Injekcie do svalu u psov: Všetko, čo potrebujete vedieť

Choroba štvornohého priateľa je pre majiteľa psa veľmi nepríjemným zážitkom. Domáce zvieratá sa môžu nakaziť na prechádzkach, kde môžu byť zdrojom infekcie kliešte a rôzne predmety a organizmy. Kontakt s chorými zvieratami tiež vedie k infekciám.

Pri prvých príznakoch choroby je nevyhnutné vziať psa k veterinárovi. Lekár psa vyšetrí, vykoná testy a predpíše liečbu vo forme tabliet alebo injekcií. Aby ste sa vyhli každodennému noseniu chorého domáceho maznáčika k veterinárovi na injekcie, môžete sa naučiť, ako si injekcie podávať sami.

Existujú dva spôsoby, ako podať injekciu psovi: intramuskulárne a subkutánne.

Intramuskulárne injekcie

Intramuskulárna injekcia sa môže zvieraťu podať na viacerých miestach, ale najbezpečnejšie miesto je to, ktoré je napravo od stehennej kosti ľavú labku a naopak. Ihla sa vpichne do najmasívnejšej časti stehenného svalu psa. Ľahko sa palpuje a cíti sa, akoby sa kotúľal pod prstami. Čím vyššie alebo nižšie je sval pevnejší, napína sa a stenčuje. Injekcie do týchto oblastí sa neodporúčajú, pretože existuje riziko poškodenia nervových vlákien, kĺb alebo kosť a spôsobiť domácemu miláčikovi bolesť.

Výber striekačky pre intramuskulárne injekcie:

• Pre väčších psov: Liek sa podáva pomocou striekačiek s objemom 2 ml alebo väčších. Dĺžka ihly umožňuje ľahký prístup k svalovému tkanivu.
• Pre malé psy: Preferovanou voľbou je inzulínová striekačka, ak dávka nepresiahne 1 ml. Pri liečbe malých dospelých psov sa ihla z takejto striekačky môže zaviesť do plnej hĺbky. Pri šteniatkach je potrebné sledovať hĺbku vpichu.

Pri výbere striekačky by ste mali zvážiť nielen veľkosť vášho domáceho maznáčika, ale aj tekutosť liečiva. Niektoré z nich sú na báze oleja, čo sťažuje podávanie lieku pomocou ihly inzulínovej striekačky. V tomto prípade sa odporúča použiť ihlu s väčším priemerom.

Príprava na intramuskulárnu injekciu

Striekačka vybraná na intramuskulárnu injekciu musí byť správne naplnená. Postupujte takto:

1. Umyte si ruky mydlom.
2. Preštudujte si názov lieku na ampulke, aby ste predišli náhodnému podaniu iného lieku.
3. Ampulku utrite roztokom obsahujúcim alkohol.
4. Na opilovanie najtenšej časti ampulky použite špeciálny nástroj, ktorý je súčasťou balenia lieku.
5. Keďže koža psa má silnú antibakteriálnu vrstvu, nie je potrebné aplikovať roztoky na báze alkoholu.
6. Miesto vpichu by malo byť uvoľnené, čo sa dá dosiahnuť ohnutím labky zvieraťa alebo jej masážou.
7. Ak je váš maznáčik veľmi aktívny alebo prehnane vzrušený, aby ste predišli zraneniu počas injekcie, odporúča sa ho zafixovať. V tomto prípade si môžete pozvať asistenta.

Technika podania intramuskulárnej injekcie:

• Injekcia do svalu sa vykonáva v pravom uhle.
• Ihla sa zavádza do 2/3 svojej dĺžky.
• Opatrne stlačte piest a pomaly vstreknite liek.
• Vytiahneme ihlu.
• Na zmiernenie bolesti a zlepšenie rozptýlenia lieku masírujeme miesto vpichu.

Počas injekcie sa odporúča držať ihlu prstom pri základni. Toto je potrebné v prípade nepredvídaných situácií. Výskyt krvi naznačuje poškodenie cievy, preto by sa mala ihla vytiahnuť, krv by sa mala utrieť vatovým tampónom namočeným v alkohole a miesto vpichu by sa malo zmeniť.

Subkutánne injekcie

Pri subkutánnych injekciách podávaných do lýtka psa sa môže použiť takmer akákoľvek striekačka. Všetko závisí od množstva podávaného lieku. Uprednostniť by sa mali iba malá ihla, pretože sa bude zavádzať plytko. Pre olejovité lieky sa vyberajú ihly zo striekačiek s objemom 2 - 3 ml alebo väčším.

Ak je potrebná subkutánna injekcia, optimálnou oblasťou je kohútik psa. Aktívna svalová aktivita a voľná koža v tejto oblasti umožnia rýchle vstrebanie lieku.

Technika podania subkutánnej injekcie:

• Pri podávaní injekcie sa musí koža v oblasti kohútika zdvihnúť.
• Vpichnite ihlu pod odobratú kožu pod uhlom 45 stupňov vzhľadom na telo domáceho maznáčika.
• Po injekcii sa ihla vytiahne a miesto vpichu sa nahradí aplikuje sa vata.
• Aby sa zabránilo vzniku hrčky, odporúča sa masírovať miesto vpichu.

Ak sa vášmu psovi na kohútiku vytvorí hrčka, nie je dôvod na obavy. Mala by sama odznieť do jedného až dvoch týždňov. Väčšie hrčky však vášho domáceho maznáčika často obťažujú a hoja veľmi pomaly. Aby ste pomohli svojmu psovi, musíte to robiť každý deň. dať masáž miesto vpichu. Pre zviera je to bezbolestné, takže sa netreba báť. Na hrčku však netlačte príliš silno. V priebehu niekoľkých dní sa hrčka začne rozpúšťať a čoskoro úplne zmizne.

Dôležité rady od veterinárov

• Pred zákrokom sa odporúča psa nakŕmiť a dobre sa s ním prejsť. Zviera by malo byť v ospalom stave, čo sa považuje za najlepší čas na podanie injekcie.
• Niektoré lieky sa však musia podávať v určitom čase, napríklad pred jedlom.
• Pozvite si asistenta, ktorého váš domáci miláčik pozná. Kým pripravujete lieky a striekačku, mal by vášho domáceho miláčika uspávať do falošného pocitu bezpečia hladením brucha, hrudníka a za uchom.
• U niektorých psov musíte prijať bezpečnostné opatrenia nasadením náhubku alebo uviazaním opasku či obväzu okolo papule.
• Ak potrebujete viac ako jednu injekciu, vyberte pre každú injekciu nové miesto a ponechajte od predchádzajúcej injekcie vzdialenosť 4 až 8 mm.
• Nemiešajte viacero liekov v jednej injekčnej striekačke. Niektoré sú chemicky nekompatibilné. Podávanie týchto liekov spolu môže spôsobiť toxicitu alebo lokálne podráždenie. Ak váš lekár povolil miešanie liekov a zmes počas naťahovania zmení farbu alebo sa vytvorí zrazenina, injekciu nepodávajte.
• Po injekcii sa zviera môže stať nepokojným. Nie je to však spôsobené tým, že by injekcia bola podaná na nesprávne miesto, ale skôr dráždivou látkou lieku. Niektoré lieky sú pri podávaní bolestivé, preto sa miešajú s nedráždivými liekmi. Informácie o kompatibilite získate od svojho lekára alebo v návode na použitie.
• Po podaní dráždivých liekov môže váš pes na chvíľu zastrčiť labku. Nie je to dôvod na obavy. Ak sa však labka vlečie, pravdepodobne ste zasiahli nervový zväzok a budete musieť navštíviť lekára.

Antibiotiká musia v tele pôsobiť minimálne 7 dní (čo u najpoužívanejšieho veterinárneho amoxiklavu sú tri dávky obdeň). Nedobratie antibiotík je problém, pretože sa tým vytvárajú kmene baktérií rezistentných voči antibiotiku. O nutnosti analgetík si nie ste istí, záleží na tom, ako pes znáša bolesť. A čo sa týka obväzovania, hlbokú ranu do svalu by ste svojmu psovi určite neobväzovali.

Anestézia predstavuje stav - uspanie pacienta za pomoci anestetík, aby mohol byť vykonaný bolestivý zákrok, ktorý bez navodenia narkózy nemožno uskutočniť. Celkovú anestéziu vykonávame buď kontinuálnym podávaním látok priamo do žily - vnútrožilovej anestézie. Druhou šetrnejšou možnosťou je anestézia inhalačná, ktorá funguje na princípe vdychovania zmesi priamo do pľúc. Anestetiká môžeme tiež vpravovať injekčne do svalu.

Pri intramuskulárnych injekciách sa liek aplikuje do svalu. Vnútrožilové anestetiká slúžia predovšetkým na úvod do anestézie, pretože väčšina týchto látok nemá žiadne alebo len veľmi slabé analgetické účinky, nie sú pre vedenie anestézie vhodné. Musia byť preto kombinované s analgeticky pôsobiacimi farmakmi, predovšetkým s opioidmi. V praxi sa najčastejšie používa kontinuálne podávanie látky zvanej propofol. Používa sa aj v humánnej medicíne, ako krátkodobo pôsobiace hypnotikum na vyvolanie a udržiavanie práve celkovej anestézie. Pre aplikácie látok do žily je nutnou podmienkou mať zavedenú intravenóznu kanylu - u zvierat kanylujeme do prednej končatiny. Podávajú sa do žily alebo do svalu. Potom môže byť pacient napojený na inhalačnú anestéziu.

Vo veterinárnej praxi je veľmi ťažké (prakticky nemožné) využiť na navodenie pokoja a bezbolestného stavu iba vdychovanie plynov. Toto je možné používať iba u malých cicavcov. Predstavte si vydeseného psa alebo mačku, ktorú nútite mať nasadeného inhalačnú masku a vdychovať zapáchajúcu zmes látok. To dosť dobre naozaj nejde. U zvierat, ktoré veľmi nechcú spočiatku pri zavedení kanyly spolupracovať, sa často používa vnútrosvalová aplikácia anestetík, malé množstvo liečiv sa aplikuje do svalu zadnej končatiny. Navodenie účinku nastupuje spravidla do 15-18 minút. Po tejto uplynulej dobe je možné ľahšie zviera zakanylovať, aplikovať intravenózne prehĺbenie narkózy a ďalej pacienta udržiavať v kontinuálnej anestézii pomocou propofolu, alebo napojiť pacienta na tú inhalačnú. Vedie k upokojeniu pacienta, vykonáva sa buď samostatne alebo ako súčasť celkovej anestézie. K látkam, ktoré sa používajú na sedáciu (a premedikáciu pred narkózou), patrí hlavne medetomidín, diazepam, midazolam, morfín, fentanyl, acepromazín, meperidín.

Štúdie ukázali, že riziko úmrtia kvôli anestézii je u zdravých domácich zvierat asi len 1:2000. U zvierat, ktoré trpia nejakým ochorením, sa toto riziko zvyšuje na hodnotu 1:500. Je však potrebné zdôrazniť, že pokiaľ je anestézia vedená odborníkom, sú použité vhodné liečivá a majiteľ dodrží predoperačné podmienky, nemusí byť anestézia rizikom ani pre dlhodobo choré zvieratá.

V princípe poznáme dva typy vedenia anestézie, tzv. injekčnú anestéziu a inhalačnú anestéziu. Pri injekčnej anestézii aplikujeme pacientovi liečivá pomocou injekcie do svalu alebo priamo do žily (dnes už veľmi zriedkavo do podkožia). Pri podaní anestetika do svalu sa zväčša jedná o krátkodobý a nebolestivý zákrok, ako je typicky RTG, prípadne USG vyšetrenie. Výhodou je to, že pacientovi nemusíme zaviesť kanylu, ale jednorazovo podáme anestetiká do svalu. Naopak nevýhodou je riskantné predlžovanie dĺžky anestézie opakovaným podaním anestetík do svalu (kumulácia liekov v tele) a tiež v prípade krízovej situácie nemožnosť aplikovať urgentné liečivá priamo do žily (keďže pacient nemá zavedenú kanylu). Tento spôsob vedenia anestézie je veľmi praktický u zdravých mladých a dospelých jedincov na krátkodobé nebolestivé alebo len mierne bolestivé zákroky (napr. RTG kĺbov, vybratie osiny z ucha alebo z medziprstia a pod.). Pri voľbe vhodných anestetík možno použiť lieky na urýchlenie prebúdzania z anestézie. Pri injekčnej intravenóznej anestézii (čiže pri zavedení kanyly a aplikácii anestetík priamo do žily) je využitie omnoho pestrejšie. Dokážeme pomerne bezpečne (pri voľbe správnych anestetík) priebežne predlžovať dĺžku anestézie či kombinovať rôzne liečivá pôsobiace silno proti bolesti. Do obdobia, kým neboli dostupné možnosti inhalačnej anestézie, bola práve injekčná intravenózna anestézia jediným a najbezpečnejším spôsobom vedenia anestézie aj pri zložitejších chirurgických zákrokoch v brušnej dutine alebo aj na pohybovom aparáte (operácie zlomenín, kĺbov a pod.). Slabinou každej anestézie je jej dĺžka. Čím dlhšie pacient spí, tým viac sa zvyšuje riziko komplikácií- telo pacienta prestáva zvládať záťaž anestézie a môže začať kolabovať- objavujú sa problémy s dýchaním, krvným tlakom, činnosťou srdca a podobne. Aj ten najskúsenejší anestéziológ nedokáže znížiť tieto riziká pri injekčnej anestézii tak, ako sa to dá pri už spomenutej inhalačnej anestézii.

Ako funguje inhalačná anestézia? Špeciálne- inhalačné anestetiká sú ľahko prchavé látky, ktoré pri vdýchnutí prenikajú z pľúc do krvi veľmi rýchlo a následne do mozgu, kde navodzujú a udržiavajú stav anestézie. Keďže nedochádza k ich odbúravaniu v tele (v pečeni, v obličkách, vo svaloch…) ako je to pri injekčných anestetikách, ich záťaž pre organizmus je výrazne menšia. Preto aj pre náročnejšie a dlhšie trvajúce zákroky je táto forma jednoznačne lepšou voľbou. Mínusom je v prvom rade vyššia cenová náročnosť. Na jej použitie je potrebný anestéziologický prístroj, cena samotných anestetík je o niečo vyššia, ako je cena injekčných anestetík a v neposlednom rade je to aj odborný tréning lekára na použitie tohto typu anestézie. Ak si však dáme na pomyselné misky váh benefity- výrazne nižšie riziko pre pacienta a na druhej strane vyššia cena, tak benefity jasne víťazia. A nielen pri chirurgických zákrokoch, ale aj pri CT a MRI vyšetreniach je inhalačná anestézia nielen zlatým štandardom, ale priam nevyhnutnosť. CT ani MRI nevykonávame zdravým zvieratám a väčšinu z nich čaká po tomto vyšetrení chirurgický zákrok (zväčša ešte v tej istej anestézii), ktorý je ďalšou záťažou. Je preto pochopiteľné, že aj 45-90 minútová diagnostická procedúra musí byť čo najmenej zaťažujúca. Na záver by som chcel ešte vysvetliť praktické fungovanie inhalačnej anestézie, nakoľko sa na to majitelia často pýtajú ešte pred zákrokom. Pri inhalačnej anestézii u psov a mačiek nie sme schopní (až na výnimky) navodiť stav anestézie len pomocou samotných inhalačných anestetík (tak ako to poznáme z ľudskej medicíny). U zvierat to takto nefunguje. U nich musíme najprv zaviesť kanylu priamo do žily a aplikovať najmenšie možné množstvo anestetík. Pacient je uspatý na veľmi krátku chvíľu, aby mu bolo možné zaviesť do priedušnice dýchací tubus (obranné mechanizmy tela by nám to inak nedovolili). Následne je pacient pripojený na inhalačný anestéziologický prístroj, ktorý už prevezme úlohu vedenia anestézie (kvôli čo najnižšej podanej dávke, anestetiká prestávajú veľmi rýchlo účinkovať). Z uvedeného vyplýva, že začiatok injekčnej intravenóznej anestézie a inhalačnej anestézie je identický, rozdiel je v samotnom priebehu a záťaži, ktorá pri tom počas zákroku pre pacienta vzniká. Tu jednoznačne vyhráva inhalačná anestézia.

tags: #injekcia #do #svalu #pes