Historia československého vlčiaka, jedného zo štyroch slovenských národných plemien, sa začala písať v roku 1955, kedy sa v chovateľských staniciach pohraničnej stráže uskutočnil biologický pokus kríženia karpatského vlka a nemeckého ovčiaka. Predpokladalo sa, že „priliatím“ krvi vlka do krvi nemeckého ovčiaka sa u psov dosiahne vyššia odolnosť, vytrvalosť a ostražitosť, ktorá bola požadovaná k zabezpečeniu západnej hranice vtedajšieho Československa. Pokus bol zameraný na zodpovedanie určitých otázok medzidruhového kríženia z biologického hľadiska, z hľadiska dedičnosti, biometrie, fyziologických rozdielov medzi psami, vlkmi a krížencami.
Keďže projekt sa mal realizovať vo viacerých chovateľských staniciach pohraničnej stráže v Čechách a na Slovensku, spracovaním projektu bol poverený pplk. Ing. Karel Hartl, náčelník služobnej kynológie pohraničnej stráže. Za realizáciu tohto projektu na Slovensku bol poverený mjr. František Rosík, kynológ Bratislavskej brigády pohraničnej stráže. Na krížení sa postupne podieľali štyria karpatskí vlci: Brita, Argo, Šarik a Lejdy. V roku 1982 bol v Brne založený Klub chovateľov československého vlčiaka, súčasne bol schválený názov plemena „československý vlčiak“ a začalo sa pracovať na dlhodobej koncepcii chovu a chovnom programe.
Hlavným cieľom po založení klubu bolo pokračovať v šľachtení československého vlčiaka a dosiahnuť, aby pre svoje dobré vlastnosti zdedené po karpatskom vlkovi i nemeckom ovčiakovi bol zaradený medzi plemená uznané FCI. V tom istom roku sa uskutočnil aj prvý chovný zvod a bonitácia. Členovia klubu organizovali úplne nové súťaže, v ktorých mohli vyniknúť vlastnosti československého vlčiaka. Tak vznikli prvýkrát v histórii štátu rýchlostné (40 km) a vytrvalostné behy (100 km).
V júni 1989 odporučila komisia FCI na schválenie záverečné znenie štandardu plemena. Štandard bol schválený pod číslom 332. Československý vlčiak bol zaradený do 1. skupiny plemien v klasifikácii FCI na skúšobné desaťročné obdobie. Po rozdelení Československa v roku 1993 sa rozhodlo, že garantom plemena československý vlčiak v FCI bude Slovenská republika prostredníctvom Slovenskej kynologickej jednoty, pričom názov plemena a krajina pôvodu zostanú nezmenené.
Koncom roku 1998 vypracovala komisia Klubu chovateľov československého vlčiaka SR podklady k žiadosti o konečné uznanie plemena z materiálov získaných od všetkých krajín, v ktorých sa československý vlčiak choval. SKJ predložila žiadosť a na generálnom zasadnutí v Mexiku 1. 6. 1999 bol návrh schválený, čím sa potvrdila životaschopnosť československého vlčiaka, ale tiež pracovné nadšenie slovenských kynológov a chovateľov.
Vzhľad a štandard plemena
Celkový vzhľad československého vlčiaka, ako hovorí štandard, má pripomínať vlka. Všetky znaky charakteristické pre nemeckého ovčiaka je nutné hodnotiť ako vadu. Vyžaduje sa pevný konštitučný typ. To znamená - silná stavba kostry, pevné väzy, dobre osvalené, šľachovité končatiny so suchými kĺbmi, elastickou kožou, s dobre priliehajúcimi viečkami očí a uzavretými kútikmi úst. Odchýlky obidvoma smermi sú nežiaduce. Štandard pripúšťa nožnicový a kliešťový zhryz rezákov. Je požadovaný úplný chrup, teda 42 zubov. V sfarbení očí sa dáva prednosť svetlej, t.j. žltohnedej, jantárovej farbe dúhovky. Uši sú tenké, trojuholníkového tvaru, krátke. Krk je suchý, svalnatý a dostatočne dlhý na to, aby umožnil psovi dosiahnuť bez námahy ňufákom na zem. Chrbtová línia je plynulá. Krátke bedrá sú takmer rovné, dobre osvalené. Chvost je vysoko nasadený a v kľude nesený charakteristickým spôsobom.
Pre posúdenie stavby hrudníkových a panvových končatín je významnejšie sledovať funkciu končatín za pohybu než staticky hodnotiť uhly. Pri mechanike pohybu sa posudzuje harmonický, ľahký, priestranný klus, pričom končatiny sa pohybujú čo najnižšie nad zemou. Hlava a krk sa skláňajú do vodorovnej polohy. V chôdzi je mimochod.
Srsť československého vlčiaka je rovná, uzavretá. Zimná a letná srsť je výrazne rozdielna. Sfarbenie je žltosivé až striebristosivé s charakteristickou svetlou maskou. Prípustné je i tmavosivé sfarbenie so svetlou maskou. Požadovaná výška u psov je minimálne 65 cm, u suč 60 cm. Princípom bonitácie je posúdenie jedinca v porovnaní so štandardom FCI vo veku suky min. 15 mesiacov, psy min. 18 mesiacov. Každý pes a suka dostane po posúdení bonitačnou komisiou bonitačný kód.
Bonitácia je prakticky najdôležitejšou udalosťou v živote chovného jedinca. Z hľadiska sledovania vývoja plemena je však dôležitá aj účasť jedincov, ktorí nie sú určení pre chov, alebo majú zjavné vady. Taktiež je dôležitý aj zvod mladých, kde sú posudzovaní jedinci vo veku 6 - 15 mesiacov. Ich bonitačný kód slúži pre predbežné posúdenie plemennej hodnoty jedincov a vývoja jednotlivých vrhov a pre majiteľa môže signalizovať predovšetkým chyby v povahe, ktoré sa dajú väčšinou do skutočnej bonitácie ešte korigovať.
Povaha a typické znaky
Predovšetkým je to veľmi temperamentný pes s vynikajúcim zmyslom pre orientáciu v teréne a vysokou úrovňou aktivity. Zachováva si svoju vlčiu prirodzenosť a nespútanosť, je citlivý a nesmierne inteligentný. Vďaka svojim predkom plemeno získalo výraznú odolnosť voči nepriazni počasia, ako i vytrvalosť, a zároveň si zachováva povahové rysy psa schopného výcviku a spolužitia v civilizovanej spoločnosti.
Náročné na socializáciu a skúsených majiteľov. Vodič vedie psa na vodidle, pes je veľmi naviazaný na svorku a potrebuje úzky kontakt s pánom. Ak nie je vlčiak motivovaný potravou, môže strácať záujem o povely. Pôsobí ako odľahčená verzia nemeckého ovčiaka na vyšších nohách, no zovňajškom evokuje vlka. Do veľkej miery sa vyznačuje samostatnosťou a alfa štruktúrou vo svorke, ak nie je vhodne vedený.
Výchova nesmie byť drilová; plemeno vyžaduje dôslednú socializáciu a pozitívnu motiváciu. Je vhodné pre aktívne domácnosti a veľké usadlosti s priestormi na pravidelný pohyb a trpezlivú výchovu. Taktiež je potrebné dbať na správne zaobchádzanie s loveckými inštinktmi a privykať ho na návštevy a iné zvieratá už od šteňaťa.
Starostlivosť, výživa a zdravie
Starostlivosť o srsť nie je náročná; pravidelné česanie počas obdobia presrsťovania stačí. Vhodné je dbať na stav zubov, pazúrov a uší. ČSV majú po svojich predkoch pevné zdravie, hoci ako všetky veľké psy môžu mať riziko niektorých ortopedických problémov; tieto diagnózy nie sú špecifické len pre ČSV. Pri výbere krmiva zohľadňujte ich veľkosť a rýchly rast, najmä v šteňacom veku; odporúča sa kĺbová výživa s kvalitným mäsom a tukmi. Dve denné dávky pomáhajú predchádzať tráviacim problémom a zabezpečujú správne vstrebávanie živín. Vlčie inštinkty a potreba pohybu nabáda k dlhým vychádzkam a pravidelnému cvičeniu.
V tabuľkách a statistikách sa uvádza, že vyšší počet šteniat tohto plemena vzniká mimo Slovenska a Českej republiky, najmä v Taliansku, čo svedčí o medzinárodnej popularite a rozšírení plemena. Upozornenie: tento obsah má informačný charakter a nie je náhradou za odborné poradenstvo oficiálnych chovateľských klubov.
História a význam plemena
Pod vedením Ing. Karla Hartla vznikol originálny projekt na vyšľachtenie psa so vzhľadom vlka a zároveň pracovnými vlastnosťami psa, ktorý by vyhovoval potrebám pohraničnej stráže. Prvé krížence vytvorili vlčice Brita a nemecký ovčiak Cézar z Březového hája; narodilo sa päť šteniat. Postupne sa podieľali ďalšie línie a generácie, pričom vývoj pokročil až do roku zjednotenia a oficiálneho uznania plemena. V roku 1989 FCi uznala plemeno, v roku 1999 bolo uznané na úrovni medzinárodnej kynologickej federácie a stalo sa štandardným plemenom.
- 1955 - začiatok projektu kríženia vlka s nemeckým ovčiakom.
- 1960 - prvé štenatá v Libějoviciach, následné línie a plemenitba.
- 1966-1970 - pokusy o registráciu a založenie klubu, zastavenie programu v istom období.
- 1981-1982 - vznik prvého oficiálneho klubu a uznanie plemena v Československu.
- 1989 - uznanie štandardu FCI č. 332.
- 1999 - konečné uznanie plemena na svetovej úrovni.
Jak vznikl a přežil československý vlčák
Praktické údaje a tipy
ČSV je veľký pes s vlčím vzhľadom, ktorý potrebuje skúseného majiteľa a pravidelný pohyb. Je energetický, s výrazným loveckým inštinktom, a preto ho privykajte na vodítko a spoločný život čo najskôr. Výcvik vyžaduje trpezlivosť a pochopenie jeho individuality; očakáva sa vytrvalosť a vyrovnaná motivácia, nie dril. Pes potrebuje priestor na behanie a kontakt so svojím človekom; zodpovedný majiteľ by mal mať čas a energiu na dlhé prechádzky a aktívnu starostlivosť.
Dotazy k plemenu
- Je vhodný do veľkých domácností a na vidiek?
- Ako zvláda socializáciu s inými zvieratami?
- Aké sú možnosti jeho využitia ako pracovného psa?