Hravo sa uraziť pes: Pochopenie a riešenie vrčania a agresie u psov

Keď na teba vrčí vlastný pes, pravdepodobne tvoja prvá reakcia bude, že ho chceš zastaviť. Môžeš dokonca na neho kričať, prípadne ho za vrčanie potrestáš. Vzhľadom k tomu, že tvoj pes vrčí, snaží sa ti niečo povedať - obvykle sa necíti v situácií v ktorej je pohodlne alebo má strach. To znamená, že vrčanie psa je nielen prijateľné, dokonca je to žiadúca forma komunikácie. Ak bude pes za vrčanie niekoľkokrát potrestaný, naučí sa, že vrčať nemá, a v budúcnosti už nemusí dávať žiadny varovný signál, kedy bude potrebovať opustiť nepríjemnú situáciu. Trestom síce môžeš potlačiť zavrčanie, ale to nezmení emocionálny stav tvojho psa. Trestom môžeš poškodiť váš vzájomný vzťah.

Psie vrčanie je symptómom väčšieho problému; je znamením, že pes má strach a neznáša danú situáciu. Vôbec nie je potrebné ho za vrčanie trestať, pretože ti chce svojim vrčaním povedať, že niečo nie je v poriadku.

Prečo psy vrčia a prejavujú agresiu?

Agresia u psov môže byť spôsobená genetikou, strachom, zlou socializáciou alebo zdravotnými problémami. Možno si si už všimol, že niektoré psy sa vedia správať dosť agresívne a to či už ide o vrčanie, vycerené zuby alebo dokonca útok. Dôležité je však vedieť, že agresia nie je vždy len prejavom „zlej povahy“. V skutočnosti ide často o znak hlbších problémov, ktoré sa dajú riešiť. Ako sme na začiatku spomínali, to, že sa pes správa agresívne, automaticky neznamená, že je zlý. Rovnako treba povedať, že niektoré psie plemená sú viac agresívne a iné menej. Možno by ťa to nenapadlo, ale malé psy majú často tendenciu byť viac agresívne než veľké plemená.

Agresívne správanie u psov môže mať rôzne príčiny. Môže ísť o genetiku, napríklad niektoré plemená alebo psy, ktorých rodičia boli agresívni, no veľmi často je za tým nedostatok socializácie alebo zlé skúsenosti z minulosti. Ak pes v mladosti nemal príležitosť spoznávať svet okolo seba a stretávať sa s ľuďmi či inými zvieratami, môže zareagovať agresívne, pretože sa jednoducho bojí. Ďalším dôvodom môžu byť aj traumatické zážitky napríklad bolestivá skúérience s človekom, ktorý mu ublížil, alebo stret s iným agresívnym psom, môžu psa „naučiť“, že sa musí brániť. A nezabúdajme ani na zdravotné problémy.

Dominantná agresia nastáva vtedy, keď sa pes snaží presadiť svoju vôľu a kontrolovať svoje okolie. Na druhej strane, agresia vyvolaná strachom je typická pre bojazlivé psy, ktoré sa krčia, zastrčia chvost, vrčia a vyceria zuby. Treťou kategóriou je agresia voči iným psom, ktorá vzniká kvôli teritoriálnym konfliktom, súťaži o jedlo alebo hračky, alebo jednoducho zo strachu.

Väčšina agresívnych prejavov nemusia byť vždy jednoznačne rozpoznateľné, prípadne sa môžu navzájom prelínať a kombinovať. Pes voči návšteve prejavuje takzvanú ofenzívnu agresivitu, založenú na ochrane teritória, zatiaľ čo počas návštevy veterinára jeho správanie vykazuje formu defenzívnej agresivity, vyvolanej strachom. Existujú aj prípady, kedy zviera svoju zlosť prejavuje voči najbližším, no pri neznámych ľuďoch sa správa priateľsky. Za jeden z najzávažnejších problémov sa považuje agresivita psa voči majiteľom, a to predovšetkým vtedy, ak ide o deti. Nebezpečné je nielen riziko zranenia, ale tiež nepríjemný emocionálny zážitok, ktorý si najmenší člen rodiny so sebou nesie do budúcnosti. Strach, smútok a sklamanie tvoria iba časť emócií, ktoré vedú k trvalému narušeniu puta medzi majiteľom a psom v dôsledku jeho agresívnych prejavov.

Na úvod je potrebné povedať, že žiaden psík sa s agresívnym správaním nenarodí. Hoci sa jeho prejavy zvyknú dávať do súvislosti s bojovými plemenami, nie je ničím nezvyčajným, keď za domácimi útokmi zvierat na majiteľa stoja yorkshire teriéry, čivavy, jazvečíky a kokeršpaniely. Agresivita býva vyvolaná trvalými alebo opakujúcimi sa negatívnymi pocitmi, najčastejšie strachom alebo úzkosťou. Pes dáva svoj diskomfort najavo vrčaním a cerením zubov, niekedy tiež olizovaním ňufáka. Pokiaľ na tieto signály vhodne nezareagujete, skôr či neskôr môže dôjsť k uhryznutiu. K agresívnym prejavom u psa bežne dochádza pri ochrane svojho teritória, hračky alebo svorky.

Zviera necíti potešenie zo zastrašovania svojho okolia naopak, agresivita sa väčšinou týka neistých psov, ktorí sa z rôznych príčin môžu cítiť ohrození. Medzi varovné signály, ktorými psík dáva najavo, že má strach, patrí otáčanie tela a hlavy smerom od podnetu a snaha ujsť, prípadne stuhnutý postoj a uprený pohľad. Jasnejšie znaky toho, že je zviera nervózne, sú štekanie, vrčanie, dvíhanie pyskov a cerenie zubov.

Pokiaľ ste tieto signály ignorovali a došlo k uhryznutiu, skôr, než sa pustíte do trestania psa, zamerajte sa na odhalenie najčastejších spúšťačov takéhoto útoku: akútna bolesť, spojená s ublížením alebo zranením; zlý zdravotný stav, choroba; nezvládnutá socializácia; hypersexualita zvieraťa (agresivita psa v čase hárania feniek); negatívne zážitky z útulku alebo od predchádzajúceho majiteľa; izolovaný chov; nesprávny výcvik; pudové správanie (lovecký inštinkt, ochrana teritória, svorky, predmetu); zlé vyhodnotenie situácie (zľaknutie, podcenenie situácie, neopatrnosť).

Za správanie psa je vždy zodpovedný majiteľ práve on má za úlohu naučiť ho, ako vychádzať s ľuďmi a ostatnými zvieratami. Na druhej strane treba povedať, že väčšinu výchovných chýb neurobíme zámerne. Väčšinou ide o nevedomosť alebo neskúsenosť s výchovou psa. V prípade, že sa u vášho, doteraz vždy mierumilovného spoločníka, stretnete s agresívnymi prejavmi, neprepadajte sebaobviňovaniu a namiesto toho sa obráťte na odborníka.

Psy nie sú agresívni z ničoho nič. Agresivita je vždy vyvolávaná trvalými alebo opakujúcimi sa negatívnymi pocitmi, obvykle hnevom alebo úzkosťou. Ale tiež bolesť, spôsobená chorobou, môže spôsobiť, že pes je citlivý alebo agresívny. Psi sa nestávajú kusajúcou beštiou, pretože sú nahnevaní alebo že cítia potešenie zo zastrašovania ostatných zvierat alebo ľudí. Agresívni psi, sú neistí psi, ktorí sa v určitej situácii cítia v nebezpečí. Príčiny tejto neistoty a neschopnosti zachovať sa podľa situácie, ako už bolo povedané, sú v ľudskom správaní k psovi. Izolovaný chov, nedostatočná socializácia a výcvik rovnako ako nevhodné správanie sú hlavné dôvody agresie psov. Zlé skúsenosti v minulosti, traumatické zážitky alebo chronická bolesť môžu tiež vyvolať hnev alebo strach a tak aj agresiu.

Čo robiť v situácii, keď pes vrčí alebo prejavuje agresiu?

Ak vieš, že tvoj pes môže po vrčaní zaútočiť uhryznutím, okamžite prestaň robiť to, čo robíš. Keď sa pes uvoľní, až potom sa vzdiaľ (odmeňuješ ho za pokojné správanie, nie za to, že vrčal). Čo spôsobilo, že mal pes strach alebo sa cítil nepríjemne? Vrčal pri strihaní pazúrov? Pri odobratí jedla? Chcel ísť dovnútra alebo naopak von? Skús byť kreatívny alebo vyhľadaj pomoc skúseného profesionálneho trénera, zameraného na pozitívne posilňovanie. Napríklad, ak pes vrčí pritom, ako mu chceš ostrihať pazúre, rozptyľuj ho maškrtamy, zatiaľ čo sa niekto iný pripraví na strihanie.

V prípadoch, kedy nie je možné situáciu spôsobujúcu strach tvojho psa meniť (návšteva veterinára alebo strihanie pazúrov), použi techniky ako rozptýliť jeho napätie.

Ak si všimneš u psa agresívne správanie, prvým krokom je zistiť, čo ho spúšťa. Keď už vieš, čo psa rozčuľuje, je dôležité začať ho na tieto situácie pomaly zvykať. Začni z dostatočnej vzdialenosti, kde sa pes ešte cíti bezpečne, a keď zostane pokojný, pochváľ ho a odmeň. Postupne sa k spúšťaču približuj a naďalej odmeňuj jeho pozitívne správanie. Pes by mal mať aj doma bezpečné miesto, kde ho nič nebude rušovať a kde sa bude cítiť v bezpečí. Tvoj prístup musí byť trpezlivý a dôsledný, pretože výcvik psa si vyžaduje čas, energiu a najmä nervy. Ak sa agresívne správanie stane vážnym alebo ak sa pes opakovane pokúša uhryznúť ľudí alebo iné zvieratá, je najvyšší čas vyhľadať odbornú pomoc.

Obrátiť sa na profesionálov, ku ktorým patria psí tréneri, psychológovia alebo špeciálni terapeuti problémových zvierat, je vždy dobrý nápad. Vyhnete sa systému pokus-omyl a ušetríte veľa stresu sebe i vášmu psovi. Aby sa vaša spolupráca vydarila, je dôležité zistiť, kde sa ukrývajú príčiny a spúšťače zvieracej agresivity. Kým si nebudete istí, že ich dokážete bezpečne zvládnuť, radšej sa im úplne vyhýbajte. Niekedy je lepšie v záťažových situáciách zvoliť istotu a siahnuť po náhubku. Pokiaľ naň nie je váš psík zvyknutý, pomôžte mu zo začiatku maškrtou a doprajte mu čas, aby si túto pomôcku sám osvojil.

Tréning pomôže Ďalším krokom je sústrediť sa na tréning poslušnosti a kontroly správania. V rámci výcviku vám profesionálny tréner pomôže s umelým navodením stresujúcej situácie, v ktorej sa váš pes zvykne správať agresívne. Ukáže vám, ako sa v takýchto prípadoch zachovať a udržať vášho miláčika pokojného. Spoločný tréning v neposlednom rade dodá sebavedomie aj vám, aby ste si ľahšie zachovali rozvahu pes tieto emócie vycíti a ľahšie vás akceptuje ako autoritu.

Podľa skúseností odborníkov na výcvik a výchovu psa, náhla agresivita býva často spôsobená aj zdravotným problémom psa, napríklad zápalom uší, srdcovou arytmiou, zápalom ďasien či závažnejšími ochoreniami, akými sú rozpad kostí alebo problémy so žalúdkom. Ak si u vášho psa všimnete náhlu zmenu správania, ktorá vykazuje príznaky strachu alebo agresivity, pričom vám nie je známa žiadna príčina tohto problému, neváhajte a nechajte ho vyšetriť u lekára. Toho samozrejme nezabudnite upozorniť na možné riziko útoku. Pri návšteve veterinára držte zviera na vôdzke a ak je to potrebné, použite aj náhubok. Majte po ruke jeho obľúbenú hračku na upokojenie, a tiež maškrty ako odmenu za dobré správanie. Vyšetrenie si skúste dohodnúť vopred tak, aby ste so psíkom nemuseli čakať dlho v čakárni a vystaviť ho kontaktu s cudzími ľuďmi alebo inými psíkmi.

Ak sa pes správa hrozivo - vrčí, cerí zuby, má napäté telo a fixuje vás pohľadom - najdôležitejšie je nepodľahnúť panike. Útek je prirodzená reakcia, no v prípade psa môže vyvolať lovecký inštinkt. Prekvapivo účinnou „zbraňou“ môže byť jediné krátke a rázne slovo. Povely ako „Nie!“, „Stoj!“ alebo „Dosť!“ vyslovené pevným, hlbokým a rozhodným hlasom môžu psa vyviesť z momentálneho impulzu. Nejde len o samotné slovo, ale o tón, energiu a istotu, ktorú z vás musí cítiť. Pes veľmi citlivo vníma reč tela aj emócie.

Praktické zásady pri stretnutí s agresívnym psom:

• Zachovajte pokoj. Nekričte a nezačnite utekať. Prudké pohyby situáciu zhoršujú.
• Postavte sa mierne bokom. Priamy čelný postoj môže pôsobiť ako výzva, otočenie chrbtom je zas rizikové. Bočný postoj je menej provokačný.
• Použite krátky povel. Jedno jasné slovo, vyslovené rozhodne, môže psa zaskočiť alebo zastaviť.
• Vytvorte bariéru. Taška, bunda či batoh môžu poslúžiť ako ochrana medzi vami a psom.
• Pomaly ustupujte. Ak je to možné, presuňte sa k plotu, dverám alebo inému bezpečnému miestu bez náhlych pohybov.

Pri výcviku psa by malo byť základom pozitívne posilňovanie - pochvala, maškrta, odmena.

Myšlienka na záver - vrčanie u šteniatok, ktoré sa hrajú je zvyčajne úplne normálne a nie je potrebný žiadny zásah. A to dovtedy, ak nie sú viditeľné známky agresie.

Stres a úzkosť u psov

Nie! Nesmieš! Fuj! Nešvár dnešnej doby - stres. Poznáme ho my, bohužiaľ ho poznajú aj naši štvornohí kamoši. Psi, ktorí trpia separačnou úzkosťou, úzkosťou z odlúčenia, môžu byť skutočne mimoriadne deštruktívni, nie len voči majetku, ale aj voči sebe. Nervózni psi majú zase sklon pri rôznych podnetoch upozorňovať svoje okolie vycerenými zubami, prípadne chniapaním okolo seba. Pes v strese je zmätený, nechápe, čo sa od neho očakáva, sťahuje uši a chvost a má tendenciu od stresujúceho prvku utiecť.

Že sa to ľahšie povie, ako urobí? Základom úspechu je silný vodca, teda vy. Ten, kto psíka podrží a ukáže mu, že veci, ktoré ho stresujú sú v poriadku a nemá sa čoho báť. Váš pokoj a sebaistota sú zdrojom k šťastnému životu psíka.

Nervozita obvykle vyplýva z neistoty, strachu a nedostatku sebadôvery a dôvery ako takej. Väčšinou sa týka menších psíkov, ktorých máme, bohužiaľ, tendenciu chrániť pred všetkým, čo MY považujeme za nebezpečné. Psík býva mimoriadne uštekaný, v mnohých situáciách - pri stretnutí s inými psami, pri stretnutí s cudzími ľuďmi, pri stretnutí s neznámymi alebo hlasnými zvukmi, šteká na predmety v domácnosti, ktoré spôsobujú hluk, alebo sú preňho neznáme. Odskakuje, odťahuje sa, uteká. V horšom prípade vrčí, keď je v situácii, kedy nevie odísť, cerí zuby, znervózňujú ho nečakané dotyky.

Podceňovanie výchovy a výcviku u menších psov "lebo neublíži, veď je malý", často vedie k nedostatku pevných a jasných pravidiel a to vedie k neistote, ktorá sa preklápa do nervozity. Malý pes má čo robiť, aby to zvládol vo svete "obrov". Skúste si ľahnúť na zem a zdvihnúť hlavu, čo vidíte a ako to na vás pôsobí? Pevná a pokojná výchova, základný výcvik a dodržiavanie pravidiel neznamenajú nedostatok lásky.

Ochraňovanie šteniat pred inými psami, prístup "nechytajte ho", keď chce šteniatko niekto pohladkať, toto u psov vyvoláva nedôveru k iným psom a nedôveru k ľuďom. To vedie k nervóznemu štekaniu a vrčaniu, keď sa priblíži iný pes, bez ohľadu na to, či je alebo nie je reaktívny. K štekaniu na okoloidúcich a vrčaniu, keď sa niekto psíkovi prihovorí, nehovoriac o tom, že by sa ho chcel dotknúť. Áno, často robia chybu aj okoloidúci psíčkari, nadšené výskanie na psa, ani strkanie mu ruky do tváre u psa nefunguje. Hlasné (aj keď nadšené) výkriky "ty si krásny psík", alebo "poď ku mne, ja mám doma tiež takého" nervózneho psíka iba zneistí a môže vyvolať obrannú reakciu (útek alebo útok). Strkanie ruky do tváre je tiež nezmysel, pes musí mať možnosť sa k vám priblížiť a ovoňať vás dobrovoľne, keď sa rozhodne sám, potom mu môžete strčiť ruku pred tvár, prípadne ho pohladkať a prehovoriť naňho, ideálne pokojným hlasom. To, že je pes malý neznamená, že je hračka. Ale podporovanie nervozity voči ľuďom panickým "nechytajte ho" alebo "uhryzne vás" a podobne iba situáciu zhorší.

Vety typu "je to také plemeno, je uštekané", prípadne "on je taký od malička", "ona šteká na každého" a pod. už počul asi každý z nás. Aj keď mnohé plemená su vokálnejšie, než tie ostatné a viac sa prejavujú hlasom, žiadna z tých viet nie je pravdivá. Pes nemá dôvod štekať na iných psov, zvieratá ani ľudí, pokiaľ je správne socializovaný a pokiaľ jeho majiteľ nedá príčinu na paniku.

Niekedy to, čo považujeme za milé a rozkošné u šteniatok, stáva sa nebezpečným alebo otravným v dospelosti. A niekedy veci, ktoré nám pripadajú mimoriadne zábavné na malej čivave, či jorkšírovi, by nám nepripadali také zábavné na rotweilerovi alebo staffordovi. Hryzenie rúk u šteniatok, trhanie papúč či ponožiek, kňučanie a štekanie ako prosba o jedlo, keď vy jete, vyskakovanie na ľudí od radosti, to všetko stráca čaro, keď psík dospeje. Ale keď ste to považovali za milé, keď bol šteniatko a teraz mu to zakazujete a trestáte ho, vyvoláte u psíka neistotu a tá vyvolá nervozitu.

Nervozita a stres u malých psíkov (čivava, jazvečík, jorkšír a pod.) má rovnako nepriaznivý vplyv na ich mentálnu pohodu, dokonca na ich fyzické zdravie, ako u veľkých psov. Len preto, že malý pes vyzerá v záchvate stresu alebo úzkosti roztomilo a zábavne (keď vás nechce pustiť sadnúť si k niekomu na gauč a "bráni" svojho pána, keď naháňa vysávač a zase pred ním uteká, keď "roztomilo" šteká 5 kg pes na 50 kg psa a stavia sa do "útočnej pozície" a následne zdupká) neznamená, že ho takáto situácia nestresuje a je preňho príjemná.

Pokiaľ na psíka kvôli chovaniu, ktoré vám nevyhovuje zvyknete kričať a dookola opakovať "fuj, fuj, fuj" alebo "nesmieš, nesmieš, nesmieš" a podobné "zákazové" slová, prestaňte s tým. Hneď. Krik nepomáha pri výchove ani výcviku ani najmenej. Ukážte psíkovi, aké chovanie od neho očakávate a odmeňte ho za to. Ignorujte chovanie, ktoré sa vám nepáči - skákanie, "žobranie" o jedlo a pod. a odmeňte slovne alebo fyzicky, keď chovanie zmení. Spojte mu všetko, z čoho je nervózny, s niečím príjemným: pochúťky, hračka, pochvala, podľa situácie. Ak si s tým neviete dať rady, požiadajte o pomoc ľudí, ktorí sa tým zaoberajú na profesionálnej úrovni.

Často počujeme povedať ľudí - "on je taký vystresovaný", "ona stále stresuje". Čo to ten stres u psa je a ako sa prejavuje? Psa v strese spoznáme podľa reči jeho tela. Nekľudné prestupovanie z labky na labku, uši stiahnuté dozadu, strnulý postoj tela, stiahnutý chvost, zrýchlené dýchanie, až dychčanie, uhýbanie pohľadom a odvracanie hlavy, spomalené neisté pohyby.

Stresovým faktorom môžu byť rovnaké veci ako u ľudí. Neznáme prostredie, nový člen domácnosti, sťahovanie do nových priestorov, priveľká spoločnosť ľudí, či psov. Taktiež tento stav môžu vyvolať nejasné alebo rozporuplné povely, ktoré im dávame my. Prípadne naše chovanie voči psom, kedy sa im snažíme pomôcť tým, že ich ľutujeme, chlácholíme, držíme ich čo najďalej od stresového faktoru, namiesto toho, aby sme im ukázali, že nie je dôvod na stres a my sme tu preňho, aby cez to prešiel bez paniky.

Ukážte psovi, že to, čo mu spôsobuje stres, je v skutočnosti neškodné. Ako jeho líder je na vás, aby ste sa postavili k situácii s rozvahou a pokojom. Ak je zdrojom stresu neznáme prostredie, spojte mu ho s príjemnými prežitkami. Máte k dispozícii viacero nástrojov, obľúbené hračky, pochúťky, hry, všetko, čo jeho mozog odvráti od stresového faktora.

Ak je to nový člen rodiny, postupujte rovnako, či už je to dieťa, nový psík alebo nové iné zvieratko, spojte mu jeho prítomnosť s príjemnými prežitkami a nezabúdajte venovať mu rovnakú pozornosť, ako novému členovi. Ak mu vadí veľké množstvo ľudí, pozvite domov čo najviac priateľov a známych, vyzbrojte ich hračkami a pochúťkami a požiadajte ich, aby ich okolo seba nenútene a kľudne pohadzovali, zatiaľ čo sa budú pohybovať v prítomnosti psíka. Samozrejme, začnite menším počtom ľudí, postupne ho zvyšujte. Ak má stres z väčšieho množstva psíkov, určite nie je dobrý nápad dať ho hneď do psej škôlky, či doviesť na cvičák, ale rovnako môžete požiadať ostatných majiteľov psíkov, aby sem tam pohodili nejakú pochúťku, keď budú prechádzať so svojim psíkom, prípadne vy zamestnajte mozog svojho psíka v prítomnosti ďalších psov obľúbenou hračkou a pod. Ozbrojte sa TRPEZLIVOSŤOU, takéto veci idú pomaly, ale úspech sa určite dostaví.

Separačná úzkosť

O separačnej úzkosti sa už popísalo veľa. Niektorí sú za to, že ide o vrodenú predispozíciu, iní sú presvedčení, že ide o získanú záťaž. Nech je to akokoľvek, je to niečo, čo sa veľmi ťažko zvláda a je to smutná a bolestivá skúsenosť pre psíka, aj pre milujúceho majiteľa. Avšak! Mnohí si chovanie svojho psa vysvetľujú ako separačnú úzkosť, pretože všade sa dočítate, že psík, trpiaci týmto stavom, je deštruktívny. Keď máte doma šteniatko a odchádzate z domu a šteniatko kňučí za dverami, nemusí ísť práve o úzkosť z odlúčenia, iba o bežný prejav "prekvapujúcej samoty". U šteniatok máte veľa možností, ako ho pripraviť na to, že nebudete stále doma a bude musieť tráviť čas aj osamote. Tomu sa ale budeme venovať v ďalších témach nášho blogu.

Ak ide o dospelého psíka, ktorý kňučí, keď odídete z domu, rovnako nemusí ísť o prejav úzkosti. Pokiaľ si pokňučí a potom je kľud, keď sa vrátite a on je spokojný a rád, že vás vidí a vy vidíte, že práve vstal a prišiel vás privítať, je to všetko v poriadku, prípadne môžete popracovať na svojich odchodoch z domu, aby boli úplne bez kňučania. Tomu sa tiež budeme venovať neskôr. Ak však psík kňučí a zavýja za dverami hodiny, to už nebude úplne v poriadku a je čas začať situáciu riešiť. Avšak najhoršími a jednoznačnými prejavmi úzkosti sú deštruktívne útoky na dvere, často okná a všetko, čo sa nachádza v okolí psíka v čase najhoršieho záchvatu paniky. Psík má tendenciu nájsť cestu von za každých okolností - ničí dvere, snaží sa dostať cez plot, často cez okná (pokiaľ sa tadiaľ dá dostať von, napr. z domu, garáže a pod.). Demoluje celé svoje okolie v panike a neskutočnom strese a napätí. Sú rozličné stupne, často to trvá 30 minút, ale sú prípady, kedy tento záchvat môže trvať aj hodiny.

Ako sme si už povedali predtým, niektorí si myslia to, iní zasa iné. Isté je, že množstvo foriem úzkosti sa vyskytuje u psíkov adoptovaných z útulkov alebo nájdených na ulici. Bohužiaľ, obvykle nikto nevie povedať, čím si psík prešiel, takže je ťažké určiť, či bola predispozícia vrodená alebo je to získaný problém. Nič to však nemení na veci, že problém je tu a je ho potrebné riešiť.

Taktiež pokiaľ má psík tendenciu byť príliš "prilepený" k nejakému členovi rodiny, má problém zostať sám, neustále vyhľadáva vašu spoločnosť, aj keď je v prítomnosti iných psíkov, s ktorými by sa mal hrať, venujte tomu pozornosť a pracujte na jeho "osamostatňovaní", aby ste nepodporili vývoj akejkoľvek formy úzkosti z odlúčenia. Podporovanie takéhoto správania, aj keď je to z tej najväčšej lásky, povedie k zhoršeniu problému, namiesto k zdravému vzťahu so šťastným psíkom. Veta "nemôžem od neho odísť na dlhšie ako ..." je síce z vašej strany akousi formou láskyplného sebaobetovania, ale psíkovi to nepomôže a problém sa bude prehlbovať. A keď jedného dňa nebudete mať možnosť tráviť so psíkom toľko času, v živote sa môže stať čokoľvek, budete sa trápiť výčitkami svedomia a psychická pohoda bude preč. Nechať psíka samého a naučiť ho, ako to má akceptovať a zvládať, nie je nedostatok lásky!

Pokiaľ váš psík preukázateľne trpí akoukoľvek formou úzkosti, ideálnym riešením je vyhľadať ODBORNÚ POMOC. Nemáme na mysli trénera ani cvičák, ani odborné rady typu "strašte ho a on sa prestane báť". Ani veterinárna staroslivosť nie je to, čo máme na mysli, aj keď mnohí veterinári sa zaoberajú aj takýmito problémami psov, nemyslíme však lieky na upokojenie. Existujú ľudia, ktorí majú skúsenosti s korekciou chovania u psov, vedia trpezlivo vysvetľovať, ako postupovať a prečo a nebudú od vás očakávať výsledky za 3 dni, ani vás tlačiť do extrémnych výkonov a vyčítať vám, keď urobíte nechtiac chybu.

Dovtedy, alebo pokiaľ ide o miernejšiu formu úzkosti, minimálne dbajte na to, aby ste psíka nezatvárali do jednej miestnosti, kde už nemá čo zničiť, alebo aby nezničil viac. Psíkovi to nepomôže, bude sa zúfalo snažiť dostať sa aj z tej miestnosti a možno ešte intenzívnejšie a jeho psychika bude trpieť a mohol by si ublížiť. Sú známe prípady, kedy sa psík pokúsil dostať z domu cez okno na druhom poschodí domu a susedia volali o pomoc, lebo po streche behal splašený pes. Je úplne zbytočné zatvárať ho do klietky, aby si neublížil. Bude sa z nej snažiť dostať všetkou silou a sú psi, ktoré zdemolujú aj klietku a môžu si práve tam ublížiť. Nezatvárajte ich do garáže, sú známe prípady psov, ktorí postupne zdemolovali garážové dvere natoľko, že sa aj tak odtiaľ dostali von. Sú psi, ktorí sa snažia preskočiť plot tak zúfalo, že si ublížia fyzicky. Nepristupujte k nim s ľútosťou a nesnažte sa urobiť "čo im na očiach vidíte" ako satisfakciu za to, že musíte odísť z domu. Nie je riešením psíka všade ťahať so sebou, vôbec neodchádzať z domu, odchádzať tak, aby vás "nevidel", nevracajte sa 5x, aby ste ich ubezpečili, že sa vrátite, nič z toho nepomôže a situácia sa bude postupne len zhoršovať.

Odborná pomoc je na mieste, nakoľko ak ste doteraz s problémom nepohli, pravdepodobne neviete sami posúdiť, ako vážny problém je a ako dlho bude trvať ho odstrániť, resp. zmierniť na minimum. Ale vo všeobecnosti platí, že musíte byť mimoriadne trpezliví, robiť maličké krôčiky, ale nepoľavovať. Napríklad môžete všetky činnosti, ktoré sú spojené s vašim odchodom, všetku rutinu ako zobrať kľúče, obliecť si bundu, zobrať si tašku, obuť si topánky a pod. začať robiť počas dňa bez toho, aby ste reálne odišli. Panika v hlave psíka začína prvým krokom, ktorý vedie k vášmu odchodu. Takže prídite k vešiaku, zveste bundu, oblečte si ju, urobte 2-3 kroky, vráťte sa k vešiaku, bundu zaveste naspäť a choďte si sadnúť k stolu. O nejaký čas sa postavte, zoberte kľúče, zastrčte ich do zámky, zaštrkocte, znova ich vytiahnite, vráťte na miesto a sadnite si na gauč. Potom zase vstaňte, choďte si obuť topánky, pristúpte k dverám, počkajte pár sekúnd, vráťte sa, vyzujte si topánky a choďte si urobiť kávu:) Takto to opakujte čo najčastejšie, až kým psík prestane na tieto podnety panicky reagovať. Nezabúdajte však, že to musíte robiť pokojne a bez toho, aby ste tomu pripisovali akýkoľvek význam. Nechoďte psíka zakaždým chlácholiť a nežeňte sa k nemu pri každej zlej reakcii. Ukážte mu, že to nič neznamená a je to v poriadku. Pokiaľ vás to rozrušuje, najskôr sa upokojte vy, keď začne stúpať vaša nervozita z očakávania jeho reakcie, jeho reakcia bude bezprostredná a silnejšia. Nezosiľňujte jeho reakciu tým, že mu budete niečo vysvetľovať a pripravovať ho na to, čo idete urobiť.

Zoberte hračku, dajte ju psíkovi, ukážte ako funguje, alebo ako sa s hračkou môže hrať a keď sa začne hrať, choďte do vedľajšej miestnosti. Pokiaľ vás psík bude nasledovať, vráťte sa s ním späť (ideálne MIESTO viď. náš článok v blogu o pelechoch), opäť mu dajte hračku, pokojne povedzte zostaň a choďte znova do vedľajšej miestnosti. Opakujte až kým psík nezostane s hračkou na MIESTE. Majte na mysli, že nejde o bežného psíka, ktorý po dvoch usmerneniach urobí, čo od neho chcete. Môže to trvať naozaj veľmi dlho, buďte trpezliví a skúšajte to dookola. (Medzitým robte aj kroky s kľúčmi, bundou, topánkami a pod. viď vyššie.) Keď sa vám to konečne podarí, je čas na ďalší krok, je čas opustiť byt/dom. Postupujte rovnako, ako pri odchádzaní do vedľajšej miestnosti, ale tentokrát naozaj odíďte z domu. Choďte o poschodie nižšie, či vyššie, odíďte k vedľajšiemu domu, podľa toho, či bývate v byte alebo v dome. Počkajte pár minút a vráťte sa späť. Pokojne a pomaly, bez stresu a nervozity, ukážte psíkovi, že sa nič nedeje a vy ste s tým v pohode a od neho očakávate to isté, lebo mu nehrozí nebezpečenstvo. Opäť nezabúdajte na to, že vaše psychické rozpoloženie je pre psíka mimoriadne dôležité! Opakujte až kým neuvidíte, že po návrate je psík na svojom miest...

Žuvanie u psov

Určitá úroveň žuvania je pre psy vlastne normálna! Pokiaľ Vaše šteniatko prezubuje, bude mať v ďasnách bolesť a nepríjemné pocity. Aby si upokojilo ďasná, láka ho žuť predmety okolo seba. Šteniatka potrebujú lásku a starostlivosť! Zvieratá, ktoré neprijímajú zo svojej stravy všetky živiny, ktoré potrebujú, môžu žuť alebo lízať predmety v snahe prijať viac výživných látok. Zdravotné problémy vyplývajúce z nezdravých stravovacích návykov môžu viesť k rôznym gastrointestinálnym problémom. Nezabudnite vylúčiť akékoľvek zdravotné príčiny žuvacieho návyku svojho chlpáča skôr, ako ho budete riešiť ako problém v správaní.

Nebite svojho psa, obzvlášť, ak ste pri rozhryzení predmetu neboli prítomní. Nenechávajte svojho psa v prepravke dlhšie ako šesť hodín. Vhodné sú aj surové kosti s chrupavkami , na ktorých si svoju túžbu "žuť" uspokojí.

Prevencia a výchova

Prevencia je vždy lepšia než liečba. Nepokúšajte sa hladkať cudzieho psa bez súhlasu majiteľa a rešpektujte varovné signály, ako sú vrčanie, napäté telo či vycerené zuby. Deti by mali vedieť, že k neznámemu zvieraťu sa nepribližujú bez dozoru dospelého.

Psy sú síce domestikované a často dobre vycvičené, no stále ide o zvieratá riadiace sa inštinktmi. Strach, obrana teritória, bolesť či nesprávne vyhodnotená situácia môžu spustiť agresívnu reakciu aj u zvieraťa, ktoré sa dovtedy javilo pokojne.

Kričanie a prudké pohyby: Pes nerozumie významu vašich slov, ale dokonale vníma tón hlasu a reč tela. Prudké gestá a krik v ňom vyvolávajú stres a strach. Pes, ktorý sa vás bojí, vám prestane dôverovať a môže sa začať skrývať alebo reagovať úzkostne. Rada: Hovorte pokojne, používajte krátke povely a pri výcviku sa sústreďte na odmeňovanie, nie trest.

Trestanie po nehode: Ak pes urobí potrebu v byte a vy ho potrestáte o pár minút neskôr, vôbec nepochopí, prečo sa naňho hneváte. Pes spája reakciu len s aktuálnym okamihom. Pre neho je to zmätok, nie výchova. Rada: Ignorujte chybu, ale pochváľte ho zakaždým, keď sa vyciká tam, kde má.

Dlhé objatia a bozkávanie: Ľudia prejavujú lásku dotykom, psy však objatie často vnímajú ako obmedzenie pohybu. Mnohé psy pri objímaní stuhnú, odvracajú hlavu alebo sa olizujú - to sú jasné signály nepohody. Rada: Nechajte psa, aby kontakt začal sám. Väčšina psov uprednostňuje jemné pohladenie po hrudi či krku pred tesným objatím.

Hluk a hlasné zvuky: Vysávač, ohňostroj, búrka alebo dokonca fén - všetko, čo je hlasné a nečakané, dokáže psa poriadne vystrašiť. Psy majú mimoriadne citlivý sluch a niektoré zvuky vnímajú ako ohrozenie. Rada: Počas hlučných situácií mu vytvorte tiché miesto, kde sa bude cítiť v bezpečí.

Dlhý očný kontakt: Pri pohľade z očí do očí ľudia vnímajú pozornosť, no pes to môže brať ako výzvu alebo zastrašovanie. Dlhé zízanie môže v niektorých prípadoch vyvolať napätie alebo obrannú reakciu. Rada: Keď sa so psom zoznamujete, pozerajte sa mu skôr na hrudník alebo bok hlavy, nie priamo do očí.

Nepravidelnosť a zmeny v rutine: Psy milujú predvídateľnosť. Keď sa zmení čas kŕmenia, venčenia alebo ich ponecháte samých bez prípravy, vyvoláva to u nich neistotu a stres. Rada: Dodržiavajte pravidelný denný režim. Pes sa tak cíti bezpečne a pokojne.

Fyzické tresty: Ťahanie za obojok, udretie alebo tvrdé zatlačenie psa nikdy nevyrieši problém. Takéto správanie ničí dôveru a môže viesť k agresii zo strachu. Rada: Základom výcviku by malo byť pozitívne posilňovanie - pochvala, maškrta, odmena.

Obliekanie a kostýmy: Aj keď sú psie oblečky pre majiteľov zábavné, nie každý pes sa v nich cíti dobre. Tesné, nepohodlné alebo hlučné kostýmy môžu spôsobovať stres a obmedzovať pohyb. Rada: Oblečte psa len vtedy, ak to vyžaduje počasie alebo zdravotný stav. Inak mu doprajte voľnosť.

Dlhé odlúčenie bez zvykania: Pes je spoločenské zviera. Ak ho zrazu necháte samého na niekoľko hodín, bez predchádzajúceho tréningu, môže trpieť separačnou úzkosťou - kňučí, ničí veci alebo odmieta jesť. Rada: Učte ho byť sám postupne - začnite na pár minútach, potom čas pomaly predlžujte.

Ignorovanie signálov strachu: Pes vám dáva najavo, že sa necíti dobre - uhýba pohľadom, klesá chvostom, olizuje sa, zíve alebo cúva. Ak tieto signály prehliadate, pes sa naučí, že jeho pocity nikoho nezaujímajú, a môže reagovať defenzívne. Rada: Naučte sa čítať psie správanie.

Pri výcviku psa je dôležité naučiť ho základné zvukové a vizuálne príkazy, ako „sadni“, „miesto“, „k nohe“, „pusť“, „stop“. Až po úspešnom zvládnutí týchto príkazov, môžete začať svojho psa desenzibilizovať na spúšťacie situácie.

Jasne psovi ukážte, kto má teraz hlavné slovo - nie je nutný krik alebo dokonca násilie, stačí sebaistota, stálosť a pozitívna charizma. Týmto spôsobom sa Váš pes naučí dodržiavať pravidlá. To zjednoduší Váš každodenný život, ale tiež budete so svojim psom viac spokojní. Pretože každý pes túži po vedení od svojho pána.

tags: #hravo #sa #urazit #pes