Hanoverský farbiar: využitie a charakteristika plemena

Charakter tohto psa je pokojný, spoľahlivý, veľmi citlivý. Absolútne neznáša žiadne nátlakové metódy výchovy a výcviku. K svojmu majiteľovi je priateľský, k cudzím ľuďom zdržanlivý, sám si vyberá, komu dá svoju priazeň. Oceňuje sa jeho schopnosť mimoriadnej koncentrácie na výkon a spolupráca s poľovníkom. Podobne ako ostatné poľovné psy sa správa inak doma a inak pri love. Doma je jemný a láskavý, poslušný a ľahko ovládateľný, dokonca trochu pohodlný a lenivý. V poľovnom revíri je veľmi samostatný, vytrvalý, húževnatý a pracovitý. Je takmer výlučne v rukách poľovníkov, chovatelia-poľovníci tiež zvyčajne nechávajú šteňatá len iným poľovníkom. Napriek tomu môže byť výborným spoločníkom pre ľudí. Nemá rád prílišné vzrušenie. Na rozdiel od iných poľovných psov na prechádzkach zvyčajne neuteká, napriek tomu, ak nebol spoľahlivo naučený aportovať dôsledným výcvikom už ako šteniatko, je lepšie vodiť ho na vodítku vo voľnej prírode, pretože len čo zacíti krv, vydá sa na stopu.

Je to stredne veľký, silný, dobre stavaný pes so silným a svalnatým hrudníkom a panvou, ktoré sú predpokladom výnimočnej vytrvalosti pri práci. Široký a hlboký hrudník poskytuje dostatok priestoru pre pľúca, čo je predpokladom potrebnej neúnavnosti a vytrvalosti. Pomer dĺžky tela k výške kohútika je 1,4 ku 1. Kohútiková výška je 50 - 55 cm u mužov a 48 - 53 cm u žien. Nos je veľký, široký, väčšinou čierny, zriedkavo tmavohnedý. Nosové krídla sú široko otvorené. Čeľuste musia byť primerane silné, veľmi pevné a rovné. Poskytujú dostatok priestoru pre 42 zubov. Oči nesmú byť vypuklé ani zapadnuté a ich dúhovka musí byť tmavohnedá. Očné viečka musia byť blízko očných buliev. Ektropium aj entropium sú neprípustné. Ušné buľvy sú vysoko posadené, široké pri základni, previsnuté, na vrchole tupo zaoblené. Krk je dlhý a silný, smerom k ramenám sa postupne rozširuje. Koža na krku je voľná, malý lalok je prípustný. Chvost je vysoko nasadený, dlhý a mierne klenutý. Hrudné končatiny sú pri pohľade zboku kolmé na zem, rovné. V normálnom (zootechnickom) postoji sú priamo pod trupom. Pri pohľade spredu by mali byť tiež rovné a v postoji sú pomerne blízko pri sebe. Sila zodpovedá pevnosti trupu. Labky by mali byť silné, zaoblené, s primerane klenutými, pevne zovretými prstami a pevnými, veľkými nožnými vankúšikmi. Zadné končatiny musia byť pri pohľade zboku mierne podsadené alebo vzadu, pri pohľade zozadu primerane zauhlené a rovné. Srsť musí byť krátka, hustá, drsná až hrubá. Na zadnej strane stehien je o niečo dlhšia a hrubšia. Farba srsti je svetlá až tmavočervená (odtieň jelenej červenej), riedko alebo hustejšie žíhaná, s "maskou" (tmavým sfarbením papule a tváre) alebo bez nej. Medzi vady patria hranatý tvar tela, ľahké (tenké) kosti, absencia 1. premolára (P1) alebo iných zubov, podhryz alebo predhryz dolnej čeľuste, malé alebo vývrtkovité ušné lalôčiky, nadmerný predkus, výrazný alebo tzv. Hanoverské farbiare sa vyvinuli takmer bez zmeny z tzv. stredovekých leithundov.

Leithund zo skupiny brakovitých zaujímal už v období kmeňových práv germánskych kmeňov výnimočné postavenie. So zavedením strelných zbraní sa zmenil spôsob poľovačky na vysokú. Vyžadoval sa pes, ktorý by dohľadal postrelenú zver. Leithund mal pre túto prácu výborné predpoklady, a tak vznikol leithund-farbiar. Najmä hanoverský poľovnícky dvor v Hanoverskom kráľovstve ďalej rozvíjal toto plemeno. Od roku 1894 sa oň stará spolok Hirschmann, kde aj vytvorili názov plemena hanoverský farbiar. Odvtedy sa tieto psy chovajú podľa prísnych kritérií výkonu a používajú sa výlučne v revíroch vysokej ako dohľadávače raticovej zveri.

Celkový vzhľad a stavba tela

Hanoverský farbiar je výkonný, stredne veľký, silný pes dobrých proporcií. Dobre postavené, silno osvalené predné i zadné končatiny mu umožňujú vytrvalo pracovať. Hlboký široký hrudník vytvára dostatočný priestor pre pľúca a umožňuje tak dlhé, vytrvalé štvanie. Mierne vráskavé čelo a jasné, tmavé oči vytvárajú typický vážny výraz tváre. Typickou pre plemeno je aj červená základná farba, ktorá môže prechádzať od svetlého plavočerveného až po tmavé pásikavé sfarbenie, často s maskou alebo bez nej. Dĺžka tela k výške v kohútiku je 1,4:1. Výška psa predstavuje približne 50 - 55 cm a hmotnosť býva okolo 28 - 40 kg.

Chvost je dlhý, vysoko nasadený a mierne klenutý. Hranitá srsť je krátka, hustá, drsná až hrubá; ušné lalôčiky sú široko osadené a s previsnutím. Oči sú tmavohnedé a pôsobia vážne. Nos býva čierny, prípustný aj tmavohnedý. Dlhý, mocný krk spolu so silnou stavbou tela dotvárajú dojem spoľahlivého a vytrvalého pracanta v teréne.

Povaha a správanie

Hannoverský farbiar je pokojný, vyrovnaný a veľmi sústredený pri práci na stope. Pri správnej socializácii môže žiť ako súčasť rodiny a k deťom sa správa pokojne, s deťmi však treba zaobchádzať citlivo a rešpektovať ich tempo. K cudzím ľuďom býva zdržanlivý a starostlivo si vyberá, komu dôveruje. Výcvik má byť dôsledný, pokojný a založený na vzájomnej dôvere; tvrdý alebo chaotický prístup môže narušiť vzťah so psom a znížiť ochotu spolupracovať. Všeobecne je to pes, ktorý potrebuje dlhodobú socializáciu a pravidelnú stimuláciu, aby nevykazoval známky nude alebo deštruktívneho správania.

Hlavnou úlohou plemena je dohľadávanie postrelenej zveri. Hannoverský farbiar má mimoriadny čuch a schopnosť vyhľadávať i veľmi staré stopy, čo ho predurčuje na selektívnu prácu v revíroch s vyššou náročnosťou terénu. V minulosti sa používal najmä ako stopár na dohľadávanie zveri po postrele; dnes sa jeho uplatnenie rozširuje na rôzne poľovnícke revíry. Je vytrvalý, spoľahlivý a má výborný svorkový vzťah so svojim vedúcim poľovníkom.

História a pôvod

Hannoverský farbiar má korene v stredoveku ako súčasť skupiny duričov a farbiare. Pôvod plemena siahajú až do keltského obdobia; Segusier, segusiehund, sa podieľal na ranom vývoji, pričom neskôr sa zrodil Lead Hound a Bloodhound. V Nemecku, najmä v meste Hannover, sa na konci 18. storočia začalo systematické šľachtenie, ktoré vyústilo do dnešného hanoverského farbiara. V roku 1894 - 1895 bolo plemeno oficiálne pomenované ako Hanoverský farbiar a odvtedy sa chová podľa prísnych štandardov. V súčasnosti je uznávané FCI ako plemeno z 6. skupiny duričov a farbiare, sekcia 2, s plemenným číslom 213.

V podstate vznik plemena súvisí s potrebou psa, ktorý počas lovu dohliada na zver, vyhľadáva a durí na farbu postrelenej zveri. Pôvodný durič a vodič boli postupne rozdelené úlohami a genetické línie sa zjednotili do dnešného hanoverského farbiara prostredníctvom krížení s ďalšími plemenami v horských regiónoch a v ďalších oblastiach Nemecka.

Praktické tipy: starostlivosť a výživa

Všeobecne je Hannoverský farbiar robustný a odolný, s potrebou vyváženej stravy a pravidelnej fyzickej aktivity. Odporúča sa kvalitné krmivo s vysokým obsahom bielkovín a tukov, ktoré podporuje ich aktívny životný štýl. Kefovanie srsťe je postačujúce raz týždenne; kúpanie je vhodné len sporadicky podľa potreby. Pravidelná starostlivosť o uši, oči a zuby je dôležitá na minimalizáciu infekcií a chorôb. Dedičné ochorenia, ako dysplázia bedrového kĺbu alebo torzia žalúdka, sa objavujú zriedkavo, no vyžadujú pravidelné veterinárne prehliadky.

Pre výcvik a socializáciu je kľúčové používať pozitívnu motiváciu a dôsledný prístup, ktorý vybuduje a udrží dôveru medzi psom a jeho majiteľom. Pes potrebuje dlhodobú duševnú a fyzickú stimuláciu, inak hrozí nuda a frustrácia, čo môže viesť k nežiaducemu správaniu. Vhodné je zapojiť psa do poľovníckeho úsilia a poskytnúť mu úlohy, ktoré vyžadujú koncentráciu a námahu, čo zodpovedá jeho prirodzeným inštinktom.

Iné mená a súvislosti

Hannoverský farbiar je známy aj ako Hanoverian Scenthound či Chien de recherche au sang de Hanovre. Medzi súvisiace plemená patrí Bavorský farbiar a Alpský durič, ktoré zdieľajú podobnú históriu a úlohu v poľovníctve. V klasifikácii FCI sú spomenuté plemená v skupine 6 - Duriče, farbiare a príbuzné plemená, sekcia 2 - Farbiari.

Tabuľka porovnania základných charakterístík

tags: #hanoversky #farbiar #vyuzitie