenila inštinktívna vlastnosť psa donášača (zveri).
Stále neuspokojený s výsledkom svojho chovu van Rooyen použil kólie a konečne sa dostal k vlastnostiam, ktoré od ridgebacka očakával - psa s ridge, energického, rýchleho, s veľkou výdržou a odolnosťou, silného, svižného a vrtkého, prefíkaného, s inštinktívnou nenávisťou, ale zároveň aj rešpektom k levom. Ako Halm opísal potomkov po kólii: „vedeli nájsť a výborne sledovať starú stopu, tak že pritom utekali ako vietor, zdedili po predkoch múdrosť a inteligenciu, ľstivosť a prefíkanosť a taktiež obratnosť pri nadháňaní a strážení. Taktiež im zostal inštinkt Khoikhoi psov - poľovať v tichosti spoločne v smečke.“
Podľa vyhlásenia Wellingsa Corneliusa mladšieho, tie najlepšie psy, ktoré jeho otec odchoval pochádzali z fenky kólie. Zdá sa, že základné plemená, ktoré použil van Rooyen vo svojom chove krížením s Khoikhoi psami boli: Greyhound, Buldog a Pointer. Ale je známe od Selousa, že v roku 1885 van Rooyen vlastnil Deerhounda - inými slovami povedané veľkého hrubosrstého Greyhounda. Dáta však poukazujú na to, že Nellis použil aj Airdalov, Írskych teriérov a Kólie. Tiež použil teriéry a buldogov, plemená, ktoré s určitosťou vieme nájsť v genetickom fonde ridgebackov. Sú dohady, že van Rooyen použil aj Foxteriérov a Dogy.
Van Rooyenove kritérium pre jeho chov, bolo veľmi jednoduché: Pes ktorý prežil, bol dobrý - pes ktorý nie, nebol vhodný do jeho chovu. Z tých najlepších psov, boli niektoré vybrané pre ich odvahu a nepriateľstvo voči levom, pre ich rýchlosť, výdrž, obratnosť, odolnosť, bystrosť, svižnosť, prešibanosť, aby pomáhali pri love levov. Psi Khoikhoiov predávali vlastnosti ako nepriateľstvo voči levom a tiež ridge. Kamkoľvek sa uberal Nellisov chov, vždy uprednostňoval tieto znaky Khoikhoi psov. Pre van Rooyena boli vlastnosti prvoradé pred vonkajším vzhľadom.
Ďalšia selekcia bola prirodzená. Plemená použité van Rooyenom pre chov mali žiaduce a zároveň aj nežiaduce vlastnosti.
- KHOIKHOI PSI mali ako žiaducu vlastnosť to, že boli nositeľmi ridgov, ale samozrejme niesli aj nežiaduce vlohy, boli malí s dlhou srsťou a mali stojaté uši.
- GREYHOUNDY produkovali skoro ideálny typ tela, ale mali jemné svaly a stojaté uši, čo bolo nežiaduce.
- BULLDOGY zväčšili objem tela a silu pri zhryze. Nanešťastie priniesli do chovu aj krátke svaly, nedostatočnú výšku, mäkkú chrbtovú líniu, príliš široký hrudník, strmšie uhlenie zadných končatín, a nerovné predné nohy-čo bolo vidieť z pohľadu spredu. Chovatelia s týmito nežiaducimi exteriérovými znakmi bojujú dodnes.
- POINTRE vniesli do Nellisovho chovu bystrosť, previsnuté uši, hnedé nosy, dobrú symetrickú postavu a lepšiu pohyblivosť. Nevýhodou bolo príliš veľa bielej, nedostatočná výška a zaujatosť psa skôr na vtáky ako na levy.
- ÍRSKY TERIÉR prispeli výbornou farbou srsti, ktorá bola požadovaná na maskovanie psa v teréne, húževnatosť a neústupnosť. Nevýhodou bola dlhšia srsť, kratšia ramenná kosť a z povahových vlastností príliš veľká trúfalosť, drzosť.
- AIREDALE niesli tie isté žiaduce aj nežiaduce vlohy ako Írske teriéry, len boli o trošku vyššie.
- KÓLIA dala dobrú konštrukciu tela, rýchlosť, odolnosť, výdrž, svižnosť, bystrosť, a vlohy pri strážení a nadháňaní stáda - dobytka. Ako u teriérov nevýhodou bola dlhšia srsť a stojaté uši.
- DEERHOUND prispel žiaducimi vlastnosťami a veľkosťou. Nevýhodou boli jemnejšie svaly, stojaté uši a dlhšia srsť.
Na základe dostupných dôkazov, ktoré zanechal van Rooyen, týchto 8 plemien bolo základom pri šlachtení Rodézskeho Ridgebacka.
V roku 1922 bolo požadované zo SAKU - pre zaregistrovanie plemena - opis plemena. Charles Robert Edmonds, veterinár pochádzajúci z Anglicka, ktorý pricestoval do Bulawaya v roku 1900 a pracoval tam veľa rokov ako veterinár, poznal van Rooyena a tiež sa zaujímal o jeho psy a chovateľstvo. Bol práve Edmond ten pravý človek, ktorý plemeno dobre poznal. 7. februára 1923, v publikácii „Farmers weekly“ publikoval článok, ktorý nazval: Vzácne poľovné plemeno, neznámeho pôvodu - silného charakteru. Pretože Edmond poznal plemeno veľmi dobre, článok bol veľmi zaujímavý:
- Výška: 24 inches = 61 cm
- Váha: 60 lb = 28 kg
- Farba: hnedá pálená, svetlohnedá, jelenia
- Srsť: krátka, pevná
- Chvost: dlhší a pevný, koniec chvosta ľahko nesený nahor
- Hlava: hlava skôr širšia, lícne kosti dobre vyvinuté, celkovo sa podobá tvarom na Bulteriéra staršieho typu z nízko nasadenými ušami.
- Oči: žlté, inteligentné s odvážnym výrazom, niekedy z výrazom divocha.
Edmond porovnával van Rooyenovo vyhlásenie s krátkymi chvostami a tiež špecifikáciu, že tieto psy mali žlté oči, čo pripisoval Khoikhoi psom pri krížení a tiež zamiešaniu hnedonosých Pointrov do krvi. Výška a váha opisovali štíhlu svižnú postavu. Farba srsti a kvalita, čo Edmonds bezpochyby vedel boli ideálne pre psa, pri práci v teréne, kde bol dobre maskovaný a kvalita srsti ich dostatočne chránila pred dotieravým hmyzom a tŕňmi, keď sa pohybovali v buši.
V roku 1898 boli tri Sloughi prevezené z Južnej Afriky - pravdepodobne z Alžírska - do Holandska. Dve z nich mali na chrbte ridge. Druhé miesto, na ktorom sa objavili psy s ridgeom bol ostrov Phu Quoc v Thajsku medzi Malajskou Peninsulou a Vietnamom. Odvtedy veľa kynológov rozvíjalo špekulácie, o tom či boli psi s ridge vyvezené z ostrova Pu Quoc do Afriky, alebo opačne z Afriky vyvezený do Pu Quoc, alebo či bolo možné, že ridge zmutoval nezávisle na sebe v oboch krajinách. Je možné, že všetky tri varianty vývinu ridge sú správne, ale najviac pravdepodobná a podložená dôkazom sa zdá byť verzia o Sloughi s ridgeom na chrbte.
Zdomácnenie a úlohy psov
Dnešný vzhľad psa je výsledkom procesu jeho zdomácnenia, umelého výberu a rôzneho kríženia. Zmenil sa typ nervovej činnosti psa. Vzhľadom k prispôsobeniu k novým životným podmienkam zaniklo mnoho už nepotrebných inštinktov psov. Domestikáciou naopak vznikali inštinkty nové.
Vlk sa totiž potrebuje 2 500-3 500 kalórií denne a stáva sa schopným lovcom až po zhruba dvoch rokoch. Energetické náklady na odchov jediného vlka by boli pre vtedajších ľudí obrovské - nieto ešte, aby takýto model vytvoril celú životaschopnú populáciu. Niektorí vlci sa prestali báť ľudí a priblížili sa k ich osadám, kde nachádzali odpadky a zvyšky jedla. „Nešlo o to, že by si človek ochočil vlka. Išlo o to, že niektorí vlci sa naučili využiť človeka. Pes tak nevznikol násilným ochočením, ale ako kommensál (tvor žijúci na úkor zvyškov) - tvor, ktorý zdieľal prostredie s človekom a ťažil z jeho prítomnosti.
Pes sa tak stal nielen praktickým pomocníkom, ale aj súčasťou kultúry a symboliky. Je však dôležité pripomenúť, že plemená psov, ako ich poznáme dnes, sú relatívne mladý fenomén - väčšina z nich vznikla až v posledných 200 rokoch moderným šľachtením a izoláciou populácií.
Pes bol kedysi len tvor, ktorý zbieral zvyšky, stal sa aktívnym partnerom v každodennom živote. Lov bol po tisíce rokov stredobodom ľudského prežitia - a pes bol od samého začiatku nenahraditeľným spojencom. Ľudia skoro zistili, že pes má čuch, inštinkty a rýchlosť, ktoré človeku chýbajú. Zviera, ktoré ešte nedávno súperilo s človekom o korisť, sa tak stalo kľúčovým spojencom pri love. Archeologické dôkazy aj praveké maľby dokazujú, že ľudia lovili so psami už pred 8 000-10 000 rokmi.
Zatiaľ čo lov bol dynamickou činnosťou, ktorá prebiehala v teréne, druhou - a nemenej dôležitou - úlohou psa bola ochrana a stráženie. Pes zostal pri ohni, keď ľudia odišli. Prvé psy si zachovali ostré zmysly svojich vlčích predkov - najmä čuch, sluch a vnímanie neznámych podnetov. Niektoré kultúry týchto psov nepoužívali aktívne na lov, ale práve na stráženie tábora alebo osady.
S prechodom od lovu k poľnohospodárstvu a pastierstvu sa ľudia začali trvalo usádzať a chovať domáce zvieratá - ovce, kozy, dobytok. Funkcia strážcu a pastiera zanechala hlbokú genetickú stopu v plemenách, ktoré sú dodnes využívané na ochranu majetku, stád alebo ako pracovné psy v náročných podmienkach.
Ako je známe, lov bol po tisíce rokov hlavným zdrojom obživy - dávno predtým, než sa človek začal spoliehať na poľnohospodárstvo. Prirodzene sa teda začali formovať základy dnešných loveckých plemien psov a postupom času začali ľudia cieľavedome vyberať psov podľa ich loveckých schopností. Na rozdiel od pastierskych alebo saňových plemien bola ich hodnota priamo spätá s úspechom lovu a prežitím celej komunity.
S príchodom neolitu a rozvojom poľnohospodárstva začal človek chovať ovce, kozy a dobytok. A s hospodárskymi zvieratami prišla aj nová hrozba: predátori. Vlci, medvede alebo dvojnohí zlodeji boli pre stáda ľahkou korisťou. Prvé pastierske psy boli vyberané podľa odvahy, veľkosti a schopnosti rozlíšiť „svojich“ od „cudzích“. Museli chrániť stáda, bez toho, aby im sami ubližovali.
Zatiaľ čo pastierske psy stádo strážili, ovčiarske psy vznikli neskôr - v západnej Európe, kde sa hospodárstvo vyvinulo inak. Border kólie, kelpie alebo šeltie dokázali vďaka vrodeným inštinktom a vysokej inteligencii „pohybovať stádom“ - obiehať ho, zastavovať a tlačiť zvieratá správnym smerom.
V drsných podmienkach Sibíri a Arktídy sa človek bez pomoci psa nezaobišiel. Rozsiahle pláne, hlboký sneh a nekonečné vzdialenosti by boli pre pešieho človeka takmer neprekonateľné. Genetické analýzy ukazujú, že severné saňové psy - sibírsky husky, aljašský malamut alebo samojed - patria medzi najstaršie psie línie vôbec.
Tieto plemená neboli výsledkom estetického šľachtenia, ale prežitia. U inuitských a sibírskych kmeňov boli saňové psy nielen pracovným nástrojom, ale aj súčasťou komunity. Saňové psy dodnes patria k plemenám, ktoré si zachovali najviac „primitívnych“ znakov: silný lovecký inštinkt, nezávislosť a potrebu práce.
Zatiaľ čo pastierske psy chránili stáda a saňové psy pomáhali prežiť na severe, v oblasti Stredomoria a Blízkeho východu vznikla úplne iná skupina: molossovia a strážne psy. Rimania cvičili tzv. Z bojových psov sa časom vyvinuli psy, ktoré mali hlavnú úlohu: chrániť majetok a obydlie. Títo psi boli vyberaní pre svoju silu, odvahu a teritorialitu.
Každá táto skupina predstavuje inú kapitolu ľudskej histórie - a zároveň odhaľuje, ako úzko bol vývoj psa spätý s vývojom ľudskej civilizácie. Z univerzálneho spoločníka sa tak stal majster špecializácie - a práve v tejto rozmanitosti tkvie jeho jedinečnosť.
Niektoré plemená, ktoré boli pôvodne vyšľachtené na ochranu stád či majetku, dnes poznáme ako policajné plemená psov. Policajné plemená psov nie sú univerzálne, ale starostlivo trénovaní profesionáli. Medzi najčastejšie policajné psy patria nemecký ovčiak a belgický malinois, ktorí kombinujú inteligenciu, odvahu a výnimočnú fyzickú kondíciu.
Vodiace psy musia vedieť bezpečne previesť svojho majiteľa mestským prostredím, rozoznať a obchádzať prekážky, pričom musia úplne ignorovať rušivé podnety (iní psi, hluk, neodolateľná vôňa jedla).
Asistenčné psy sa teda nestarajú len o telo, ale aj o dušu. Najčastejšie sa používajú retrievery (labradory, zlaté retrievery), pudle alebo kríženci - kombinujú inteligenciu, pokojný temperament a ochotu spolupracovať.
Nie každý pes vedie nevidiaceho ulicou alebo pomáha pri policajnom zásahu. Niektorí majú iné poslanie - liečiť dušu. Reč je o terapeutických psoch, ktorí svojou prítomnosťou dokážu znížiť stres, zlepšiť náladu a podporiť psychickú pohodu.
Terapeutický pes nemusí byť konkrétne plemeno - rozhoduje povaha. Pokojní, priateľskí a vyrovnaní psi, ktorí majú radi kontakt s ľuďmi a vedia reagovať na rôzne situácie, sú ideálni kandidáti.
Moderná spoločnosť potrebuje parťáka, ktorý bude doma, bude nás tešiť svojou prítomnosťou a ponúkne nám bezpodmienečné priateľstvo. Pod označením spoločenské plemená psov (FCI skupina IX) sa skrýva celá paleta plemien, ktorých hlavným poslaním je robiť ľuďom radosť.
Spoločenské psy sa stali fenoménom (nielen) mestského života. Sú malé, prispôsobivé a ideálne do bytov. Nie je náhoda, že medzi najčastejšie spomínané „poslušné plemená psov“ alebo „najpriateľskejšie plemená psov“ patria práve tie, ktoré majú svoje korene v spoločenskej skupine. Odrážajú to, čo moderný človek hľadá: blízkosť, radosť a emočné puto.
Pes sa tak premenil z „pracovného nástroja“ na emočnú kotvu - bytosť, ktorá nám pomáha zvládať moderné stresy a posilňuje našu psychickú pohodu. A práve v tom spočíva jeho najväčšie víťazstvo: aj keď už nie je pre prežitie nevyhnutný, pre život je dôležitejší než kedykoľvek predtým.
Stručná história psov - Ako sme domestikovali psy
