Československý vlčiak je fascinujúce plemeno, ktoré spája jedinečné vlastnosti vlka a psa. Jeho história, temperament a potreby sú výnimočné, čo robí z tohto plemena skvelého spoločníka pre aktívnych majiteľov, ktorí sú ochotní investovať čas a energiu do jeho výcviku a socializácie. Toto plemeno je stredne veľký pes, vzhľadom pripomínajúci vlka. Jeho telo je obdĺžnikového tvaru, s dlhými prednými aj zadnými končatinami, rovným chrbtom a hlbokým hrudníkom.
V roku 1955 sa Ing. Karol Hartl snažil vypracovať projekt na vyšľachtenie služobného psa, ktorý by spĺňal vysoké požiadavky na služobného psa pohraničnej stráže vtedajšieho Československa. Cieľom tohto kríženia bolo dosiahnuť odolné, vytrvalé a ostražité jedince, schopné efektívne strážiť hranice so západným Nemeckom a Rakúskom. Realizácia tohto plánu začala v roku 1957, pričom sa na nej podieľali viaceré chovateľské stanice, ktoré skúmali povahové vlastnosti psov.
Národná kynológia pohraničnej stráže pod vedením Ing. Karla Hartla vypracovala projekt na získanie krížencov vlka so psom. Projekt zahŕňal okrem preskúmania otázok medzidruhového kríženia v rámci biológie, dedičnosti a biometrie tiež problematiku fyziologických rozdielov medzi psami, vlkmi a ich krížencami. CHS Bratislavskej brigády (Šamorín, neskôr Malacky) sledovala rozdiely medzi krížencami F1, F2 a ďalších generácií (písmenom F sa označovali jednotlivé generácie spätného kríženia na nemeckého ovčiaka, čiže na jedince s nižším podielom vlčej krvi).
Prvé krížence sa narodili v CHS Libějovice zo spojenia vlčice Brity a nemeckého ovčiaka Cézara z Březového hája. Narodilo sa päť šteniat (1 pes a 4 suky), z ktorých sa v ďalšej plemenitbe uplatnila suka F1 Bety a suka F1 Berta. Berta odchovala v CHS Šamorín niekoľko generácií krížencov druhej filiálnej generácie. Z Bertiných šteniat sa v ďalšom chove uplatnila suka Osa a psy Old a Odin, ktorí prispeli svojím genetickým materiálom aj medzi prvými civilnými chovateľmi. Z potomstva Bety bolo odchovaných niekoľko vrhov druhej až štvrtej filiálnej generácie a tiež prvé spojenia dvoch krížencov druhej filiálnej generácie. F3 potomkovia suky F2 Osa vytvorili početnú základňu tvorenú 66 psami a 40 sukami. Druhá línia bola vytvorená z potomkov vlčice Berty a nemeckého ovčiaka Kurta z Václavky. Prvý vrh tvorilo šesť šteniat, ktoré sa narodili dňa 21. mája 1960. V ďalšej plemenitbe sa uplatnil pes Bikar. Tretiu líniu tvoria kríženci vlka Arga so sukou nemeckého ovčiaka Asta z SNB, ktorí sa narodili v roku 1968 v CHS polície v Býchorech. K ďalšej plemenitbe boli použité pes Ink z SNB a jeho sestra Bara z PS v CHS Malacky.
Už prvé krížence boli podrobované výcviku a testované na schopnosť sociálnej väzby na človeka. Psy boli buď zaraďované do služby, alebo ich predávali civilným chovateľom. V 60. rokoch 20. storočia bol chov ČSV na Slovensku organizovaný iba v chovateľskej stanici PS v Malackách pod vedením majora Františka Rosíka. V roku 1968 došlo k zmene vo funkcii náčelníka kynológie PS a program chovu krížencov bol zastavený. Mjr. Rosík a členovia Bratislavskej brigády PS však vytvorili podmienky pre ďalší chov československého vlčiaka. V roku 1974 obohatil chov ďalší vlk Šarik, ktorého potomkovia sa uplatnili aj v civilnom chove.
V roku 1966 vznikol návrh budúceho štandardu plemena a Ing. Hartl sa pokúsil o jeho registráciu v civilnej plemennej knihe a založenie klubu. V tej dobe bolo pre založenie klubu potrebné zastrešiť ho v tzv. Národnom fronte a chov následne riadil Zväzarm (Zväz pre spoluprácu s armádou), ktorý odmietol registráciu krížencov. Ďalší pokus o založenie klubu v roku 1970 opäť zlyhal. Koncom 60. rokov prišiel rozkaz, ktorým bol experiment kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, resp. ďalšie vzájomné kríženie už vzniknutých krížencov, zastavený. Posledný vrh krížencov v Česku sa narodil v roku 1971 a nasledujúcich 10 rokov sa nenarodilo jediné šteňa. Krížence však zostali na Slovensku, kde pod vedením mjr. Františka Rosíka, kríženie pokračovalo. Vytvorila sa dostatočne veľká chovná základňa pre uznanie plemena. Na Slovensku preto vznikla silná iniciatíva za uznanie československého vlčiaka ako plemena. A chovateľská základňa, aj v čase jeho uznania, sa nachádzala najmä v slovenskej časti spoločnej republiky.
Klub vznikol až v roku 1981, keď sa Český svaz chovatelů podujal zapísať československého vlčiaka do hlavnej plemennej knihy v Prahe. O rok neskôr bol československý vlčiak vtedajším Federálnym výborom chovateľských zväzov ČSSR uznaný za národné plemeno. V tomto čase sa už do Česka znovu začali dovážať šteniatka československého vlčiaka zo Slovenska. FCI uznala československého vlčiaka v roku 1989.
Ing. Hartl nesie zásluhu za vytvorenie unikátneho projektu kríženia vlka a nemeckého ovčiaka, ktorý mal za úlohu revitalizáciu plemena nemecký ovčiak, teda zlepšenie jeho vlastností. Za vznik plemena československý vlčiak, jeho uznanie a vytvorenie a organizovanie širokej chovateľskej základne na Slovensku nesie zasa zásluhu mjr. František Rosík. Je preto možné zovšeobecniť, že bez Ing. Hartla by neexistovali krížence, bez mjr. Rosíka by plemeno nebolo uznané a nebola by vybudovaná dostatočná chovná základňa.
Charakteristika plemena
Československý vlčiak je veľký pes vzhľadom pripomínajúci vlka. Dosahuje výšku v kohútiku minimálne 65 cm (psy) /60 cm (suky), horná hranica nie je stanovená. Telo československého vlčiaka má byť obdĺžnikového rámca s pomerom 9:10 (výška:dĺžka). Toto plemeno sa vyznačuje dlhými bedrovými aj hrudnými končatinami. Typické je žltosivé až strieborné sfarbenie so svetlou maskou. Srsť je hustá s rovnými chlpmi.
Československý vlčiak sa pohybuje klusom. Je to temperamentný a aktívny pes s mimoriadne vyvinutými zmyslami a orientáciou v teréne. Toto plemeno je veľmi naviazané na svoju rodinu či svorku. Tým, že československý vlčiak vznikol krížením vlka so psom, prejavujú sa v jeho chovaní iné štruktúry chovania ako pri iných plemenách psov. Tieto krížence si zachovávajú anatomické prednosti vlka, vďaka ktorým dokáže vytrvalo bežať, prispôsobiť sa klimatickým podmienkam a dobre sa orientovať v teréne.
Na druhej strane je československý vlčiak ťažšie vychovateľný, keďže rovnako ako vlk, ani toto plemeno nerobí nič zbytočne. Zásadne neopakuje činnosť, pri ktorej mal negatívnu skúsenosť. Je tiež nevhodné cvičiť ho drilom ako je to zvykom u nemeckých ovčiakov, pretože ak nie je vlčiak motivovaný napríklad potravou, nemá dôvod cvik vykonať. Pre prácu s československým vlčiakom je potrebná dôsledná socializácia na človeka a dobrý vzťah s psovodom. Toto plemeno je čistotné a bez typického psieho zápachu. Plzne dva krát do roka.
Na prvý pohľad je možné rozlíšiť samca od samice. Ich úzke, šikmé oči sú jantárovej farby a trojuholníkové uši sú veľmi pohyblivé, zachytávajúce zvuky z okolia. Končatiny sú pevné, umožňujúce psovi vznešený a elegantný klus. Labky sú silné s tmavými pazúrmi a výraznými vankúšikmi. Chvost je vysoko nasadený, v pokoji býva nesený nižšie. Československý vlčiak je veľmi naviazaný na svorku, či už ide o psí alebo ľudský kolektív. Veľmi ťažko si zvyká na nových majiteľov. Toto plemeno je empatické a citlivé, a preto potrebuje silné puto so svojím pánom. Ak si zaobstaráte toto plemeno, môžete očakávať, že skoro vôbec nešteká, ale za to viac vyje. Ďalším znakom sú silné lovecké inštinkty, preto je vhodné ich venčiť na vodítku. Ideálne je zaobstarať si dlhé stopovacie vodítko, aby sa pes mohol poriadne prebehnúť.
Štandard plemena podľa FCI
Československý vlčiak je psie plemeno uznané v FCI v skupine 1 pod číslom 332. Štandard F.C.I. opisuje psa pevného konštitučného typu, viac ako stredne veľkého, pravouhlého rámca. Hlava a krk: Symetrická, dobre osvalená, pri pohľade zo strany a zhora tvorí tupý klin. Pri pohľade zo strany a spredu je viditeľné ľahko klenuté čelo. Čelná brázda je nevýrazná. Pysky: Pevne priliehajúce, kútiky zatvorené. Čeľuste/Zuby: Čeľuste sú silné a symetrické. Dobre vyvinuté zuby, najmä špičiaky. Nožnicový alebo kliešťový zhryz so 42 zubami zodpovedajúcimi zubnému vzorcu. Oči: Úzke, šikmo uložené, jantárovej farby. Uši: Stojace, tenké, trojuholníkového tvaru, krátke (tzn. nie dlhšie ako 1/6 výšky v kohútiku); vonkajší bod nasadenia ucha je na úrovni vonkajšieho očného kútika. Krk: Suchý, dobre osvalený, ak je pes v pokoji, krk zviera s horizontálou uhol do 40°. Hrudník: Symetrický, dobre osvalený, priestorný, hruškovitého tvaru so zúžením k hrudnej kosti. Hĺbka hrudníka nedosahuje k lakťom. Dolná línia profilu a brucho: Brucho je pevné a vtiahnuté. Chvost: Vysoko nasadený, spustený priamo dole. Končatiny: Lopatka je uložená viac v prednej časti trupu, je dobre osvalená. Lakeť: Dobre prilieha k hrudníku a nevybočuje z línie trupu. Je výrazný, dobre pohyblivý. Predlaktie: Dlhé, suché a rovné. Nadprstie: Dlhé, tvorí s rovinou zeme uhol najmenej 75°. Predné laby: Veľké; mierne vybočené, s dlhšími klenutými prstami a silnými tmavými pazúrmi. Zadné končatiny: Silné. Zadné končatiny sú rovnobežné. Kolmica spustená zo sedacích hrboľov prebieha stredom priehlavkového kĺba. Stehno: Dlhé, dobre osvalené; stehenná kosť zviera s panvou uhol asi 80°. Zadné laby: Dlhé klenuté prsty so silnými tmavými pazúrmi.
Pohyb: Harmonický, ľahký, priestranný klus, pričom končatiny sa pohybujú čo najnižšie nad zemou. Hlava a krk sa skláňajú do vodorovnej polohy. Kvalita srsti: Rovná, uzavretá. Zimná a letná srsť je výrazne rozdielna. V zime prevláda mohutná podsada, ktorá s vrchnou krycou srsťou vytvára husté osrstenie celého tela. Je nutné, aby srsť pokrývala brucho, vnútornú časť stehien, miešok, vnútornú časť ušnice a medziprstie. Farba srsti: Žltosivá až striebristosivá s charakteristickou svetlou maskou. Svetlá srsť musí byť aj na spodnej časti krku a na prednej hrudi.
Pri bonitácii sa posudzuje exteriérový a povahový súlad jedinca so štandardom uznaným FCI. Vek psov je min. 24 mesiacov a súk min. 18 mesiacov. Na bonitáciu sa prihlásite pomocou prihlášky. Uveďte kontakt na seba, celé meno psa - podľa preukazu pôvodu, pohlavie, dátum narodenia, číslo čipu a mená rodičov. Za bonitáciu sa platí na mieste vykonania. Na bonitáciu si so sebou vezmite preukaz pôvodu psa a veterinárny preukaz, kde musí byť razítko od veterinára, že pes je zdravý - nie staršie ako 3 dni.
Bonitačný kód je jednou zo základných podmienok pre uchovnenie jedinca. Pri posudzovaní psa si komisia všíma vek, pohlavie, celkový vzhľad, typ a ušľachtilosť, rámec - výška a dĺžka, hĺbka, šírka a sila kostry a harmóniu telesných tvarov. Hodnotí sa aj mechanika pohybu. Nejedná sa o hľadanie chýb, ale skôr o to, či slabšie stránky exteriéru sa môžu vyvážiť iným častiam tela. Každá odchýlka - vada je potom zaznamenaná.
Posudzovanie povahy skúšaného jedinca na bonitácii zohľadňuje: správanie jedinca počas merania, správanie jedinca počas skúšky povahy (skupina osôb, prepadnutie za prítomnosti psovoda, prepadnutie psa bez prítomnosti psovoda, reakcia na nárazový zvuk - výstrel, kontrola útlmu psa). Výsledkom bonitácie je bonitačná karta so zaznamenanými hodnotami a bonitačný kód, ktorý je zapísaný do preukazu pôvodu psa.
SUPER VYSOKÝ OBSAH WOLFDOGS - Socializácia a výcvik
Československý vlčiak je náročné plemeno, ktoré potrebuje veľa pohybu a pravidelnú psychickú stimuláciu. Ideálny je pre neho život na vidieku, kde má dostatok priestoru na pohyb. Starostlivosť o srsť nie je náročná, stačí pravidelné česanie počas obdobia presrsťovania. Dôležité je tiež dbať na stav zubov, pazúrov a uší. Pri výbere krmiva pre československého vlčiaka je kľúčové zohľadniť jeho veľkosť a rýchly rast, najmä v šteňacom veku. Odporúča sa začať s kĺbovou výživou, aby sa zabezpečil správny vývoj pohybového aparátu. Tieto psy majú vlčie inštinkty a nepohrdnú surovým mäsom. Kŕmna dávka by sa mala rozdeliť na dve časti, pričom je odporúčané kŕmiť československého vlčiaka dvakrát denne.
tags: #ceskoslovensky #vlciak #fci #kod