Treba ich robiť postupne, svedomito, pravidelne a hlavne pomáhať si navzájom - ako napríklad maličké mravce vytvoria obrovské mravenisko. „To nie je dielo jednej chvíle. Robotnosť mnoho môže aj pri malej sile.“ TRASORÍTKA Ak vás niekde nemajú radi, nezmeníte to tým, že iba odídete inde. Aj tam vás po chvíli nemusia mať radi. Pretože človek sa nezmení tým, že niekde odíde, ale tým, že zmení svoje správanie - „Nie miesto mení povesť, ale mravy.“ ZLODEJKradnúť sa nevyplatí, pretože sa to väčšinou obráti proti nám - ako napríklad v tejto bájke, kde zlodej, ktorý chcel ukradnúť trávu, nevedomky ukradol ohnicu, a nakoniec si ňou otrávil svoju kravu. „Ach, pravda predsa: zle nadobúdané statky zriedka prinesieš domov požehnané.“ NEOHROZENÝ CHLAPECVlastnosti človeka sa ukážu až vtedy, keď sa dajú dokázať, a nie vtedy, keď o nich človek hovorí - v tejto bájke chcel chlapec zabiť vlka aj sekerou, a keď sa pred ním zjavil zajac, zľakol sa ho. „Nebáť sa je snadné, pokiaľ zlé ďaleko.“ PES A VLCIBájka poukazuje na to, že nie je dobré nechať sa zlákať iba sladkými rečami, a byť nespokojný s tým, čo máme, pretože nakoniec sa to môže obrátiť proti nám - pes uveril vlkom, pomáhal im kántriť stádo, ktoré strážil, ale vlci mu nakoniec nedali ani tie kosti, ktoré dostával od pána. „Buď rád, žes’ nebol i sám zjeden.“ ZAJAC A LÍŠKAByť silný je vždy viac ako byť dobrý - dobrý sa neuchráni, v prírode vždy vyhráva ten silnejší. „Tys’ dobrák, len jednu veľkú vinu máš, tú - že si slabý.“ MEDVEĎ A LÍŠKAMedveď sa chcel zbaviť bĺch tým, že sa trel o jedľu. Líšku trápilo to isté, ale išla na to s rozumom - ponorila sa do vody a bĺch sa zbavila pomocou sena. Niekedy je teda lepšie použiť rozum, ako silu. „Hum! Hum! Predsa len ďalej vedie než sila rozum.“ STRNÁDKA A VČELYJeden za všetkých - všetci za jedného. Ak budú ľudia držať spolu a nebudú myslieť len na seba, ale aj na to, že čo sa dnes stane iným, môže sa zajtra im, určite sa im bude žiť ľahšie. PhDr. Predložený článok o talentovanej a rozporuplnej osobnosti, ktorá akoby vytŕčala z romantickej epochy a predikujúc realizmus, bol vytvorený ešte počas januára 2023 k 210. výročiu narodenia Jonáša Záborského, zverejňujeme ho opätovne k 150. výročiu jeho úmrtia a k podujatiu, ktoré mu je venované (3. 2. Evanjelický a neskôr katolícky farár, spisovateľ, teológ, dramatik, prozaik, poet, satirik, novinár Jonáš Záborský (3. 2. 1812, Záborie - 23. januára 1876, Župčany) patrí k tým najväčším provokatérom celých dejín slovenskej literatúry a národného hnutia, no zároveň ide o geniálneho majstra spoločenskej kritiky, ktorej aktuálnosť sa transformuje aj do 21. storočia. Záborského všestrannosť sa prejavila v próze, poézii, dráme, ale aj vo filozofických, historických a teologických spisoch. Počas svojho života Záborský okúsil slávu veľkého mesta (Halle, Viedeň…), ale aj nekonečnú biedu slovenského vidieka, v ktorom strávil celé záverečné - a mimoriadne tvorivé - obdobie svojho života. Z kulturologického, estetického, sociologického, filozofického a literárno-vedného hľadiska je Záborský vďačnou témou pre vedecké bádanie aj v 21. storočí. Záborský sa narodil do zemianskej rodiny[1] a vzdelával sa na základných školách v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí v rokoch 1818 - 1821. V roku 1821 nastúpil na nižšie gymnázium v Necpaloch a v rokoch 1823 pokračoval na gymnáziu v Gemeri. V rokoch 1829 - 1832 navštevoval evanjelické lýceum v Kežmarku a v roku 1834 študoval na evanjelickom teologickom kolégiu v Prešove.[2] Pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach a v rokoch 1839 - 1840 študoval v spoločnosti Ľudovíta Štúra na významnej univerzite v Halle. V roku 1840 bol kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši (toto stretnutie mu prinieslo v budúcnosti tiež spojenie s propagáciou Žiadostí slovenského národa). Toho istého roku prijal miesto farára v Rankovciach. Po požiari jeho fary i kostola prestúpil k rímskokatolíckej cirkvi nakoľko mu v tom čase evanjelici odmietli poskytnúť finančnú pomoc. Dostal sa do sporu s Ľudovítom Štúrom, ale aj Hurbanom a ďalšími štúrovcami.[3] Nielen pre kodifikáciu spisovnej slovenčiny (ktorá sa mala formálnymi znakmi čo najviac líšiť od češtiny), ale aj pre svoje anti-hegeliánske postoje a nerealistickosť národného programu. Po roku 1843 pôsobil ako nemecký kaplán v Košiciach a v roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadostí slovenského národa. O dva roky neskôr získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach. V rokoch 1850 - 1853 pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni. Po konfliktoch s Bachovou cenzúrou z Viedne odchádza. Od roku 1853 bol farárom v Župčanoch, kde napísal väčšinu svojich diel. Napokon prijal novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti. Záborský teda prešiel od Prešovského evanjelického kolégia, študenta Univerzity v Halle cez pozíciu redaktora Slovenských novín vo Viedni až po farára v Župčanoch. Záborského život je excelentne spracovaný vo filmovej podobe (Národný hriešnik, Karol Horák, Martin Kákoš, 1994), kde Záborského zahral herec Marián Geišberg. Film pôsobivo mapuje vo forme spovede celý Záborského život, všetky jeho protirečenia. „Bude to asi podnebím našej malej krajiny, našej malej vnútrozemskej krajiny cez ktorú sa ženú hrmavice, smršte, víchrice, nájazdy. A Slováčik, ten je odsúdený na večné časy zmietať sa v týchto poryvoch, prispôsobiť sa vetru, meniť kabáty, tak ako zajac mení srsť len aby splynul s prostredím. Vedieť sa zvŕtať medzi veľkými tohto sveta, vedieť sa prispôsobiť. Preto sa nemusíme jeden pred druhým červenať, ani si nič vyčítať. To nie je nedostatok charakteru, čo nás núti obracať kabáty, to je len zajačí pud sebazáchovy. SLOVENSKÝ HAŠEK 19. Rozdiel medzi Záborským a ostatnými slovenskými romantikmi spočíval aj vo filozofických (kritika Hegela), sociálnych (spájanie sa s vyššími spoločenskými vrstvami) aj estetických názoroch (folklór ako estetický vzor pre umeleckú tvorbu). Záborského próza je typologicky delená na texty parodické, satirické až groteskné (Záborský ako osvietenský racionalista hyperbolizuje iraciálno do absurdných kontextov v dielach ako Chruňo a Mandragora, Šofránkovci, Kulifaj, Frndolína, Mrzutá, Jurát, Faustiáda) a texty, ktoré okrem spoločenskej kritiky nastoľujú aj určitý utopický ideál a majú taktiež didaktický rozmer. Satirické dielo Dva dni v Chujave nie je len komédiou, ktorá paroduje slovenské spoločenské pomery 19. storočia, ale projektuje aj (v druhej časti diela s podnázvom Deň pekný) akúsi utopickú víziu, ako by to tu mohlo vyzerať, keby sa Slováci začali aktívne spolčovať a pretvárať svoje obce a mestečká so záujmom o veci verejné. Záborský tvrdo kritizuje hriechy nášho národa, našu servilnosť, poddajnosť, sklon slúžiť otrokárom. Zároveň však dodáva, že žaloby na panskú spravodlivosť sú daromné a nemužné. Neustále rojčenie nie je riešením. „I tá do neba volajúca panská spravodlivosť, to jej nestydaté fackovanie, to prijímanie osôb, to očividné nadržiavanie pánovi vo všetkom by prestaly, keby tie šľachtické dvory, z ktorých už zmizly dereše a drábi, prešly do spoločnej ruky mohutných obcí. Koľko vidieckych obcí, toľko by sme mali dakedajších kráľovských miest. Aj túto participáciu však, podobne ako jeho rival Štúr v diele Slovanstvo a svet budúcnosti (v časti kde opisuje pospolitosť ako tak voči západniarskemu individualizmu, ako aj agresívnemu sparťanskému kolektivizmu, z ktorého sa vytráca ľudskosť), videl v zdravom vyvážení súkromného a kolektívneho: „Najlepšie je spojiť výhody osobnej slobody s výhodami veľkého majetku. Hlavným a spoločným znakom jeho diel je mimoriadne kreatívne využitie slovenského jazyka predovšetkým v humoristickom a ironizujúcom kontexte. Využíval tiež autobiografické prvky a pracoval tiež s historickými faktami. Dielam nechýba ani filozofický rozmer a sociálna kritika. Nemenej dôležité sú Záborského historické prózy (O siedmich vojvodoch maďarských, Svätoplukova zrada, Mroč, Hlovík medzi vzbúreným ľudom, Dejiny Uhorska od počiatku do časov Žigmundových), historické drámy (historické drámy o veľkomoravských, slovensko-uhorských, srbsko-uhorských, ale aj ruských dejinách) a taktiež rukopis Dejiny Uhorska od počiatku do časov Žigmundových. „Vzhľadom na postavenie J. Záborského (ako dedinského farára) je obdivuhodné aké veľké množstvo pramenných edícií a odbornej literatúry preštudoval. K napísaniu dejín Uhorského kráľovstva pristúpil podľa vlastného vyjadrenia preto, lebo dejiny Uhorska spracovávali dovtedy len samí Maďari a Nemci. Vedecká reflexia diela Jonáša Záborského je pomerne rozsiahla[7] a taktiež je veľkou výhodou pre ďalšie bádanie digitalizované sprístupnenie jeho diela v Zlatom fonde SME.[8] Napriek tomu je Záborský stále témou, ktorá má čo ponúknuť aj v 21. Pri príležitosti Záborského 210. výročia pripravilo Rádio Litera celý týždeň Záborského tvorby a uviedla rozhlasové spracovania diel ako napr. Dva dni v Chujave, Nájdúch, Faustiáda, Chruňa a Madragora, Frndolína, Bohatý okrádač a Korheľ a ožran, Čvirikali vrabce v sade či náboženský epos Vstúpenie Krista do Rája (scenár pripravil Martin Šenc).[9] Niektoré Záborského diela sú tiež sfilmované a dostávajú sa tiež na divadelné dosky v prešovskom divadle, ktoré nesie jeho meno. Podnetné pre dejiny slovenskej filozofie, ako aj pre literárnu vedu, sú Záborského filozofické postoje. Podľa odborníka na slovenskú filozofiu Rudolfa Dupkalu vytvoril Záborský osobitú formu anti-hegelianizmu, ktorá bola spojená s kresťansky modifikovaným osvietenským myslením (jeho práce Promtuarium theologicum, Násmešné rozhovory, Faustiáda, Hurbaniáda, Filozofický rozhovor o svete). Záborský bol kriticky voči filozofii Hegla a to predovšetkým pre svoj negatívny vzťah k nemeckej špekulatívnej filozofii. Odmietal však tak Hegla, ako aj Kanta či Schellinga, a to predovšetkým po štúdiách na Univerzita v Halle. Hegelovi Záborský vytýkal predovšetkým jeho racionalizmus, dialektiku a panteizmus. Pripúšťa, že filozofia rozvíjaná ako racionalisticko-kritický nástroj hľadania pravdy, patrí medzi relevantné prejavy, resp. formy duchovnej aktivity človeka. „Hurban je slovenský diktátor, nevery i rozumu extirpátor, hegelizmu a katechizmu propugnátor, novej cirkve pre seba fundátor …Hurban povie: changez! „J. Záborský bol vnútorne zložitou - a sui generis - až paradoxne „zdvojenou“ osobnosťou, čo sa nesporne prejavilo aj na úrovni jeho filozofického myslenia. Raz sa ideovo prezentoval ako ortodoxný teológ akcentujúci len iracionálnu vieru v dogmy a odmietajúci akékoľvek aktivity racionalistickej filozofie. „Keďže tento spisok chcel ohnusiť sedliakom krčmy, bol uznaný za panslavistický, revolucionársky, komunistický, a ešte i biskupom zakázaný, pod pokutou večného zatratenia. Diela moje budú večnou chlúbou a večnou potupou pre Slovákov. K tejto krátkej štúdii je nutné doplniť aj malý esejistický dodatok. Muž, ktorý v minulosti tak rozdeľoval národné hnutie, ktorého nemali radi ani katolíci, ani evanjelici, paradoxne, v roku 2023 nadčasovo spája. Spája predovšetkým geniálnou kritikou udavačstva, démonizovania všeslovanskej vzájomnosti a všeobecne všetkého národného. Záborský parodoval konfidentov, odnárodňovanie a (podobne ako Ján Palárik) ľudí popierajúcich svoj pôvod, popierajúcich svoju identitu. Situácia z 19. storočia sa opakuje aj v dnešných časoch, čoho dôkazom sú štúdie o nebezpečných hybridných hrozbách a pod z prostredia pseudovedných štúdií neobjektívnych radikálne „kozmopolitných“ bádateľov hlásiacich sa k tzv. progresivizmu (čo s pokrokom nemá nič okrem pomenovania spoločné).[11] Záborský patril k tým spisovateľom, ktorí rozhodne nepísali korektne a nebáli sa vyjadriť svoj názor aj za tú cenu, že si získajú množstvo nepriateľov. Bol to majster satiry, a ako mi raz povedal východoslovenský spisovateľ Dominik Petruška, „keby žil v 20. storočí, mohol sa stať slovenským Haškom…“ Servítku pred ústa si nedával a veľmi rád používal sebairóniu. Sršal ostrovtipom a spisovateľským talentom. Písať vtipne a parodovať nespravodlivosť rozhodne nie je ľahké. Záborský mal osobné skúsenosti s národnostným útlakom, cenzúrou a kádrovaním, čo napokon dokumentuje aj v autobiografickom diele Panslavistický farár. Práve v dnešnej dobe, kedy je ohrozovaná nielen sloboda slova, ale opätovne sa - tentokrát vo virtuálnom priestore - zavádzajú nové formy cenzúry, je Záborského kritika mimoriadne aktuálna. Jeho zmysel pre sebairóniu, čo už dokladá úvodný citát tejto podkapitoly, vyznieva v marazme dnešnej doby oslobodzujúco. Nemôžeme dopustiť, aby sme obetovali tzv. politickej korektnosti slobodu vedeckého bádania či všeobecne slobodu tvorby, či už umeleckej, vedeckej či žurnalistickej. 21. V deň 140. výročia smrti (v roku 2016) pripravili v Župčaoch spomienkovú slávnosť na Jonáša Záborského za účasti predsedu (v tom čase ešte ako podpredsedu) Matice slovenskej Mariána Gešpera, ktorý taktiež pripomenul, že aj dnešný svet potrebuje nových Záborských.[12] Po Jonášovi Záborskom je pomenované divadlo, ulice a má osadené pamätné tabule na niekoľkých dedinách, v ktorých pôsobil. Záborský bol autor, ktorý veľmi dobre poznal slovenského človeka a to z prvej ruky. V tom však pramenil aj jeho celoživotný skepticizmus voči slovenským romantikom, s ktorými bol v nekonečných sporoch. Záborský - na rozdiel od jeho „romantických kolegov“ - si slovenského človeka neidealizoval. Snažil sa pochopiť aký je a hľadať príčinu jeho biedy, a napokon, snažiť sa ho napraviť. V Záborského živote vidíme dva svety - svet biedy, blata a chudoby slovenských dreveníc na jednej strane, a na strane druhej život v centre kultúrneho a politického diania (Halle, Viedeň). Poučili sa však Slováci z jeho odkazu? Našli sa v jeho majstrovsky vykreslených karikatúrach? [1] Ako pripomína Richard Marsina, Záborský bol potomok starého turčianskeho zemianskeho rodu zo Záboria, ktorého korene možno sledovať už od 13. storočia (MARSINA, R.: Jonáš Záborský. 2 Evanjelické kolégium patrilo k prominentným vzdelávacím inštitúciám. Vyučovali tu profesori z celého Uhorska i zo sveta ako napr. Dr. Samuel Pomarius, Eliáš Ladiver, Ján Rezík, Samuel Mathaeides. Pôsobil tu i Ján Amose Komenský, M. M. Hodža, Lajoš Kossut, P. O. Hviezdoslav, ale aj slovenský utopista Ján Maliarik. Pozri bližšie: DUPKALA, R.: Prešovská škola. Filozofia na evanjelickom kolégiu v Prešove. 3 Významné bolo tiež tiež stretnutie Štúra a Záborského v Košiciach ktoré pripomína pamätná tabuľa slovami: „Na košickej fare sa 24. 4 Už Záborského prvé literárne prejavy boli predovšetkým klasicistické básne, ódy a bájky. 5 Pripomína to aj Igor Válek v článku Jonáš Záborský - Župčiansky samotár, ktorý ho nazýva prvým slovenským disidentom, jasnozrivým kritikom, a najmä zvestovateľom a priekopníkom literárneho realizmu (VÁLEK, I.: Jonáš Záborský - Župčiansky samotár. 6 MARSINA, R.: Jonáš Záborský. Biografické štúdie 8. Matica slovenská, Martin 1978, s. 7 BURGAN, R.: Žánrová skladba Záborského Faustiády. In: Slovanský romantizmus. Poetika romantična. Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bel a pod.)
- Životopisný náhľad: Záborský sa narodil v Záborí a prešiel cez Kežmarok, Halle, Rankovce až do Župčian.
- Literárna kresba: básne, bájky, ódy, próza a dráma s výraznou racionalistickou aj satirickou zložkou.
- Filozofická línia: kritika Hegla, antipanteizmus a racionalizmus ako základ jeho diel.
- Spoločenská výstavba: zobrazovanie spoločenského úpadku zemianstva a utopickej vízie obce a vzdelanosti.
- Odkaz a aktuálnosť: jeho diela a postoje sú citované ako paralely s dnešnými otázkami slobody slova a spoločenského pokroku.
Kontext a význam diela
Jonáš Záborský bol predstaviteľom kontrastov v slovenskej romantickej literatúre: na jednej strane realistický a satirický autor, na druhej strane kritik spoločenských zlyhaní a obranca sociálneho pokroku. V jeho diele sa prelínajú prvky klasicizmu s prvkami realizmu, čo ho robí výnimočným predstaviteľom literárneho vývinu slovenského písmia. „Bude to asi podnebím našej malej krajiny…“ vystihuje jeho snahu ukázať, že spoločenské zmeny vyžadujú čas, rozum a kolektívnu prácu. Dielo Dva dni v Chujave a Faustiáda ilustrujú, ako autor premieta sociálne a politické problémy do dramatických tvarov plných satiry a metafor.
V odbornom diskurze ho vedci označujú ako vrstveného autora, ktorý skúma nielen literárnu formu, ale aj spoločenské dôsledky nerovností a útlaku. Podľa Dupkalu predstavuje anti-hegelianizmus spojený s modifikovaným osvietenským myslením, pričom Záborský kritizuje racionalizmus, kantovské a schellingské prvky, a zároveň uznáva dôležitosť rozumu v hľadaní pravdy. Tento dialóg medzi racionalitou a empírou sa odráža v jeho próze, dráme aj historických prácach.
Hlavné motívy a žánrové čiary
- Bájky a bájkové prvky: klasické bájky s humorom a spoločenskou kritikou.
- Ódy a poézia: klasicistický vplyv, časomiéra a jazyková hravosť.
- Próza a dráma: realistická a satirická próza, historické drámy o veľkomoravských a uhorských dejinách.
- Didaktický a utopický rozmer: texty, ktoré skúmajú možné spoločenské zmeny a vzdelanosť občianskej spoločnosti.
- Filozofický rozmer: anti-hegelianizmus, kritika kariérov a útlaku; vášeň pre jazyk a kultúrnu identitu.
Moderný rezonanc
Vo veku 21. storočia zostávajú Záborského témy relevantné: súčasné diskusie o slobode slova, cenzúre a úlohe literatúry v spoločenskom pokroku echo jeho polemík s autoritárskymi silami. Odkaz na spoločenskú zmenu cez kolektívnu činnosť a vzdelanie sa čoraz viac nachádza v jeho diele a živote.