Iveta Radičová: Prečo médiá riešia len „jeden veľký problém“ a aké témy ostávajú v tieni

Vo väčšine médií dominujú témy, ktoré sú aktuálne tu a teraz. Jeden veľký problém ovládne scénu vždy len na určitý čas. Prečo to tak je a aké ďalšie problémy by sme mali riešiť, vysvetľuje sociologička a bývalá slovenská premiérka Iveta Radičová. „Vyřešit problém znamená opakovaně otevírat staré rány, třeba i čtvrt století,“ říká.

Ako funguje mediálna dynamika v online svete

Prvá príčina spočíva v úplnej zmene komunikácie: to, že je primárne online. Podceňujeme skutočnosť, že sú všetky informácie k dispozícii každému, kto o ne prejaví záujem. Sme rozhľadenejší, informovanejší. Zároveň je na svete až miliarda rôznych médií. Už len tieto skutočnosti z hľadiska informácií transformujú svet z offline na online.

Online svet znamená krátku, rýchlu, vizuálnu správu. Dynamika a udržanie klienta na mojom online médiu znamená vytvoriť mu zároveň informačnú bublinu. To znamená komunikovať s ním na tému, ktorá je jeho témou a jeho postojom - efekt ozveny alebo zrkadla. A do tejto rýchlosti vstupuje titulkovanie. Nečítame dlhé texty. Text sa musí zmestiť na obrazovku mobilu, pretože gro komunikácie je už cez mobily. Len čo je text dlhší, už musíte scrollovať, čím sa stráca súvislosť. Tým sa skracuje priestor. Znamená to, že je treba siahnuť len po jednoduchých a zjednodušených vetách a vôbec nie po vysvetleniach.

Celý svet si zvykol na povrchné správy. Keď vznikol internet, mysleli sme si, ako budeme všetci vzdelaní. A čo sa dnes deje? Vysvetľujeme, že Zem nie je plochá! Áno, vytvoril sa aj priestor pre zneužívanie, populizmus, konšpiračné teórie, pre nechutnú manipuláciu až kybervojnú. Všechno sú to nové rozmery, ktoré sme pokladali za negatíva, ale nie takého rozsahu. A proti prílišnej expanzii je už treba sa brániť.

Regulácia internetu vs. sloboda slova

Keď vznikla televízia, v ten deň bol schválený zákon na jej reguláciu, protože vzniklo masové médium s obrovským dosahom. Nic takého sa nepřijalo pre mnohem masovejší médium, jakým je internet a sociálne siete, ale minimálne tie samé regulatívy by mali fungovať. Potom sú regulované médiá v nevýhode oproti neregulovaným. To nie je rovná súťaž. Nemáte šancu súťažiť s médiom, ktoré si môže hovoriť, čo chce, absolútne bez toho, aby muselo overovať informácie a zodpovedať za to, čo prináša ako lož alebo dezinformáciu.

Vítam iniciatívu Európskej únie, že konečne taký regulatív pripravuje, pretože všetky samoregulačné pokusy, ktoré sľúbili poskytovatelia internetových služieb a majitelia sociálnych sietí, zlyhali. Sami priznali, že to nedokážu čistiť. Nedokážu zabrániť rekrutovaniu teroristov na sociálnych sieťach. Najali hromadu ľudí. Vzniká tu úplne nová profesia na jednej strane trollov, ktorí vytvárajú dezinformácie, a na druhej strane čističov trollov. Vznikajú nové špecializácie, nové softwary. Ironicky: ako keby si softwarové firmy navzájom vytvárali prácu.

Tak prosím, ať existujú, ale ať výsledný efekt je, že sa k občanovi dostane i relevantná informácia. Tj. fakt.

Áno, len čo o tom začnete hovoriť, máte reakciu: „Ale sloboda slova“. Nie, nikto tu nemluví o cenzúre. Sloboda slova však neexistuje samostatne. Je to súčasť ľudských práv a platí nepriestrelná zákonitosť, priamo zákon, že žiadne právo nie je možné realizovať na úkor iných práv. To je vylúčené. Môžeme a musím garantovať slobodu, ale pozor! Sloboda má limity. Omezuje ju minimálne právo na ochranu osobnosti. Nemlúviac o zásadne neprístupných témach ohrozujúcich život, ako je šírenie nenávisti, šírenie rasizmu, pedofília a podobne. Je vylúčené, aby také témy mali priestor vo verejnom médiu.

Spor o identitu a reflex na globalizáciu

Nejde cestou sa uzavrieť do nejakého národného súkolia. A to je ďalšia nosná téma, ktorej sa vyhýbame, lebo nechceme byť obvinení z hanobenia národa. Spor sociálno-ekonomický, ktorý bol dominantný po druhej svetovej vojne, sa pretransformoval do sporu 21. storočia: spor o identitu. Je to súboj národného voči globálnemu a globalizovanému, obviňovanie globalizácie zo všetkých negatívnych efektov. Potom sa objavuje „jednoduché riešenie“ - uzavretie sa späť do národnej spoločnosti alebo komunity, ktoré nás ochráni pred globalizáciou.

Takže extrémna globalizácia a otvorenosť prirodzene otvára tému identity. Prináša späť na stôl tému národnú a to vždy so sebou nesie extrém nacionalizmu. Vždy. Spor o identitu má v sebe zakódovanú ešte jednu zákeřnosť. Jde až na kost oponentovi. Není o podstate daného tématu „Kdo jsem“, ale vytvára priestor pre vlastnú identifikáciu cez tvrdé definovanie nepriateľa: „Ja som iný než tí ostatní.“ Takže vymezuje sa negatívne, a nie pozitívne. A to vedie až k osobným útokom, priamo slovným popravám.

Kto má artikulovať nosné témy?

Primárne je to úloha regulovaných médií, na ktoré sa viaže zákon. Je to úloha elity, a to elity všetkého druhu, a je to úloha politikov a občianskej spoločnosti. Mali by raziť tieto témy. A navzdory otázkam, ktoré politici dostávajú v mediálnom priestore, by mali využiť priestor na to, aby artikulovali tému a nevzdávali ju.

Máme príklad z praxe: téma zrušenia Mečiarových amnestií, vyhlásených v roku 1998. Téma by dávno zahynula, keby nebolo presne siedmich ľudí, ktorí to dvadsať rokov nevzdali. A využívali všetky možnosti, aby ju udržiavali pri živote. Dôvod je prozaický. Ak umožníte takto lámať právny štát, potom je možné všetko. Preto nemôžete nechať také znefunkčnenie a zneužitie štátu v tichosti. Takže sa to opakovane predkladalo v parlamente. Opakovane počas Dzurindovej vlády, mojej vlády, znova sa to otvorilo počas druhej Ficovej vlády, až sa to podarilo zlomiť. Neúnavnosťou a dôslednosťou, že sa budeme držať toho problému a nenecháme ho nedoriešený.

Ak sa nájde takých „sedem statočných“, ktorí nebudú vzdávať opakované otváranie rán, ktoré máme vo vývoji, dá sa dospieť k tomu, že sa jedného dňa problém vyrieši. Niekedy skôr, inokedy je na to treba štvrť storočia. A niekedy aj viac.

Problémy, ktoré médiá zatienila pandémia

Mediálna scéna je práve ovládaná pandémiou koronavírusu. Problémy sa nabalujú. Keby sme sa rozprávali pred štyrmi rokmi, hovorili by sme o utečencoch. Dnes už toto téma nie je zďaleka dominantné. Pri tom na problematike sa nič zásadné nezmenilo. Utečenci stále prichádzajú, žiadatelia o azyl sú tu, tie isté krajiny sa s problémom potýkajú, ale prestalo to byť hlavné téma. Pretože v médiách ho prehlušil koronavírus.

Ďalej sme ešte nevyriešili finančnú krízu z rokov 2008 a 2012. My si ju nesú. K tomu terorizmus, ktorý doprevádzajú zásadné otázky, pretože potrebujeme posilniť bezpečnosť. To má aj vážne dôsledky na rozhodovací proces. Dnes je prvořadá pandémia, teda nie bezpečnosť hraníc, ale bezpečnosť zdravotná, a nie peniaze na spoločnú európsku armádu, ale na spoločnú vakcínu, zdravotnícke pomôcky a potreby a záchranu ekonomiky.

Nedostatky demokracie a riziká jej erózie

Ďalším balíkom problémov je dnes táto naša trochu ubohá demokracia. Áno, dnes máme vo svete 104 demokratických štátov. Pred tridsiatimi rokmi ich bolo 50, takže demokratizácia je na vzostupe. Raz za štyri roky máme slobodné pluralitné voľby, ale to pre naplnenie demokracie nestačí ani zďaleka. História ukazuje, že slobodné voľby niekoľkokrát priviedli k moci diktátorov, ktorí vyhubili desiatky miliónov ľudí. Je jasnejšie ako slnko, že schopný líder s tendenciami k autokracii by vedel využiť voľby cez dobrý marketing pre transformáciu demokracie na kleptokraciu, oligarchiu či riadenú demokraciu alebo iné pseudorežimy.

Pretože tak, ako nestačí, že má niečo v médiách veľa „klikancov“, v demokracii nestačí, že má niekto veľa „klikancov“ vo voľbách. Tu musí byť naplnený mechanizmus funkčného právneho štátu. Elementárna spravodlivosť, obmedzenie moci, ktorá nesmie vykonávať násilie na svojich občanoch. Musí existovať mechanizmus delenia moci, ale striktne a vrátane kontroly. Musí byť rozvinutá občianska spoločnosť, ktorá formou petícií, zhromaždení, protestov dáva permanentnú spätnú väzbu moci, a musia existovať nezávislé médiá regulované tak, aby prinášali fakty a informovali občana.

Ivetina odborná cesta a verejná činnosť

Iveta Radičová je slovenská sociologička. V rokoch 2010 až 2012 bola slovenskou premiérkou. Je profesorkou sociológie (2005), dekankou Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy, prednáša sociológiu aj na BISLA a je Európska koordinátorka Európskej komisie. V rokoch 2010 až 2012 pôsobila ako predsedníčka vlády SR, ako ministerka práce a sociálnych vecí SR (2005-2006), ako poslankyňa NR SR (2006-2010) a ako expert pre sociálnu politiku Európskej komisie v európskych projektoch zameraných na koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia a výmenu informácií o sociálnych politikách členských štátov (MISSOC, TRESS, FRESCO).

Iveta Radičová venovala väčšinu svojej profesionálnej kariéry sociálnej a rodinnej politike. V roku 1992 založila neziskové Centrum pre analýzu sociálnej politiky, pôsobila ako riaditeľka Sociologického ústavu Slovenskej akadémie vied. Prednášala ako hosťujúci profesor na univerzitách v Rakúsku, Belgicku, Českej republike, Fínsku, Švédsku, Veľkej Británii a USA.

Kľúčové myšlienky Ivety Radičovej v rozhovore

• Mediálna pozornosť sa sústreďuje na jedno dominantné téma - dynamika online sveta skracuje priestor pre komplexné vysvetlenia.
• Internet bez regulácie vytvoril nerovné prostredie medzi tradičnými regulovanými médiami a neregulovanými platformami.
• Sloboda slova nie je absolútna a má svoje hranice pri ochrane ľudských práv a bezpečnosti.
• Spor o identitu a odpor k globalizácii prinášajú riziká nacionalizmu a polarizácie.
• Ak sa nositelia tém nevzdajú, možno dosiahnu dlhodobé riešenia; príkladom je zrušenie Mečiarových amnestií.
• Medzi skrytými problémami, ktoré pandémia zatienila, sú migrácia, dôsledky finančnej krízy 2008-2012, terorizmus a podkopávanie demokracie.

Iveta Radičová podľa svojich slov naliehavo upozorňuje na to, že nosiči tém to nesmú vzdať: mali by opakovane otvárať staré rany a nenechať kľúčové problémy nevyriešené. A ak sa nájdu tí „sedem statočných“, ktorým ide o právny štát a o právo, môžeme očakávať, že týmto spôsobom sa mnohé dlhodobé problémy raz vyriešia.

tags: #iveta #radicova #pes