Československý vlčiak (čes. československý vlčák) je psie plemeno uznané v FCI v skupine 1 pod číslom 332. Pod vedením Ing. Karla Hartla bol v roku 1955 vypracovaný projekt na získanie služobného plemena spĺňajúceho mimoriadne požiadavky kladené na psa pri službe v pohraničnej stráži vtedajšieho Československa. Náčelník služobnej kynológie pohraničnej stráže Karel Hartl vypracoval projekt na získanie krížencov vlka so psom. Projekt zahŕňal okrem preskúmania otázok medzidruhového kríženia v rámci biológie, dedičnosti a biometrie aj problematiku fyziologických rozdielov medzi psami, vlkmi a ich krížencami.
Prvé krížence sa narodili v CHS Libějovice zo spojenia vlčice Brity a nemeckého ovčiaka Cézara z Březového hája. Narodilo sa päť šteniat (1 pes a 4 suky), z ktorých sa v ďalšej plemenitbe uplatnila suka F1 Bety a suka F1 Berta. Berta odchovala v CHS Šamorín niekoľko generácií krížencov druhej filiálnej generácie. Z Bertiných šteniat sa v ďalšom chove uplatnila suka Osa a psy Old a Odin, ktorí prispeli svojím genetickým materiálom aj medzi prvými civilnými chovateľmi. Z potomstva Bety bolo odchovaných niekoľko vrhov druhej až štvrtej filiálnej generácie a tiež prvé spojenia dvoch krížencov druhej filiálnej generácie. F3 potomkovia suky F2 Osa vytvorili početnú základňu tvorenú 66 psami a 40 sukami.
Druhá línia bola vytvorená z potomkov vlčice Berty a nemeckého ovčiaka Kurta z Václavky. Prvý vrh tvorilo šesť šteniat, ktoré sa narodili dňa 21. mája 1960. V ďalšej plemenitbe sa uplatnil pes Bikar. Tretiu líniu tvoria kríženci vlka Arga so sukou nemeckého ovčiaka Asta z SNB, ktorí sa narodili v roku 1968 v CHS polície v Býchoroch. K ďalšej plemenitbe boli použití pes Ink z SNB a jeho sestra Bara z PS v CHS Malacky. Už prvé krížence boli podrobované výcviku a testované na schopnosť sociálnej väzby na človeka. Psy boli buď zaradené do služby, alebo ich predávalali civilným chovateľom.
V 60. rokoch 20. storočia bol chov ČSV na Slovensku organizovaný iba v chovateľskej stanici PS v Malackách pod vedením majora Františka Rosíka. V roku 1968 došlo k zmene vo funkcii náčelníka kynológie PS a program chovu krížencov bol zastavený. Mjr. Rosík a členovia Bratislavskej brigády PS však vytvorili podmienky pre ďalší chov československého vlčiaka. V roku 1974 obohatil chov ďalší vlk Šarik, ktorého potomkovia sa uplatnili aj v civilnom chove. V roku 1966 vznikol návrh budúceho štandardu plemena a Ing. Hartl sa pokúsil o jeho registráciu v civilnej plemennej knihe a založenie klubu.
V tej dobe bolo pre založenie klubu potrebné zastrešiť ho v tzv. Národnom fronte a chov následne riadil Zväzarm (Zväz pre spoluprácu s armádou), ktorý odmietol registráciu krížencov. Ďalší pokus o založenie klubu v roku 1970 opäť zlyhal. Koncom 60. rokov prišiel rozkaz, ktorým bol experiment kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, resp. ďalšie vzájomné kríženie už vzniknutých krížencov, zastavený. Posledný vrh krížencov v Česku sa narodil v roku 1971 a nasledujúcich 10 rokov sa nenarodilo jediné šteňa. Krížence však zostali na Slovensku, kde pod vedením mjr. Františka Rosíka, kríženie pokračovalo.
Na Slovensku preto vznikla silná iniciatíva za uznanie československého vlčiaka ako plemena. A chovateľská základňa, aj v čase jeho uznania, sa nachádzala najmä v slovenskej časti spoločnej republiky. Klub vznikol až v roku 1981, keď sa Český svaz chovatelů podujal zapísať československého vlčiaka do hlavnej plemennej knihy v Prahe. O rok neskôr bol československý vlčiak vtedajším Federálnym výborom chovateľských zväzov ČSSR uznaný za národné plemeno. V tomto čase sa už do Česka znovu začali dovážať šteniatka československého vlčiaka zo Slovenska. FCI uznala československého vlčiaka v roku 1989.
Ing. Hartl nesie zásluhu za vytvorenie unikátneho projektu kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, ktorý mal za úlohu revitalizáciu plemena nemecký ovčiak. Za vznik plemena československý vlčiak, jeho uznanie a vytvorenie a organizovanie širokej chovateľskej základne na Slovensku nesie zasa zásluhu mjr. František Rosík. Je preto možné zovšeobecniť, že bez Ing. Hartla by neexistovali krížence, bez mjr. Rosíka by nebolo pokračovania chovu a uznania plemena. Československý vlčiak je veľký pes vzhľadom pripomínajúci vlka, dosahuje výšku v kohútiku minimálne 65 cm (psy) / 60 cm (suky), horná hranica nie je stanovená. Telo plemena má byť obdĺžnikového rámca s pomerom 9:10 (výška:dĺžka).
Typické je žltosivé až strieborné sfarbenie so svetlou maskou. Srsť je hustá s rovnými chlpmi. Československý vlčiak sa pohybuje klusom. Je to temperamentný a aktívny pes s mimoriadne vyvinutými zmyslami a orientáciou v teréne. Plemeno je veľmi naviazané na svoju rodinu či svorku a vyznačuje sa čutočnou štruktúrou chovania, ktorá vychádza z vlčieho pôvodu. Zásadne neopakuje činnosť, pri ktorej mal negatívnu skúsenosť, a je nevhodné cvičiť ho drilom ako u nemeckého ovčiaka, pretože ak nie je vlčiak motivovaný potravou, nemá dôvod povel vykonať.
Ďalšie charakteristiky zahŕňajú silné lovecké inštinty, potrebu dlhého venčenia na vodítku a vhodnosť venovať mu značnú časť denného režimu. Je veľmi náročný na socializáciu, ktorú je potrebné začať už v šteňacom veku a pristupovať k nej zodpovedne. Vlčiaci sú vnímaví na postavenie členov svorky a ich hierarchiu, preto je plemeno vhodné skôr pre skúsených psovodov. Vyžaduje veľa pohybu a pravidelnú psychickú stimuláciu, ideálny život na vidieku s dostatkom priestoru na prebeh. Starostlivosť o srsť nie je náročná, stačí pravidelné česanie počas obdobia presrsťovania. Z hľadiska zdravia sú potomci predkov pomerne odolní, pričom fenky hárajú raz ročne. Pri výbere krmiva treba zohľadniť veľkosť a rýchly rast počas šteňaťa, odporúča sa začať s výživou pre kĺby a zvážiť surové mäso ako súčasť stravy, s dvomi dennými dávkami.
Priebeh vzniku a jednotlivé línie
Prvé krížence tvoria psy a suky z CHS Libějovice, pričom medzi nimi sa objavujú F1 generácie Bet y a Berta. Z Bertiných šteniat vznikla v ďalšom chove Sučka Osa a psy Old a Odin, ktoré sa významne zapísali do ďalšieho šľachtenia. Druhá línia pochádza zo spojeného párenia BRITY a NO KURT-a z Václavky; z tohto spojenia vznikla F1 línia a následné F2 a F3 generácie. Tretiu líniu predstavujú kríženci Argo a Asta z SNB, narodení v CHS Policajnej stanice v Býchoroch v roku 1968, doplnení krížencami Ink a Bara, ktorí zabezpečili kontinuitu šľachtenia a rozšírenie genetickej základne.
Po viacerých pokusoch zrušiť projekt a zrušiť registráciu, sa pod vedením Františka Rosíka a podporou Bratislavskej brigády PS podarilo udržať kontinuitu chovu a vybudovať dostatočne veľkú populáciu na uznanie plemena. V roku 1981 vznikol oficiálny klub ČSV - Klub chovateľov československého vlčiaka (KCHČSV), ktorý v roku 1982 presadil uznanie plemena na celoštátnej úrovni. Hlavným cieľom bolo pokračovať v šľachtení ČSV a dosiahnuť, aby plemeno bolo uznané FCI. V roku 1989 bola štandardná verzia schválená FCI a ČSV bolo zaradené do 1. skupiny plemien s výhľadom na dlhodobé uznanie.
Po rozdelení Československa v roku 1993 zmluva medzi Českom a Slovenskom potvrdila, že názov plemena zostáva Československý vlčiak a garantom plemena je Slovenská republika prostredníctvom SKJ. V roku 1999 bol schválený konečný uznaný štandard plemena na generálnom zasadnutí FCI v Mexiku; tým sa potvrdila životaschopnosť a kontinuita ČSV ako národného plemena s významným podielom slovenského chovu a zázemia.
Hlavnými postavami vo vzniku plemena sú Ing. Karel Hartl, ktorý inicioval projekt kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, a mjr. František Rosík, ktorý vytvoril a udržiaval chovnú základňu na Slovensku a podieľal sa na organizácii a uznaní plemena. Dlhodobé úsilie slovenských kynológov zabezpečilo, že plemeno žije ďalej a je súčasťou národnej kynológie. Exteriér plemena pripomína karpatského vlka, no vlčiak si zachováva aj významné prvky psa - vytrvalosť, orientáciu a ľudské väzby.
Charakteristika a predispozície plemena
Československý vlčiak je veľký pes s výškou v kohútiku 65 cm a viac u samcov a 60 cm u sučiek. Telo má obdĺžnikový rámec s pomerom výška:dĺžka približne 9:10. Plemeno sa vyznačuje dlhými bedrovými a hrudnými končatinami, hustou srsťou a žltosivým až strieborným odtieňom s jasnou svetlou maskou. Oči sú úzke a jantárovej farby, uši trojuholníkové a veľmi pohyblivé. Chvost býva vysoko nasadený, v pokoji býva nesený nižšie.
ČSV je temperamentný, aktívny a výborne orientovaný v teréne. Je veľmi naviazaný na rodinu alebo svorku a ťažko znáša odlúčenie od nej. Z praktických skúseností vyplýva, že je náročné ho vychovávať drilom ako u NO, a výchova musí vychádzať z motivácie a pozitívnej stimulácie, predovšetkým potravou. Má silné lovecké inštinkty a potrebuje dlhé prechádzky na vodítku a dostatok priestoru na beh. Socializácia musí prebiehať už v šteňacom veku a so zodpovedným prístupom.
ČSV vyžaduje pravidelný pohyb a psychickú stimuláciu, vhodný je život na vidieku. Starostlivosť o srsť nie je náročná, stačí česanie počas presrsťovania a pravidelná starostlivosť o zuby, pazúry a uši. Plemeno má pomerne dobré zdravie a odolnosť voči chorobám; fenky však zvyknú hárať len raz ročne. V výžive je vhodné zohľadniť veľkosť a rýchly rast šteňaťa, začať s výživou na kĺby a zvážiť stravu s doplnkami zameranými na pohybový aparát. Odmietanie nadbytočných drilových činností je dôležité pre motiváciu a spoluprácu so psom.
Klúčové udalosti a dedičstvo
- 1955 - vznik projektu na vyšľachtenie služobného psa pre pohraničnú strážu vedený Ing. Karolom Hartlom.
- 1957 - realizácia projektu na viacerých chovateľských staniciach; prvé krížence medzi Brity a Cézarom z Březového hája.
- 1960 - prvé vrhy a významné pokračovanie chovu na Slovensku aj v Čechách; rozvíjanie ďalších filácií generácií.
- 1966 - Hartlov pokus o registráciu a založenie klubu; 1970 - opätovné zlyhanie pokusu.
- 1968 - zastavenie prvej fázy experimentu, ale pokračovanie chovu na Slovensku pod vedením Rosíka.
- 1981-1982 - vznik klubu KCHČSV a schválenie uznania plemena; plemeno zapisované do plemennej knihy.
- 1989 - FCI uznala Československý vlčiak a zaradila do 1. skupiny; neskôr sa potvrdila jednotnosť názvu a pôvodu.
- 1993 - rozdelenie ČSFR na Českú a Slovenskú republiku; garanciou plemena ostáva Slovenská republika prostredníctvom SKJ.
ČSV zohral významnú úlohu v histórii kynológie na Slovensku a v bývalom Československu. Tento unikátny projekt kombinácie vlčieho a psieho génu poskytol poznatky o biológii, dedičnosti, a sociálnych blocking reflexoch, a zároveň vytvoril pôdu pre uznanie nového plemena so silnou identitou a špecializovaným účelom.
tags: #historia #vzniku #plemena #ceskoslovensky #vlciak