Ruská mafia, známa aj ako Bratva, predstavuje súhrnné označenie pre zločinecké organizácie pochádzajúce z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Od roku 1991, po páde Sovietskeho zväzu, tieto skupiny získali značnú svetovú moc a vplyv. V rámci Európy je ruskojazyčný organizovaný zločin jedným z najbohatších.
Organizovaný zločin je, dá sa povedať, temný tieň spoločnosti. V čom je ruská spoločnosť iná? V prvom rade, že ide o jedinečnú subkultúru, ktorá je striktne oddelená od mainstreamovej spoločnosti. Talianska mafia sa vidí ako súčasť talianskej spoločnosti, no ruská mafia nie. Druhá, dôležitá vec, je ich prepojenie na moc. Spolupracujú so skorumpovanými úradníkmi, hoci nechcú patriť medzi nich. A do tretice, ide aj o ich typický štýl. Subkultúra vorov má svoj vlastný jazyk, tetovania, celé série kódov.
Na Slovensko prišiel expert na Rusko Mark Galeotti predstaviť svoju knihu o voroch, ruskej supermafii. Ako ste sa dostali k téme ruská mafia (vory v zakone)? Keď som písal doktorandskú prácu o posledných dňoch umierajúceho Sovietskeho zväzu v rokoch 1988-1991 a vplyve afganskej vojny naň. Stretával som sa veteránmi tejto vojny. Väčšina z nich sa vrátila do normálneho života bez ťažkostí, no niektorí vôbec. Ocitli sa v úplne novom spoločenskom svete. Na Západe sme nikdy neverili, že niečo také ako ruská mafia existuje. Prakticky sme ten svet ignorovali. Tí, čo emigrovali na Západ, niečo o ňom písali, samozrejme. My sme si však mysleli, že v policajnom štáte, ako je Rusko, nemôže fungovať organizovaný zločin. Samozrejme, že fungoval. Zdalo sa mi to ako veľmi zaujímavá téma. A tak som sa dostal ku svojim prvým kontaktom z ruskej mafie. Nebolo to jednoduché, nemôžete len tak vojsť do baru a povedať, hej, sú tu nejakí gangstri? Pri jednom rozhovore som začul, ako niekto hovorí, že niekomu pomohol. Až neskôr som pochopil, že reč bola o tom, ako napríklad podpálil nejaký kiosk konkurencii. Ten chlapík bol bezpochyby veľmi nebezpečný človek. Hovorili mu torpédo, bol nájomný zabijak. Aj jeho kolegovia s ním mali problémy. Neviem však, čo sa s ním udialo. Vyparil sa.
Vory v zákone: Vrchol pomyselnej pyramídy
Na vrcholu pomyselnej pyramídy je vždy tzv. vor v zákone (zlodej zo zákona, zlodej podľa zákona, zlodej podľa práva). Je to profesionálny zločinec, starší a skúsený, ktorý si svoje postavenie vydobyl svojou kriminálnou kariérou. Nikdy nebude spolupracovať s políciou, ostatní ho rešpektujú a svoju funkciu vykonáva až do svojej smrti (niekedy predčasnej). Je tu tiež rada vorov. Pod nimi je autorita, ktorá riadi staršiny. Príkazy sa vydávajú sprostredkovane z dôvodu utajenia. Jednotlivé články reťazca by o sebe teda nemali vedieť. To potom sťažuje prácu polícii pri odkrývaní ich trestnej činnosti.
Jazyk a symbolika
Subkultúra vorov má svoj vlastný jazyk, tetovania, celé série kódov. Taliansky mafiózo, ak nepácha trestný zločin, je len ďalším Talianom. Japonský člen Yakuzy má svoje tetovania skryté pod šatami, no ruské vory to majú naopak. Áno, mnohí vory ani nie sú etnickí Rusi. Môžu byť Dagestanci či Gruzínci. Je to identita, ktorá prechádza ponad národnosti. A na rozdiel od Japoncov nemajú za sebou veľkú históriu, sú relatívne nový fenomén.
Prečo? Pred tým existoval zlodejský svet, čo bol produkt tých najhorších ruských slumov a najmizernejších dôsledkov urbanizácie Ruska. Tento svet vytvorili ľudia, ktorí mali pocit, že spoločnosť ide proti nim. Vždy však boli veľmi marginálni a outsideri, kým neprišiel Stalin so svojím terorom, masívnou kolektivizáciou, industrializáciou a neposlal milióny ľudí do systému gulagov. Chcel ho kontrolovať čo najlacnejšie a najefektívnejšie, ako sa dalo, a to, čo urobil, je, že sa obrátil na gangstrov. Regrutoval vory ako svoje bezpečnostné stráže. Strávil som päť mesiacov iba čítaním memoárov z gulagov, bolo to krásne obdobie v mojom živote. Už boli v gulagoch, a keď prichádzali noví väzni, často politickí, tak sa vorov spýtali, sledovali by ste ich pre nás a za odmenu by ste nemuseli pracovať, dostali by ste viac jedla a podobne. Veľa to odmietlo, pretože im to nedovolili zaužívané pravidlá nespolupracovať s režimom, no iným sa páčilo stáť znovu nad niekým a dostávať lepšie jedlo. Tí, čo chceli spolupracovať, sa dostali na čelo vorov.
Čo odlišuje ruskú mafiu od, povedzme, japonskej či talianskej? Organizovaný zločin je, dá sa povedať, temný tieň spoločnosti. Spolupracujú so skorumpovanými úradníkmi, hoci nechcú patriť medzi nich. Subkultúra vorov má svoj vlastný jazyk, tetovania, celé série kódov. Taliansky mafiózo, ak nepácha trestný čin, je len ďalším Talianom. Japonský člen Yakuzy má svoje tetovania skryté pod šatami, no ruské vory to majú naopak.
Členovia ruskej mafie, inak nazývaní aj vory, často označujú svoje telá tetovaniami. Od tetovaní s náboženskou tématikou, ako napríklad podobizeň Panny Márie, až po zobrazenie bývalých diktátorov Lenina či Stalina. V cárskych časoch boli veľmi populárne náboženské tetovačky - napríklad Panna Mária. V sovietskych časoch ju vymenil Lenin alebo Stalin. Vory svojimi tetovaniami hovoria, že my nie sme ako vy a kašleme na vás.
Čo sa týka ich jazyka, feňe, respektíve bolotnej muzike, inšpirovali sa. Ruština má sama osebe veľa slov ukradnutých z iných jazykov, kriminálny jazyk je zločinecký, takže bez problémov kradne aj slová z rôznych prostredí. Nájdete tam napríklad veľa slov z jidiš. Spomeňme si na gangsterské príbehy Babeľa z Odesy. Napríklad nemecké guten morgen - to je slang pre krádež vo veľmi skorých ranných hodinách. Feňa je, samozrejme, veľmi-veľmi vulgárna. Má tiež obrovský rozsah technickej slovnej zásoby týkajúcej sa zločinov a kriminálnikov. Napríklad má špeciálne slovo pre zlodeja, čo sa špecializuje na okrádanie chodcov, vreckárov, a takých, čo sa špecializujú na lúpenie vo vlakoch. Nikdy neuspeli. Snažili sa potlačiť používanie vulgarizmov, ale nevyšlo im to. Čím viac sa snažili ho zakázať, tým viac ho vory hrdo používali. Pre nich to bol znak, že štát sa ich bojí. Veľa nevinných ľudí, ktorí sa ocitli v gulagoch, prišlo domov s tým, že tiež pochytili niečo z toho gangsterského jazyka, a to mu pomohlo preniknúť aj do súčasnej mainstreamovej reči.
Vplyv na politiku a spoločnosť
Veľmi viditeľnými sa vory stali po rozpade Sovietskeho zväzu, ešte aj Jeľcin o nich hovoril ako o superveľmoci. Prečo? V Gorbačovových rokoch fungovala akási svätá trojica - skorumpovaní úradníci pri moci, tí, čo obchodovali na čiernom trhu, ktorí sa dokázali napríklad dostať k audiokazetám zo Západu a mali peniaze, no nemali ochranu, a potom tam boli gangstri. Zabezpečovali napríklad bezpečie pre priekupníkov a korumpovali predstaviteľov štátu. Za Gorbačova sa dostali gangstri k veľkým peniazom vďaka protialkoholovej kampani. A po rozpade komunizmu, keď politici chceli vyhrať voľby, potrebovali peniaze a podporu na kampaň. A zistili, že potrebujú gangstrov.
Putin chcel vždy patriť do gangu, preto si vybral KGB a potom si založil svoj vlastný. Nie je to však superšpión,“ rozpráva britský expert na Rusko Mark Galeotti. V svojej knihe Musíme sa porozprávať o Putinovi hovoríte o koncepte ochrany - kryšy. Požičal si tento systém z mafie? Spomeniem jeho drsné detstvo v rozvrátenom Leningrade, kde existovali pouličné gangy. Putin od začiatku hľadal gang, do ktorého by sa mohol začleniť. Preto išiel do KGB. Nie preto, že by bol veľkým zástancom marxizmu-leninizmu. Presne tak. Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí vtedy slúžili v KGB, a ich reakcia bola - Putin? Kto? Bol neznámou. Nebola to katastrofa, ale ani nebol špiónskou hviezdou. Nemali by sme preto o ňom uvažovať ako o úžasnom špiónovi, ale skôr ako o fanúšikovi špionáže.
Putin nebol ten, kto vytvoril novú stabilitu. Vybrala si ho skupina ľudí, vrátane gangstrov, aby zastavil chaos, ktorý nebol dobrý pre biznis. Spoločenská dohoda bola, že kým sa nestanú rizikom pre moc, tak budú relatívne v pohode. Nájomné vraždy sa stali chirurgickejšími a menej násilnými. Putin však nie je bosom mafie, aby riešil ich spory.
V knihe Vory: Ruská supermafia na Slovensku vydal Ikar. Už boli v gulagoch, a keď prichádzali noví väzni, často politickí, tak sa vorov spýtali, sledovali by ste ich pre nás a za odmenu by ste nemuseli pracovať, dostali by ste viac jedla a podobne. Veľa to odmietlo, pretože im to nedovolili zaužívané pravidlá nespolupracovať s režimom, no iným sa páčilo stáť znovu nad niekým a dostávať lepšie jedlo. Tí, čo chceli spolupracovať, sa dostali na čelo vorov.
Vznik ruské mafie | Dokument
V Gorbačovových rokoch fungovala akási svätá trojica - skorumpovaní úradníci pri moci, tí, čo obchodovali na čiernom trhu, ktorí sa dokázali napríklad dostať k audiokazetám zo Západu a mali peniaze, no nemali ochranu, a potom tam boli gangstri. Zabezpečovali napríklad bezpečie pre priekupníkov a korumpovali predstaviteľov štátu. Za Gorbačova sa dostali gangstri k veľkým peniazom vďaka protialkoholovej kampani. A po rozpade komunizmu, keď politici chceli vyhrať voľby, potrebovali peniaze a podporu na kampaň. A zistili, že potrebujú gangstrov.
Gangsterské vojny a moderné Rusko
V vašej knihe hovoríte o anexii Krymu a vojne na Donbase ako o prvých gangsterských vojnách. Prečo? Pre mňa bolo hrozivé vidieť, že Putin namiesto toho, aby vorom povedal, čo nemôžu robiť, zrazu povedal, čo urobiť musia. A keď prišlo na Krym - Rusi tam už síce mali svoje veľmi dobré jednotky na polostrove, lenže chceli udržať akúsi fikciu, že ide o spontánne hnutie, a že ľudia na Kryme povstali. Ako to? Obrátili sa na dve veľké gangsterské skupiny, ktoré mali dobré vzťahy s moskovskou skupinou Soľncevo. Zorganizovali ľudí, aby vyšli do ulíc, a vytvorili ozbrojené domobrany. Za odmenu im sľúbili prístup k mnohým ekonomickým príležitostiam. Na jednej strane boli extrémni profesionáli, ruskí námorníci a špeciálne jednotky, na druhej gangstri s úplne novučkými samopalmi.
Ak sa pozriete na Donbas, to je veľmi divná vojna. Akási kombinácia ruskej intervencie, trochu občianskej vojny a čiastočne žoldnierskej vojny. „Putinov kuchár“ Jevgenij Prigožin a jeho spoločnosť Vagner funguje ako jeden z hlavných nástrojov Ruska pri zahraničných avantúrach Moskvy. Vagner sa dá brať ako originálna žoldnierska sila, no je to akási pseudoštátna vojenská sila, aby štátna moc mohla popierať svoje intervencie v zahraničí. Na Donbase ju použili. Mali tam jednotky, ktoré mohli kontrolovať a zároveň povedať, že s tým nemajú nič spoločné. Vojna v Sýrii nie je populárna medzi Rusmi a hovorilo sa o nej len ako o technickej vojne s cieľom robiť reklamu na ruské zbrojárstvo. Lenže neskôr sa ukázalo, že sýrska armáda bola v oveľa horšom stave, ako si v Moskve mysleli. Preto tam poslali Vagner, a keď sa objavili straty na životoch, tvrdili, že to nie sú riadni vojaci, ale žoldnieri najatí Sýrčanmi. To je moderná verzia ruského štátu. Môžeme to volať pokrytectvo.
Jedným z dôležitých príjmov ruskej mafie je vydieranie podnikateľov (tzv. výpalné, reket, racket, racketeering) a potom inkasovanie poplatku za „ochranu“ a za umožnenie podnikateľovi prevádzkovať jeho činnosť. Taliansky mafiózo, ak nepácha trestný čin, je len ďalším Talianom. Japonský člen Yakuzy má svoje tetovania skryté pod šatami, no ruské vory to majú naopak.
Je tu tiež rada vorov. Pod nimi je autorita, ktorá riadi staršiny. Príkazy sa vydávajú sprostredkovane z dôvodu utajenia. Jednotlivé články reťazca by o sebe teda nemali vedieť. To potom sťažuje prácu polícii pri odkrývaní ich trestnej činnosti. V Gorbačovových rokoch fungovala akási svätá trojica - skorumpovaní úradníci pri moci, tí, čo obchodovali na čiernom trhu, ktorí sa dokázali napríklad dostať k audiokazetám zo Západu a mali peniaze, no nemali ochranu, a potom tam boli gangstri.
Pre mňa bolo hrozivé vidieť, že Putin namiesto toho, aby vorom povedal, čo nemôžu robiť, zrazu povedal, čo urobiť musia. A keď prišlo na Krym - Rusi tam už síce mali svoje veľmi dobré jednotky na polostrove, lenže chceli udržať akúsi fikciu, že ide o spontánne hnutie, a že ľudia na Kryme povstali. Obrátili sa na dve veľké gangsterské skupiny, ktoré mali dobré vzťahy s moskovskou skupinou Soľncevo. Zorganizovali ľudí, aby vyšli do ulíc, a vytvorili ozbrojené domobrany. Za odmenu im sľúbili prístup k mnohým ekonomickým príležitostiam.
Putin a jeho vzťah k mafii
V tejto knihe Musíme sa porozprávať o Putinovi hovoríte o koncepte ochrany - kryšy. Požičal si tento systém z mafie? Spomeniem jeho drsné detstvo v rozvrátenom Leningrade, kde existovali pouličné gangy. Putin od začiatku hľadal gang, do ktorého by sa mohol začleniť. Preto išiel do KGB. Nie preto, že by bol veľkým zástancom marxizmu-leninizmu. Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí vtedy slúžili v KGB, a ich reakcia bola - Putin? Kto? Bol neznámou. Nebola to katastrofa, ale ani nebol špiónskou hviezdou. Nemali by sme preto o ňom uvažovať ako o úžasnom špiónovi, ale skôr ako o fanúšikovi špionáže. Jeho ďalšie pravidlo je: ak zradíte, zaslúžite si smrť. Takto zomrel v Londýne Alexander Litvinenko, pri Skripaľovi však už Spojené kráľovstvo reagovalo lepšie.
Putin nebol ten, kto vytvoril novú stabilitu. Vybrala si ho skupina ľudí, vrátane gangstrov, aby zastavil chaos, ktorý nebol dobrý pre biznis. Spoločenská dohoda bola, že kým sa nestanú rizikom pre moc, tak budú relatívne v pohode. Nájomné vraždy sa stali chirurgickejšími a menej násilnými. Putin však nie je bosom mafie, aby riešil ich spory.
Jedna, ktorá ma stále najviac zdvihne zo stoličky, je tá o Putinovi, geniálnom šachovom stratégovi, ktorý je za všetkým a všetko vždy zvládol a robí šesť ťahov dopredu. V prvom rade, pripisujeme mu kredit za niečo, o čo sa nezaslúžil - od brexitu po víťazstvo Trumpa. V druhom rade, vždy sa snažíme vidieť nejaké geniálne šachové veľmajstrovstvo, hoci tam žiadne nie je. Putin je oportunista a väčšina jeho rozhodnutí nebola len o ňom, ale o ľuďoch v jeho okolí. Do tretice, predstavujeme si Putina ako nejakého úhlavného nepriateľa z bondoviek. A to mu dáva viac moci, ako si v skutočnosti zaslúži. Je to kombinácia viacerých vecí. Putin si starostlivo dáva záležať na svojom imidži. Rád sa ukazuje, ako jazdí na koni či sa potápa ponorkou. Rusi sú veľmi dobrí v manipulatívnych obrázkoch a vedia, čo by mohlo zapôsobiť na publikum na Západe. Ten zároveň prechádza krízou legitimity. Vidíme to od Trumpovej administratívy, cez vzostup populistov na ľavici aj pravici, až po šírenie fejkových správ. Rusi sa to snažia využiť, a tak napríklad populistom odkazujú, že Rusko stojí za tradičnými hodnotami. Ľavičiarom hovoria, že sú proti americkej dominancii vo svete. Pre Západ je tiež veľmi pohodlné viniť Putina zo všetkého. Počul som, že môže takmer za všetko, vrátane futbalových výsledkov.
Jeho ďalšie pravidlo je: ak zradíte, zaslúžite si smrť. Takto zomrel v Londýne Alexander Litvinenko, pri Skripaľovi však už Spojené kráľovstvo reagovalo lepšie. Pretože mali aj oveľa väčšiu medzinárodnú podporu. Máme NATO ako ochranu pred agresívnou vojenskou reakciou. A kľúčovým elementom je článok 5 - útok na jednu krajinu rovná sa útoku na celú Alianciu. V špionáži či v hekerských útokoch však taká solidarita dlho nefungovala. Platilo, že sa s tým musíte vysporiadať sami. Pri Skripaľovi to už bolo inak. Bol som práve v Moskve, keď Theresa Mayová oznámila prvé vyhostenie ruských špiónov. Všetci v Rusku si mysleli, že tým sa to skončí. Nečakali takú veľkú vlnu medzinárodnej solidarity.
Západu vyčítate slabú reakciu po vojne v Gruzínsku, čo Moskvu povzbudilo v invázii na Ukrajine. Bolo to také kľúčové? Spolu s ďalšími faktormi. V 90. rokoch sme odmietli Rusko, mysleli sme si, že nie je dôležité, a doslova sme ho nechali vyrabovať. Tiež sme nechali Jeľcina zavádzať nedemokratické spôsoby, pretože sme nechceli, aby sa komunisti dostali k moci. Nemali by sme byť preto prekvapení, keď Rusko hovorí, že Západ je pokrytecký. Samozrejme, že sme zlyhali pri Gruzínsku. Západ reagoval veľmi slabo. Voči Putinovi sa správame veľmi hlučne, ale nedali sme mu veľký dôvod, aby nás bral vážne.
Nemyslím si, že sa niečo zmení na vzťahu medzi Západom a Ruskom, kým bude Putin v Kremli. V prvom rade by sme ho mali držať v istých mantineloch a minimalizovať škodu, ktorú nám môže spôsobiť. Nechali sme ho, aby na nás útočil dezinformáciami. Mali by sme zminimalizovať jeho príležitosti rozvracať našu otvorenú spoločnosť. Ako druhú vec by sme sa mali pokúsiť osloviť Rusov, nie Putina, ale ruských občanov a zrušiť tie mýty a legitimitu, ktoré si Putin užíva. Mali by sme im jasne odkázať, že nie sme proti Rusku ani Rusom, ale iba proti Putinovi a jeho elite. Musíme nájsť spôsob, ako sa k nim dostať.
Mohol by na Putina zafungovať SWIFT - vylúčenie z medzinárodného bankového systému? Myslím, že sme na to premeškali príležitosť, už sa na to pripravili a zrejme by využili čínsky systém. Naozaj však chceme eskalovať konflikt? Ak by sme Putina dostali do pozície, že nemá alternatívu, ešte by zvýšil napätie. Lepšie sú dobre cielené sankcie proti jeho elite? Som určite za, ale nepredstierajme si, že to zmení Putinovu politiku. Nezáleží mu na tom. Ak to robíme, nútime tých ľudí, aby vrátili svoje peniaze späť do Ruska, ironicky, to je to, čo Putin chce. Ale naozaj by sme mali do sankcií zahrnúť ľudí, ktorí patria do Putinovho okruhu, pretože by sme nemali byť otvorení pre gangstrov. Hovorím to ako Brit z Londýna, z ktorého sa stalo hlavné mesto prepierania špinavých peňazí. Príliš ľahko sme si našli výhovorky, ako k nám pustiť bohatých kriminálnikov.
Svoju knihu končíte varovaním. Napísali ste, že musíme pochopiť Putina, aby sme boli pripravení na nového Putina, ktorý môže byť ešte väčší. Prečo ste taký pesimista? V skutočnosti som skôr optimista. (Smiech). Ak Putin odíde, myslím, že pragmatická elita príde s novým človekom. Rusko sa pomaly hýbe smerom k Európe, bude to však pomalý proces. Postimperiálna krajina má svoje problémy. Čo teda príde po roku 2024 - spojí sa Rusko s Bieloruskom do spoločnej únie, aby Putin dostal novú funkciu? Putin túži po takej funkcii, kde by už neniesol takmer žiadnu zodpovednosť, ale mal by ochranku a pocty. Zrejme by sa mu páčila taká tranzícia, ako si nachystal kazašský diktátor, z ktorého sa stal šéf národnej rady, čiže každodenné vedenie krajiny by už prenechal niekomu inému. Jednoznačne sa hľadá jeho nástupca, ale bude to niekto z novej politickej generácie, nebude to nikto zo súčasnej elity.
Môže jeho nový projekt - runet (suverénny ruský internet) fungovať? Nie. Ani si nemyslím, že by to chceli. Ak sa pozrieme na tú legislatívu, budujú ho ako opatrenie pre mimoriadnu situáciu. Skutočne sa boja, že Západ proti nim rozbehne kybervojnu. Rusko ju rozbehlo, ale Západ má oveľa väčšie schopnosti zasiahnuť Rusko. Čo v Kremli skutočne chcú, je mať gombík, ktorým by dokázali vypnúť internet, aby sa ubránili pred útokom zo Západu. Lenže nemôže to fungovať ako v Číne, ktorá má veľmi málo internetových spojení so svetom.
Ľudia jednoducho odovzdali svoje heslá, pretože im niekto napísal, že je z IT bezpečnostného oddelenia. Nešlo o komplikovaný hekerský útok. Holanďania perfektne zvládli spôsob, akým informovali o odhalení ruských špiónov, ktorí sa chceli nabúrať do Organizácie pre zákaz chemických zbraní v Haagu. Prebrali to všetky svetové médiá a auto, ktoré využili ruskí agenti, je teraz v múzeu. Urobili si z toho doslova vtip a to je veľmi efektívne. To je kľúčové, nabúrať ten mýtus o neporaziteľnom súperovi. Bolo jasné, že atentátnikov zo Salisbury v ére kamier rýchlo odhalia, ale že sa to podarí Bellingcatu tak rýchlo, to nikto nečakal.
Rusko má ekonomiku Talianska, ale snaží sa hrať rolu globálnej veľmoci. V Sýrii boli úspešní, ale všeobecne.