Slovenský čuvač patrí ku skupine bielych horských a pastierskych psov a bol FCI uznaný 18.8.1965. Čuvače sa ako pastierske a salašnícke psy vyskytovali na horských holiach a strážnych úlohách už odpradávna; ústredné plemeno tatranského čuvača vzniklo a bolo systematicky chované od 30-tych rokov 20. storočia. Prvý vrh bol zapísaný 4.6.1929 v plemennej knihe po rodičoch Jerry a Kora, čo položilo základy organizovaného chovu v Česko-Slovensku.
Pôvod, účel a historické súvislosti
Plemenné znaky slovenského čuvača zodpovedajú horskému typu psa tvrdej konštitúcie, statnej postavy s huňatým bielym kožuchom. Je prispôsobený drsnému podnebiu slovenských hôr, hlavne Tatier. Účelové zaradenie je dané odpradávna používaním slovenského čuvača ako pastierskeho a salašníckeho psa na horských holiach a strážneho psa na stráženie príbytkov a hraníc. Jeho povaha je živá, ostražitá, neohrozená a bystrá, s výraznou vernosťou a odvahou postaviť sa aj proti nebezpečenstvu, či už ide o medveďa alebo vlka.
V prvopočiatkoch sa chovajúci aktéri a organizácie zhodnotili význam plemena: táto tradícia zahŕňala Tatranského čuvača, ktorý sa stal základom pre súčasný slovenský variant. V Česku a na Slovensku bol založený prvý chov a plemenárska kniha, pričom vývoj smeroval k formovaniu jednotného štandardu a uznania zo strany FCI v roku 1965 pod číslom 142 Slovenský čuvač. Na prechod k samostatnému názvu prispela aj snaha vyhnúť sa zámene s podobnými maďarskými a poľskými plemenami, čo viedlo k názvu Slovenský čuvač.
Vzhľad a typické telesné znaky
Pokiaľ ide o vonkajšiu podobu, Slovenský čuvač má mierne obdlžníkový tvar tela na silných, dosť vysokých nohách. Postoj je priamy a stĺpovitý s dobrým zauhlením ramena a lakťa. Telo je svalnaté a končatiny krátke, no silné; predné aj zadné končatiny sú vo vzťahu k telu proporčne dobre zodiovaného. Hlava je silná s rovný profilom nosného hřbetu, papuľa dobre vyvážená a v koreni nosu nachádza tmavohnedé oči, ktoré sú oválne a bystrého pohľadu. Uši sú vysoko nasadené, krátke a klopené do bočne neseného „V“ tvaru, s jemnou srsťou na polovici ich dĺžky. Krk je pevný, s výraznou hrivou vyrastajúcou zo zadných častí hlavy.
Srstná charakteristika je hustá, biela s prípadným žltkastým nádychom pri koreňoch nosa; výrazné žlté škvrny sú neprípustné. Srsť okrem hlavy a končatín tvorí hustý, huňatý kožuch bez cestičky na chrbte a bez závesov na chvoste a zadnej časti stehien. Samostatné kučery a rozpadavý kožuch sú nežiadúce; podsada je jemná, hustá a páperovitá, jej dĺžka je približne polovičná až dve tretiny dĺžky krycej srsti. Pes má nápadnú hrivu, pričom srsť od koreňov uší putuje dozadu a tvorí charakteristický vzhľad.
Hmotnosť, konštitúcia a odchýlky
Váha býva v rámci očakávaného rozsahu a plemeno si zachováva robustnú stavbu. Z hľadiska variácií sa uplatňujú určité odstupne odlišnosti v pigmentácii očí, čenichu a slizníc, pričom dominantný je leucistický biely základ s čiernym čenichem a čiernymi oblasťami len v okolí očí a nosovej oblasti.
Povaha, temperament a výcvik
Slovenský čuvač je veľmi verný a odvážny, vždy pripravený brániť svojich ľudí a majetok. Jeho temperament je vhodný pre vonkajšie prostredie, pretože je odolný a vytrvalý voči nepriaznivým poveternostiam. Dobre reaguje na tréning, je spoľahlivým ochrancom obydlí aj hospodárskych zvierat; pri správnom vedení a dôslednom výcviku môže s ľahkosťou zvládať kombináciu pastierskeho a strážneho úlohy. Nie je ideálny do mestského prostredia, potrebuje priestor a pravidelný pohyb, aby si uchoval svoj vrodený balans a spolahlivosť.
Chov a významné míľniky
Prvý vrh a založenie plemena Tatranského čuvača sú pevne späté s menom Prof MVDr. Antonína Hrůzu, ktorý v roku 1929 registroval prvý vrh a zorganizoval chov v Brne a Skalici nad Svitavou. Spočiatku existovali dva rázy plemena: Veľký horský a malý nížinný, ktoré neskôr v priebehu času stratili rozdielnosť a vznikol jednotný tatranský čuvač. Organizovaný chov čuvačov zažil ťažšie obdobie počas nemeckej okupácie, ale oživenie prišlo v päťdesiatych rokoch. FCI uznala plemeno v roku 1965 a štandard bol vydaný 14.8.1965 pod č. 142 Slovenský čuvač.
V roku 1967 Maďarsko podalo protest proti uznaniu plemena, čo viedlo k obhájeniu postupu na zasadaní FCI v Belehrade v roku 1969. V dôsledku historyčnosti a kultúrnych väzieb k Poľsku zostal čuvač aj s genetickými pamätami z oblasti Tatier, pričom v niektorých regiónoch sa zachovali aj atavistické prejavy. Slováci a Česi pokračovali v udržiavaní tradičného charakteru plemena a jeho používania ako pastierskeho psa na horách, spolu s ochrannou funkciou voči majetku a domovu.
Všeobecný vzhľad a špecifiká kostry
Plemenné znaky slovenského čuvača sú definované ako horský pes pevnej konštitúcie, s wysokým a štíhlym rámcom a hustou srsťou, prispôsobený drsnej klíme hôr. Jeho pohyb je ľahký a pružný v každom teréne a počasí; chôdza je vyvážená a efektívna, čo zodpovedá jeho úlohám ako pastierskeho a strážexného psa. Koža kruží okolo tela, s ružovou farbou a pigmentáciou slučnou v okolí pyskov a očí, kde prechádza do tmavých slizníc. Dlhé, 5-15 cm pesíky na hrivi a hriva v okolí koreňa uší sú charakteristické pre tento elegantný, no impozantný vzhľad.
Možné vady a výstavné kritériá
Podľa štandardov sa za porušenia považujú napríklad klešťový skus, paspárky, chudozubosť, plytká hruď či asymetria, rovnako ako žlté škvrny na kožuchu alebo ružové plochy na tchnách tváre. Dôležité je zachovanie súdržného, pravidelného osrsťenia a zachovanie tvrdého vlnitého kožušného kryčia. Zároveň sa s kladnými bodmi vyzdvihuje pevný trup, silná konštrukcia a odolný temperament.
Informácie o zapísaní a súčasný stav
Počet členov klubu s chovnými jedincami a chovnými stanicemi dosiahol približne dve storočia, čo svedčí o rozsiahlej a stabilnej tradícii chovu. Slovenský čuvač zostáva prevážne bielym, veľkým psom s dlhšími vlasmi na hrivách a končatinách, a slúži ako spoľahlivý strážca a pastier na slovenských horách.
Pravda o Česko-Slovensku: História bola iná, než si myslíme
Tabuľka: Základné charakteristiky plemena
| Charakteristika | Popis |
|---|---|
| Tvar tela | Mierne obdlžníkový, telom využitý dĺžkou |
| Hlava | Silná, rovný profil, široká lebka |
| Pysky a sliznica | Primknuté pysky, čierna sliznica pri okolí očí a nosu |
| Oči | Tmavohnedé, oválne, bystrého pohľadu |
| Uši | Vysoko nasadené, krátke, bočne neseného „V“ |
| Srsť | Hustá, biela, s hrivou, bez cestičky na chrbte |
| Podsada | Jemná, hustá, páperovitá, 5-15 cm dlhá na pesíkoch |
| Chvost | Dolný nasadený, tvar doutníka, rovný |
Celý štandard FCI opisuje slovenského čuvača ako plemeno pevného rázu, so srsťou prispôsobenou drsným klimatickým podmienkam, a s charakteristickým vzhľadom, ktorý zodpovedá jeho hlavným úlohám pastierstva a stráženia.