Každá krajina má nejaké národné plemená psov. Slovensko sa pýši až piatimi národnými plemenami, ktoré sú nielen krásne, ale aj odvážne a silné. Tieto plemená vznikali v závislosti od charakteru krajiny a spôsobu života ľudí, pričom šľachtitelia často vychádzali z nemeckých plemien, ale snažili sa zachovať aj špecifické rysy vidieckych psov alebo vytvoriť plemená vhodné pre slovenské lesné prostredie. Niektoré z nich majú aj zaujímavé "príbuzné" v zahraničí, či už ide o plemená s podobným vzhľadom, alebo o plemená, ktoré vznikli podobným spôsobom.
Československý vlčiak: Od strážcu hraníc k medzinárodnému uznaniu
Najpohnutejšiu históriu u nás má určite československý vlčiak. Toto plemeno vzniklo v 50. rokoch 20. storočia na objednávku socialistickej pohraničnej stráže s cieľom získať psa s vynikajúcou kondíciou a vlastnosťami na stráženie hraníc. Základ tvorilo skríženie karpatského vlka s nemeckým ovčiakom. Vlčej krvi v sebe nezaprie a tento pes je podobne húževnatý a temperamentný.
„Chceli psa s vynikajúcou kondíciou,“ hovorí prezident Slovenskej kynologickej jednoty Štefan Štefík. „Použili vlčicu, ktorú nakryli nemeckým ovčiakom, a to dokonca dvakrát, lebo najprv projekt rozbehli, potom ho zrušili a znova obnovili.“
Československý vlčiak má naozaj vynikajúcu kondíciu, na otvorených saňových pretekoch bez problémov poráža severské psy. Obligátnych 40 kilometrov prebehne len tak, problémy mu nerobí ani stovka, ktorú napríklad nemecký ovčiak iba ťažko zvláda,“ vyzdvihne jeho plusy Štefík. Napriek vynikajúcej výdrži si však zachoval aj kus naturálnej výbavy vlka, čo ho robilo pre armádu nepoužiteľným, najmä kvôli jeho prirodzenej nezávislosti a občasnej neochote plniť povely bez zmysluplného dôvodu. Na rozdiel od nemeckého ovčiaka, ktorý si za pár dní zvykne na nového vodiča, československý vlčiak prakticky nikdy.
Armáda teda neváhala a po rozhodnutí o nevhodnosti ich dala bez rozpakov utratiť. Toto plemeno sa zachránilo vďaka Františkovi Rosíkovi iba v súkromných rukách na Slovensku. Keď prišlo na rozdelenie republiky, bolo potrebné vyriešiť aj otázku "federálneho" psa. Po tvrdých diskusiách, kde slovenská strana argumentovala tým, že česká strana psa zlikvidovala a nezabezpečila jeho záchranu, FCI rozhodla, že československého vlčiaka prenechá Slovensku.
Bolo ho však potrebné uznať najväčšou svetovou kynologickou organizáciou FCI. Tento proces je dlhý a zložitý. Po vzniku plemena musí byť chované v krajine pôvodu 20 rokov, aby mohlo byť predbežne uznané. Počas tejto doby musí mať zapísané minimálne tri generácie predkov a musí existovať aspoň štyri nepríbuzenské línie. Následne vedecká a štandardná komisia FCI posudzuje jeho vzhľad a zdravotnú spôsobilosť. Ak sú obidve komisie kladné, prezídium FCI rozhodne o predbežnom uznaní na desať rokov. Po ich uplynutí sa plemeno posudzuje na generálnom zhromaždení FCI, kde sa musí preukázať existencia minimálne 2 000 jedincov. Slovenský čuvač bol uznaný v roku 1999 v Mexiku.
Spočiatku to vyzeralo tak, že sa ho ani nedočkáme. V povedomí kynologickej verejnosti zostal ako bojazlivý a nevyrovnaný. Najviac proti boli Nemci, ktorí povedali, že nemeckého ovčiaka už majú a nášho nepodporia. Na výstave v Nitre však posudzovatelia videli krásnu vzorku 27 psov, ktorí ich presvedčili o vyrovnanosti plemena. Dnes je československý vlčiak mimoriadne obľúbený vo Francúzsku, v Taliansku, Nemecku a škandinávskych krajinách.
Štandard hovorí, že musí mať šikmé oči jantárovej farby, nie veľké uši, nie dlhý chvost, štíhle, vpredu úzke telo bez predhrudia a stáť na vysokých nohách, ktoré majú labky mierne vytočené aj kvôli pohybu v snehu.
Slovenský kopov: Majster stopovania
Jednoduchú teóriu lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť, uplatnili naši odborníci aj pri našom prvom uznanom plemene (1963) - slovenskom kopovovi. Tento poľovný durič slúži najmä ako výkonný lovecký pes na diviačiu zver, azda aj preto, že dokáže veľmi dobre udržať stopu a nerobia mu problém ani husté porasty v lesoch. Je to inteligentný a temperamentný pes s vyrovnanou povahou, bez známok agresivity alebo bojazlivosti.
„Pred rokmi nám napísali z komisie FCI pre duriče, či by sme ho nechceli preradiť zo skupiny kopovov do farbiarov,“ spomína pán Štefík. „My sme im na to povedali, vy neviete, čo je to kopov a ako pracuje. Aby ste pochopili, pozývame vás na Slovensko.“ Francúzi boli totiž zvyknutí na svorkový spôsob lovu zveri, no náš kopov sa odjakživa využíval na durenie diviakov a bol veľmi populárny. Poľovať v našich revíroch bolo povolené psom do výšky 50 cm a slovenský kopov dosahuje maximálne práve túto výšku, čo je jeho veľká výhoda.
„Francúzom sme ukázali, že toto je pes schopný poľovať individuálne, ktorý okolo seba nepotrebuje kopu ďalších. Keď ho videli v práci, iba vzdychali: veď toto je to, čo hľadáme.“ Toto príjemné poznanie však malo aj opačný efekt. O dva týždne sa vrátili s prívesnými vozíkmi a pokúpili všetko, čo bolo voľné. V súčasnosti patrí slovenský kopov medzi najpopulárnejšie duriče vo svete, kde má vynikajúce meno. Veľmi si ho obľúbil švédsky kráľ, ktorý má celú chovnú stanicu.
Slovenský čuvač: Biely strážca stád
Posledné dve slovenské národné plemená si až takú slávu vo svete nezískali, ale takisto nie sú ani zďaleka na zahodenie. Slovenský čuvač (1965) patrí medzi druhy, ktorých je v teritóriu strednej Európy veľa. Podobných pastierskych psov je všade navôkol veľa, preto sa náš čuvač najviac uchytil u nás a v susednom Česku, ale aj v Nemecku a dokonca v USA.
„On ani nie je pastiersky, ako skôr strážny pes. Stádo nepasie, ale hlavne stráži,“ charakterizuje pán Štefík. „Stará sa o to, aby ovcu neukradli, aby odohnal medvede či vlky, lebo čuvač je jeden z mála, ktorý si to rozdá aj s týmito dravými šelmami. No a biely je preto, aby ho v noci bolo vidieť.“
Je to statné pastierske plemeno, ktoré má mohutnú stavbu tela s charakteristickým huňatým kožuchom. Krásna hustá srsť s jemnou podsadou dokonale ochráni Slovenského Čuvača pred nepriaznivými podmienkami. Je to silný a dominantný strážca svojho teritória a disponuje vynikajúcimi vlastnosťami pastierskeho psa a preto je dodnes využívaný aj chovateľmi oviec. Má pokojnú povahu, no nedôveruje cudzím ľuďom a na svoje teritórium nepustí cudzie psy. K členom rodiny vrátane detí sa správa priateľsky.
Slovenský hrubosrstý stavač: Odolný poľovník
Slovenský hrubosrstý stavač, uznaný roku 1983, mal tak trochu smolu. Kým sa dostal do povedomia, došľachtili ho na vrchole éry poľovačiek na bažanty a zajace. Lenže pre chémiu a nové technológie v poľnohospodárstve, keď v našich revíroch katastrofálne poklesli stavy drobnej zveri, stalo sa jeho uplatnenie problematické.
„Jeho história nie je celkom jasná, ani poriadne nevieme, čo všetko sa použilo na jeho vyšľachtenie. V podstate sa zistilo, že neexistuje weimarský hrubosrstý stavač, bol iba hladko a dlhosrstý,“ vracia sa do minulosti Štefan Štefík. „Vtedy naši kynológovia napísali ,weimarákom‛, či majú záujem šľachtiť hrubosrstého stavača. Odpísali, že nie, vraj sa do toho môžeme pustiť.“
Hrubosrstý stavač má niekoľko nevýhod, i keď sú dosť sporné. V jeho neprospech hovoria kožné choroby, ktoré zdedil geneticky po českom fúskovi a cvičí sa ťažšie než iné stavače. Napriek tomu je v populácii najmenej rozšírený, chovajú ho najmä vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách, kde je obľúbený práve pre svoju farbu weimarského stavača, tvrdšiu povahu a odolnosť.
Slovenský hrubosrstý stavač vznikol z troch pôvodných rás: českého fúzača, weimarského stavača a nemeckého drôtosrstého stavača. Cieľom šľachtenia bolo vytvorenie stavača, ktorý by znášal drsné počasie a prácu v našich lesoch. Jeho vrodené vlohy ho predurčujú pre prácu v poli, lese i vo vode, najmä na dohľadanie a prinesenie ulovenej zveri.
Tatranský durič: Najmladšie slovenské plemeno
Naše úplne najmladšie plemeno vzniklo v Michalovciach. Tatranský durič by mal mať 75-percentný podiel zo slovenského kopova a zvyšok z dvoch iných poľovných plemien - bavorského farbiara a jazvečíka hladkosrstého. Toto nové plemeno vzniklo s cieľom lepšie vyhovieť kritériám moderného poľovníctva. Oproti kopovovi má spĺňať požiadavku nižšieho vzrastu, s krátkym durením a schopnosťou dohľadávať postrelenú zver.
V roku 2014 sa podarilo dosiahnuť finálny cieľ - prvý raz spáriť psa tatranského duriča so sukou tatranského duriča. Tento poľovný pes je pôvodne krížencom jazvečíka hladkosrstého, slovenského kopova a bavorského farbiara. Je to naše najmladšie plemeno.
Podobné plemená a príbuzné línie
Okrem spomínaných slovenských plemien existuje mnoho ďalších, ktoré majú s nimi spoločné črty alebo vznikali podobným spôsobom. Československý vlčiak má svojich príbuzných aj v zahraničí, ako napríklad Saarloosov vlčiak, ktorý vznikol skrížením vlka a nemeckého ovčiaka v Holandsku. Taktiež Lupo Italiano z Talianska alebo Kunmingský vlčiak z Číny sú plemená vyšľachtené s cieľom dosiahnuť vlčí vzhľad a vlastnosti.
V prípade slovenského čuvača môžeme spomenúť podobné pastierske psy z okolitých krajín, ako napríklad maďarský kuvasz, poľský owczarek podhalanski či taliansky maremanno. Tieto plemená zdieľajú podobnú históriu a funkciu stráženia stád.
Slovenský kopov, ako špecializovaný durič, má svoje miesto medzi mnohými inými duričmi, ale jeho jedinečné vlastnosti ho odlišujú. Jeho predchodcovia boli údajne aj vyšší a silnejší, ale časom sa ukázalo, že menšie plemeno je vhodnejšie pre určitý typ lovu.
| Plemeno | Rok uznania FCI | Hlavné využitie | Charakteristika |
|---|---|---|---|
| Slovenský čuvač | 1965 | Pastiersky a strážny pes | Biely, mohutný, verný, odvážny, dobrý strážca stád aj obydlí. |
| Slovenský kopov | 1963 | Poľovný durič (najmä na diviačiu zver) | Temperamentný, vytrvalý, smelý, výborný stopár, vhodný do lesného prostredia. |
| Československý vlčiak | 1999 | Strážny pes, pracovný pes, spoločník | Kombinácia vlčích a psích vlastností, húževnatý, vytrvalý, inteligentný, verný rodine. |
| Slovenský hrubosrstý stavač | 1983 | Poľovný pes (stavač) | Odolný voči poveternostným podmienkam, všestranný v práci v poli, lese i vo vode, tvrdšia povaha. |
| Tatranský durič | 2014 (vznik) | Poľovný pes (durič) | Najmladšie plemeno, kríženec slovenského kopova, bavorského farbiara a jazvečíka, prispôsobený modernému poľovníctvu. |