Československý vlčiak (čes. československý vlčák) je psie plemeno uznané v FCI v skupine 1 pod číslom 332. Pod vedením Ing. Karla Hartla bol v roku 1955 vypracovaný projekt na získanie služobného plemena spĺňajúceho mimoriadne požiadavky kladené na psa pri službe v pohraničnej stráži vtedajšieho Československa. Náčelník služobnej kynológie pohraničnej stráže Karel Hartl vypracoval projekt na získanie krížencov vlka so psom. Projekt zahŕňal okrem preskúmania otázok medzidruhového kríženia v rámci biológie, dedičnosti a biometrie aj problematiku fyziologických rozdielov medzi psami, vlkmi a ich krížencami.
Prvé krížence sa narodili v CHS Libějovice zo spojenia vlčice Brity a nemeckého ovčiaka Cézara z Březového hája. Narodilo sa päť šteniat (1 pes a 4 suky), z ktorých sa v ďalšej plemenitbe uplatnila suka F1 Bety a suka F1 Berta. Berta odchovala v CHS Šamorín niekoľko generácií krížencov druhej filiálnej generácie. Z Bertiných šteniat sa v ďalšom chove uplatnila suka Osa a psy Old a Odin, ktorí prispeli svojím genetickým materiálom aj medzi prvými civilnými chovateľmi.
Z potomstva Bety bolo odchovaných niekoľko vrhov druhej až štvrtej filiálnej generácie a tiež prvé spojenia dvoch krížencov druhej filiálnej generácie. F3 potomkovia suky F2 Osa vytvorili početnú základňu tvorenú 66 psami a 40 sukami. Druhá línia bola vytvorená z potomkov vlčice Berty a nemeckého ovčiaka Kurta z Václavky. Prvý vrh tvorilo šesť šteniat, ktoré sa narodili dňa 21. mája 1960. V ďalšej plemenitbe sa uplatnil pes Bikar. Tretiu líniu tvoria kríženci vlka Arga so sukou nemeckého ovčiaka Asta z SNB, ktorí sa narodili v roku 1968 v CHS polície v Býchoroch.
Už prvé krížence boli podrobené výcviku a testované na schopnosť sociálnej väzby na človeka. Psy boli buď zaradené do služby, alebo ich predávalali civilným chovateľom. V 60. rokoch 20. storočia bol chov ČSV na Slovensku organizovaný iba v chovateľskej stanici PS v Malackách pod vedením majora Františka Rosíka. V roku 1968 došlo k zmene vo funkcii náčelníka kynológie PS a program chovu krížencov bol zastavený. Mjr. Rosík a členovia Bratislavskej brigády PS však vytvorili podmienky pre ďalší chov československého vlčiaka. V roku 1974 obohatil chov ďalší vlk Šarik, ktorého potomkovia sa uplatnili aj v civilnom chove.
V roku 1966 vznikol návrh budúceho štandardu plemena a Ing. Hartl sa pokúsil o jeho registráciu v civilnej plemennej knihe a založenie klubu. V tej dobe bolo pre založenie klubu potrebné zastrešiť ho v tzv. Národnom fronte a chov následne riadil Zväzarm, ktorý registráciu krížencov odmietol. Ďalší pokus o založenie klubu v roku 1970 opäť zlyhal. Koncom 60. rokov prišiel rozkaz, ktorým bol experiment kríženia vlka a nemeckého ovčiaka zastavený. Posledný vrh krížencov v Česku sa narodil v roku 1971 a nasledujúcich 10 rokov sa nenarodilo žiadne šteňa. Krížence však zostali na Slovensku, kde pod vedením mjr. Františka Rosíka, kríženie pokračovalo.
Na Slovensku preto vznikla silná iniciatíva za uznanie československého vlčiaka ako plemena. Klub vznikol až v roku 1981, keď sa Český svaz chovateľov podujal zapísať československého vlčiaka do hlavnej plemennej knihy v Prahe. O rok neskôr bol československý vlčiak vtedajším Federálnym výborom chovateľských zväzov ČSSR uznaný za národné plemeno. V tomto čase sa už do Česka znovu začali dovážať šteňatá československého vlčiaka zo Slovenska. FCI uznala československého vlčiaka v roku 1989.
Ing. Hartl nesie zásluhu za vytvorenie unikátneho projektu kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, ktorý mal za úlohu revitalizáciu plemena nemecký ovčiak. Za vznik plemena československý vlčiak, jeho uznanie a vytvorenie a organizovanie širokej chovateľskej základne na Slovensku nesie zasa zásluhu mjr. František Rosík. Je preto možné zovšeobecniť, že bez Ing. Hartla by neexistovali krížence, bez mjr. Rosíka by plemeno neexistovalo a bez spoločného úsilia by sa ČSV nestalo uznaným plemenom.
Charakteristika a výcvik
Československý vlčiak je veľký pes vzhľadom pripomínajúci vlka. Má telo obdĺžnikového rámca so sklonom 9:10 (výška:dĺžka). Výška v kohútiku dosahuje minimálne 65 cm u psov a 60 cm u sučiek. Anatomické prvky dopĺňajú dlhé bedrové a hrudné končatiny, silné labky s tmavými pazúrmi a výraznými vankúšikmi. Chvost je vysoko nasadený a v pokoji býva nosený nižšie. Oči sú úzke a jantárovej farby; uši trojuholníkové a veľmi pohyblivé.
Vlčiak je veľmi naviazaný na svorku a ťažko si zvyká na nových majiteľov. Je empatický a citlivý, potrebuje pevné puto so svojím pánom. Má silné lovecké inštinkty a vyžaduje vyvenčenie na vodítku, ideálne s dlhým stopovacím vodítkom. Výrazná je orientácia v teréne a vysoká miera aktivity. Z hľadiska výchovy je kritické rozlišovať medzi motorickou motiváciou a potravou; v prípade nedostatku motivácie pes nemusí vykonať povel.
Stretnúť ho môžete ako psa určeného skôr pre skúsených majiteľov alebo psovodov s dostatočnými skúsenosťami so socializáciou. Potrebuje veľa pohybu a pravidelnú psychickú stimuláciu. V ideálnom prostredí je vhodný na bývanie na vidieku s dostatkom priestoru na behanie a orientáciu v teréne. Socializácia sa odporúča už v šteňacom veku a je nevyhnutná pre dobrú adaptáciu do svorky a rodiny.
Strava by mala podporovať rast a vývoj kĺbov, s ohľadom na veľkosť plemena. Pes môže mať vlčie inštinkty a uprednostňuje surové mäso; denná kŕmna dávka by sa mala rozdeliť na dve časti. Pri prechode na nové krmivo je dôležitá postupnosť, aby sa predišlo zažívacím problémom.
Exteriér a zdravie
ČSV exteriér pripomína karpatského vlka, no zároveň nosí anatomické vlastnosti typu psa. Plemeno je odolné, húževnaté a s relatívne pevnými zdravotnými znakmi. Fenky hárajú raz ročne, čo je zaujímavosťou v porovnaní s inými plemenami. Vzhľadom na povahu a genetiku je potrebná starostlivosť o srsť počas presrsťovania a pravidelná starostlivosť o zuby, pazúry a uši.
Všetky tieto charakteristiky a vývoj plemena sú výsledkom dlhého procesu krížení karpatského vlka a nemeckého ovčiaka, ktorý zahŕňal množstvo chovateľských staníc na Slovensku aj v Čechách a Morave. Tempo a smerovanie plemena bolo formované snahou o vytvorenie spoľahlivého, konformného a výcvikovo vhodného služobného psa pre hranicu a zároveň s prihliadnutím na jeho exteriér a jedinečný temperament.
Klub a uznanie
Na dokončenie šľachtenia novo vznikajúceho plemena bol 20.03.1982 na zasadnutí v Brne založený Klub chovateľov československého vlčiaka (KCHČSV), ktorého predsedom sa po voľbách stal František Rosík. Federálny výbor chovateľských zväzov ČSSR potvrdil 02.04.1982 založenie celoštátneho klubu so sídlom v Prahe a pobočkou v Bratislave. Hlavným cieľom bolo pokračovať v šľachtení ČSV a dosiahnuť zaradenie plemena medzi plemená uznané FCI. Plemennú knihu ČSV viedol ČSCH do 01.01.1991; neskôr sa zápisy prerušili a návrat k oficiálnej registrácii nastal neskôr.
V roku 1989 FCI schválila štandard plemena pod číslom 332. V roku 1993 došlo k rozdeleniu ČSFR na dve samostatné republiky; názov plemena zostal Československý vlčiak a krajina pôvodu Československo. Garantom plemena v FCI je Slovenská republika prostredníctvom SKJ. O ďalšom uznaní a živote plemena hovorí aj záväzok, že názov plemena zostáva Československý vlčiak a že plemeno má silnú identitu na Slovensku a v Českej republike.
Záverný pohľad na význam plemena
ČSV je dnes jedným zo slovenských národných plemien, exteriérom pripomínajúcim karpatského vlka a zároveň s jedinečnou históriou spojenia vlka a psa. Exteriér a povaha tohto plemena sa stále formujú vďaka počtu aktívnych chovateľov a skúsených kynológov. Plemeno je odolné, vyžaduje skúsených majiteľov a systematický prístup k výcviku a socializácii. Jeho výskyt a uznanie predstavujú dôležitú kapitolu organizovanej kynológie na Slovensku a histórie chovu služobných psov.
Stručná história psov - David Ian Howe
tags: #historia #vzniku #plemena #ceskoslovensky #vlciak #recenzie