FCI č. Rakúsky farbiar horského poľovníka. Slovenský názov obsahuje slovo „durič“ a to mýli aj skúsených ľudí. Federation Cynologique Internationale zaraďuje plemeno do skupiny 6, sekcie 2 - „Leash (scent) hounds“, teda medzi psy, ktoré pracujú na remeni. Do tejto sekcie ho FCI zaradila v roku 1991 a vedie ho so skúškou z výkonu.
Klasifikácia a určenie práce
Skupina 6Duriče, farbiare a príbuzné plemená. Sekcia 1 - duriče Veľké, stredné a malé duriče, ktoré zver hlasito ženú. Sekcia 2 - farbiare Psy pracujúce na remeni na rane poranenej zveri. Zvláštnosť plemena: štandard mu priznáva obe práce naraz. Doslova ho opisuje ako „tracking hound for wounded deer“ (dohľadávka poranenej raticovej zveri) a zároveň „scenthound for hare and fox“ (durenie zajaca a líšky).
Zo slovenského pohľadu je zaujímavé, že plemeno je medzi farbiarmi na remeni a zároveň je možné ho chápať ako duriča. Rakúske farbiarske plemená zahŕňajú aj alpského jazvečíkovitého duriča, ktorý okrem tichej práce na remeni aj hlasito durí po stope. Preto štandard mu priznáva obe rovnaké vlohy.
Terrén a charakteristika konštrukcie
Prepnite typ terénu a sklon svahu a porovnajte nízkeho alpského jazvečíkovitého duriča s modelovým vysokonohým duričom. Tvrdé čísla v module pochádzajú z FCI štandardu č. Čo je doložené a čo nie. Že nízka, pretiahnutá stavba mala zámerne znížiť rýchlosť a rozsah lovu-aby pes neprebiehal do cudzích revírov a príliš neznepokojoval raticovú zver-je doložené v poľovníckej literatúre pre nízkonohé braky ako skupinu, nie menovite pre alpského jazvečíkovitého duriča. Pre toto plemeno konkrétne je doložené, že prízemné konáre a šľahúne kríkov „passiert … besser“-prechádza nimi lepšie než veľké plemená, lebo kladie podstatne menší odpor.
Proporcie a rozmery
Štandard FCI č. 254 je pri proporciách nezvyčajne konkrétny. Proporcie Výška v kohútiku : dĺžka tela = 2 : 3. Výška 34-42 cm. Ideál psy 37-38 cm, suky 36-37 cm. Chod Priestranný, nie drobčivý. Hrubá kostra a svalstvo dávajú pevný, vyrovnaný vzhľad, ktorý zodpovedá pracovnému využitiu v horskom a lesnom teréne.
Farba a znaky
Ideál tmavá jelenia červeň s alebo bez čiernych chlpov; alebo čierna s jasne ohraničenými červenohnedými znakmi na hlave („Vieräugl“), hrudi, nohách, labkách a spodku chvosta. Povolená je iba biela hviezda na hrudi; biele brakové znaky (lyska, golier, labky, koniec chvosta) nie sú povolené pre alpského jazvečíkovitého duriča.
Vzhľad a temperamentu
Je to silný poľovný pes, s nízkymi nohami a pevnou konštitúciou. Mozgovňa je mierne klenutá, lebečná a ňufka tvoria výrazný prechod. Oči tmavohnedé. Uši zavesené vysoko, hladké a široké, stredne dlhé. Chvost vysokozásadný. Končatiny silné, s hustou podsadou a dvojitou srsťou, ktorá je typická pre tento plemenný typ.
Pri práci je hlasité a s energickým nosom; pes je tichý a sústredený pri prenesení ranej zveri, no dokáže aj hlasito duriť po stope. Podľa štandardu je pes inteligentný, priateľský a nebojácny; doma je pokojný a prítulný, no pri love je neohrozený a vytrvalý. Výcvik by mal byť trpezlivý, pestrý a založený na pozitívnej motivácii. Pri správnej socializácii môže dobre fungovať v aktívnej rodine a vychádzať s deťmi, no lovecký pud môže viesť k prenasledovaniu drobnej zveri.
Povaha a využitie
Toto plemeno je silný a odolný pes používaný horskými lovcami ako farbiar k dohľadávke poranenej zveri alebo ako durič na stope zajaca a líšky. Zároveň je to pes, ktorý môže pracovať na remeni aj udávať hlasom. Ideálne je mať ho v prostredí s pravidelným prístupom do prírody, no vyžaduje skúseného majiteľa a dôsledné vedenie.
Rozmery a starostlivosť
Výška v kohútiku podľa FCI 254 34-42 cm; ideál pre psy 37-38 cm, pre sučky 36-37 cm. Hmotnosť sa štandardne neuvádza; v praxi sa pohybuje okolo 15-18 kg. Dve hodiny aktívneho pohybu denne sú minimom, plus práca pre nos. Srsť je dvojitá, hustá a telo vyzerá robustne, nie ozdobne. V období línania je vhodné častejšie kefovať. Plemeno potrebuje veľa pohybu a mentálneho vyčinenia; nie je vhodné ako bytový psík bez pravidelného vyťaženia.
Historický vývoj a pôvod
História: Alpský jazvečíkovitý durič pochádza z Álp, kde sa vyrezal nielen na dohľadávanie poranenej zveri, ale aj na durenie stôp. V 17. - 18. storočí sa objavili prvé zmienky o podobných psy. V roku 1932 bol alpsko-krušnohorský jazvečíkovitý durič uznaný ako tretie rakúske farbiarske plemeno. V roku 1975 sa jeho meno zmenilo na „alpský jazvečíkovitý durič“ a Rakúsko bolo uznané ako krajina pôvodu. V roku 1991 FCI zaradila alpského brakýře medzi farbiarov do skupiny 6, sekcie 2, s pracovnou skúškou. Štandard 254 udáva presné proporcie a popis pracovného využitia.
Chov a skúšky
Na Slovensku je plemeno oficiálne vedené ako pes na dohľadávku raticovej zveri. Predbežné skúšky farbiarov sú otvorené aj pre duriče a iné príbuzné plemená; hlavné skúšky farbiarov môžu absolvovať len farbiar, slovenský kopov, alpský jazvečíkovitý durič alebo štajerský durič - a to po absolvovaní predbežných skúšok farbiarov. KCHAJD vedie evidenciu chovných psov a vrhov a organizuje bonitácie a klubové výstavy. Cena šteniat s PP nie je verejne fixovaná; uvádza sa priamo u chovateľa cez klub. Potrebné je overiť prácu rodičov a skutočnú prácu pri love, nie len výstavné úspechy.
Chov a výcvik v praxi
Vo vrhu bývajú dominantné aj submisívne povahy; výcvik by mal byť zameraný na vyváženú socializáciu, stavanie pracovného programu a trpezlivú motiváciu. Domáci výcvik je založený na asociácii: šteňa si vytvára spomienky na základe kladných i záporných skúseností. Overenie vloh zahŕňa udicu na simuláciu lovu, kde sa posudzujú reakcie na kožušinu zajaca a na hlasné vyhľadávanie. Hľadanie a hlasitosť na stope je testované na zajačej stope; v prípade menej hojnej zveri sa overuje na srnčej zveri. Aport a stopovanie sú tiež súčasťou overovania vloh pri šteniatkach.
Praktické poznámky pre záujemcov o plemeno
Správna cesta vedie cez Klub chovateľov Alpského jazvečíkovitého duriča (KCHAJD) pri SPZ, ktorý vedie zoznam chovných psov a aktuálnych vrhov a organizuje bonitácie a klubové výstavy. Durič je pracovný pes, nie malý rodinný pes; jeho využitie v revíroch je zamerané na dohľadávanie a durenie zveri podľa potreby, nie na výstavy. Pri výbere šteňaťa je dôležité skúmať vlohy rodičov a konzultovať s chovateľom o konkrétnych cieľoch vrhu a možnostiach výcviku.
Historický kontext a porovnania s inými plemenami
Porovnanie s Westfálskym jazvečíkovitým duričom a Dreverom (Švédsko) ukazuje, že alpský jazvečíkovitý durič je menej typický pre krátke nohavice a má iné rozmery. Na rozdiel od čistých jazvečíkovitých plemien, alpský durič spája úlohy duriča a farbiara podľa FCI štandardu 254. Durič vyžaduje dlhodobý a dôsledný výcvik spolu s pravidelným pohybom a pracovnými úlohami.
Predbežné skúšky a hlavné skúšky podľa FCI sú kľúčové pre potvrdenie vloh a správneho využitia, a to na pôde klubu a podľa interných poriadkov. Výber šteniat často zahŕňa posúdenie psychiky, pohyblivosti a vrodených vloh, aby sa zabezpečila vhodná kombinácia pre durenie i dohľadávku.
Tabuľka: Zhrnutie rozmerov a základných údajov
| Parametr | Hodnota |
|---|---|
| Výška v kohútiku | 34-42 cm |
| Ideálna výška | Psi 37-38 cm, sučky 36-37 cm |
| Hmotnosť | cca 15-18 kg |
| Farba | tmavá jelenia červeň alebo čierna s červenohnedými znakmi; povolená iba biela hviezda na hrudi |
| Hlas a práca | tichá pri dohľadávke, hlasité durenie na stope |
| Skúšky | PF (predbežné) a hlavné skúšky farbiarov; pes do 50 cm v kohútiku na skúšky duričov |
Predpisy a praktické odporúčania sú zhrnuté podľa štandardu FCI 254 a praxou chovateľských klubov. Durič je pracovný pes s výrazným nosom a vynikajúcou výdrži; je ideálny pre skúsených majiteľov, ktorí môžu spracovať jeho potreby a vlohy v horskom prostredí.