Fenoménom menejcennosti sa zaoberali odborníci už v 19. storočí. I keď žijeme v dobe hojnosti a blahobytu, ľudia sú azda nešťastnejší ako kedykoľvek predtým. Depresia a úzkosť sa stávajú novodobými epidémiami, ktoré sú práve mnohokrát dôsledkom našich vnútorných myšlienok ako „nie som dosť dobrý“, „som smoliar“, „som bezcenný“ alebo „nezvládnem to“. Na prvý pohľad usmiate tváre na verejnosti sa v súkromí obývačky či pracovne často menia na nespokojné a nešťastné.
Príčiny, kvôli ktorým k tomuto javu dochádza, je mnoho, no generalizáciou môžeme prísť na skutočný koreň problému. Tým je do značnej miery konzumný štýl života, ktorý stojí na výroku „Konzumuj a budeš šťastný“. Mnohí ľudia majú preto pokrivenú vieru v to, že až budú mať veľa peňazí, obrovský dom a luxusné autá, budú skutočne šťastní a konečne nadobudnú aj pocit vlastnej hodnoty. Takéto presvedčenie je však nanajvýš mylné, keďže depresia a úzkosť sa vyskytujú v bohatých vrstvách takisto ako v tých chudobných. Rozdiel je len v tom, že v bohatých kruhoch sa tieto problémy lepšie skrývajú.
Nadobúdanie sebahodnoty sa tiež sprostredkúva potrebou byť neustále dokonalý a neomylný. Narážam na komplex menejcennosti, pojem, ktorý sa v širokej verejnosti používa častejšie, ako by mu prináležalo. Zjednodušene povedané, ide o pocit človeka, ktorý má značný problém so zaradením sa do kolektívu, resp. s prijatím reálneho seba. Zvyčajne sú tieto vnútorné pocity veľmi dobre maskované. Drahé oblečenie, šperky, najnovší mobil v prípade, že si to môže dotyčný finančne dovoliť.
Presvedčenia, že až budem vlastniť dostatok majetku, potom budem šťastný, však nie sú jediné, ktoré sa v našich mysliach objavujú. V podstate sa môžu týkať úplne všetkého, po čom túžime. Narážam na známy fenomén: „Až dosiahnem toto a toto, budem skutočne šťastný“. Problém je v tom, že pocit šťastia a naplnenia sa v nás zväčša udrží len na chvíľu a po čase zase odznie, tým pádom si dávame ďalšie a ďalšie ciele a vlastne sa tak celý život naháňame za prostriedkami, ktoré ako si myslíme, nás privedú k vytúženému pocitu šťastia.
Ak by sme komplex menejcennosti postavili vedľa zdravej sebakritickosti a pokore, kde by sa nachádzala? Od sebakritického pohľadu sa odlišuje tým, že človek má potrebu svoje pocity skrývať či cloníť nadmernou kompenzáciou. Tento fenomén ako prvý opísal francúzsky psychiater Pierre Janet, na ktorého neskôr naviazali Sigmund Freud a Alfred Adler. Práve tretí menovaný vypracoval vskutku zaujímavú teóriu samotného vzniku komplexu menejcennosti. Podľa Adlera vzniká takýto pocit okamžite po narodení, keď je dieťa slabé a odkázané na pomoc druhých. Je skrátka závislé na tom, čo mu najbližší doprajú, ako sa o neho postarajú. Vo chvíli, kedy dieťa začne chodiť a hovoriť, môže stále zažívať, že svoje ciele a potreby nemôže zrealizovať.
Príčina teda tkvie zo začiatku zo slabosti fyziologickej (slabosť vlastného tela), ktorú nazval ako orgánovú menejcennosť, tá sa postupne rozvinie do pocitov menejcennosti a tie do samotného komplexu. K zosilneniu pocitov môžu prispieť rôzne fyzické nedostatky, očné vady, poruchy reči atď., no taktiež pretrvávajúci nedostatok zdrojov v rodine alebo nesprávny spôsob výchovy. Ani takéto problémy však nemusia nutne znamenať rozvoj pocitov menejcennosti. Paradoxom je, že komplex menejcennosti môže veľmi rýchlo rozvinúť komplex nadradenosti.
Keďže každý jeden z nás zrejme chce, aby ho druhí ľudia brali vážne, vnímajú jeho kvality a tým aj jeho hodnotu, človek, ktorý o sebe pochybuje, môže mať tendenciu dávať svoje schopnosti najavo až príliš. Typické prejavy takéto správania sú časté a nadmerné chválenkárstvo, používanie sarkazmov a arogancia voči ostatným. Je zaujímavé, že okolie bude pravdepodobne obdobne správajúceho sa človeka vnímať ako „namysleného“, no jeho problémom je presný opak. Ivana sa vyhýba novým výzvam a príležitostiam, pretože sa obáva neúspechu. Marek sa neustále ospravedlňuje za svoje chyby aj v prípadoch, keď nie je za čo. Alena nedokáže prijať kompliment ani pochvalu, pretože si myslí, že si ju nezaslúži.
Ako komplexy menejcennosti ovplyvňujú naše správanie a sebavedomie? Čím viac sa snažíme na naše komplexy nemyslieť, potláčať ich a nedovoliť im „ísť von“, tým viac ovplyvňujú naše správanie a reakcie. Sebavedomie je teda v tomto prípade veľmi ovplyvnené tým, ako daný komplex dokážeme uchopiť, a či s ním vôbec dokážeme pracovať. Môžu byť komplexy prekážkou v medziľudských vzťahoch? Ako sme už spomenuli, komplexy v nás existujú na nevedomej báze. Sú teda veľmi dynamické a emočne nabité. Kedy sa však dokážu prejaviť? Ich dynamika spočíva v tom, že vedia spustiť svoju reakciu práve v čase, kedy dostanú príležitosť. To sa môže prejaviť v našich reakciách, ktoré sú často neadekvátne danej situácii, kedy reagujeme neprimerane, často aj v medziľudských vzťahoch. Môžu mať komplexy aj pozitívnu stránku? V prípade hľadania pozitívneho v komplexoch je azda myšlienka, že človek si uvedomuje, že má život vo svojich rukách a závisí od neho samého, ako sa popasuje s výzvami, ktoré mu prináša.
Ako rozpoznať, že trpím komplexom? Pokiaľ sme v kontakte so sebou samým, dokážeme sa pozrieť na veci aj inak, alebo sa im postaviť. Fakt, že sa niektoré situácie dotýkajú nášho správania a reakcií inak, sme mohli zažiť napríklad v situácii, keď nás niekoho správanie privádza do nepríčetnosti, hoci v tom nie je nič osobné, alebo sme príliš hákliví na nejakú tému, ale vôbec netušíme prečo. To otvára cestu nespracovaným zážitkom, ktoré môžu aktivovať komplex. Ako sa zbaviť negatívnych komplexov? Je dobré spomenúť, že komplexy sú súčasťou nášho života a osobnosti. Zbaviť sa negatívnych komplexov chce odvahu v hľadaní seba samého, kto sme, čo sú naše silné stránky, talenty, v čom sme jedineční.
Mnoho vychádza z nás, nášho pohľadu na veci, situácie a život celkovo. No sme tvory spoločenské a preto je dôležité, akými ľuďmi sme obklopení. Ak je to niekto, kto nám nikdy nič neuzná, všetko je pre neho nedostatočné a jeho pesimizmus nemá konca, tak pravdepodobne v jeho spoločnosti nás rast nečaká. Naopak ak sa obklopíme skutočnými priateľmi, ktorí sa dokážu tešiť z nášho rastu, našich úspechov, sú nám oporou a podporujú nás, dokážeme celkom vymazať z našej hlavy akékoľvek komplexy. :)
Samozrejme, pokiaľ ide o komplexy, ktoré nám spôsobujú veľké nepríjemnosti v každodennom fungovaní a nestačíme si s nimi sami poradiť, je dobré vyhľadať odborníka, napríklad aj z radov psychológov napr. Osamelosť, permanentné napĺňanie cieľov, ktoré neprinášajú očakávanú spokojnosť, a porovnávanie sa s inými ľuďmi - aj to je obraz života v našej spoločnosti. Čuláková Tóthová z Krízovej linky pomoci IPčko doplnila, že škola a rodina na mladých ľudí tlačia, aby mali dobré študijné výsledky a vybrali si „správnu“ kariéru, ale je tu aj tlak zo strany rovesníkov a rovesníčok. Ten posilňujú sociálne siete, na ktorých často vidieť len výsledky - nie cestu. „Mladí vidia, čo niekto dosiahol, ale nie to, koľkokrát zlyhal alebo koľkokrát mal chuť to vzdať. A mozog dospievajúceho, ktorý je veľmi citlivý na prijatie a odmietnutie, na tieto obrazy reaguje pomerne intenzívne. Hustle culture nie je len kultúrny trend. Je to spôsob myslenia, ktorý mladí ľudia z online prostredia postupne absorbujú do svojich vlastných presvedčení, pričom často ani nevedia, kedy sa to stalo,“ varuje.
Čo spôsobuje? Nebezpečné je to práve preto, že chronický stres z výkonu je nielen únavný. Dlhodobo vedie k úzkosti, vyhoreniu, poruchám spánku a niekedy k pocitu beznádeje. „Tlak na výkon a bolesť duše spolu veľmi úzko súvisia,“ hovorí psychologička. Školy a pracoviská sú systémy. A ak systém odmeňuje výkon za každú cenu, žiaci sa naučia, že ich hodnota sa meria známkami. Zamestnanci zasa, že ich hodnota sa meria výsledkami. Vzťahy v takýchto prostrediach sa potom ľahko stávajú nástrojom na dosiahnutie cieľa, nie hodnotou samotnou: ľudia súperia, porovnávajú sa medzi sebou a tí, ktorí „nestíhajú" alebo fungujú inak, sú izolovaní.
Treba vedieť rozlišovať, či niečo robíme preto, že nás to napĺňa, alebo preto, aby sme dostali chválu a uznanie od okolia. „Prvé živí motiváciu dlhodobo. Druhé vyčerpáva - a nikdy to nestačí, pretože vonkajšie uznanie je vždy len dočasné,“ tvrdí Čuláková Tóthová. Otázkou zostáva, čo sa s tým dá robiť. Niektoré zmeny na systémovej úrovni sa dejú, iné zatiaľ nie. „Potrebujeme školy, v ktorých je duševné zdravie žiakov dôležitejšie ako známky. Potrebujeme dostatok školských psychológov. Ako spoločnosť veľmi potrebujeme dostupnú psychologickú pomoc, ktorá bude anonymná a bezplatná,“ hovorí odborníčka s tým, že cieľom je destigmatizovať a postupne zrušiť tabu okolo témy duševného zdravia.
Ako sa naučiť oddychovať? Tvoriť mikroklímu prijatia, kde hodnota ľudí nie je meraná ich výkonom, však okolo seba môže vytvárať každý z nás. Rodičia, deti aj priatelia môžu tvoriť prostredie, kde zlyhanie nie je hanba, ale súčasť učenia sa, a kde je normálne povedať, že nám nie je dobre. Ľudia by sa tiež mali naučiť pracovať s neúspechom. „Zlyhanie nie je dôkaz toho, kto som - je to len informácia o tom, čo ešte neviem alebo čo sa potrebujem naučiť.“
Odporúča napĺňať ciele postupnými uskutočniteľnými krokmi. Ich napĺňanie by malo mať v našom živote miesto, ale nezapĺňať úplne všetok priestor, ktorý máme. Ten totiž potrebujeme aj na udržiavanie vzťahov, na oddych a chvíle, keď jednoducho len existujeme a nič nemusíme produkovať. „Výkon nie je zmyslom života. Problém je, keď pasívne sledovanie seriálu alebo večer bez „progresu“ vyzerajú ako premárnené.“
Podľa Ligy za duševné zdravie dnes mnohí mladí ľudia hovoria o vyhorení už po pár rokoch práce. Nie vždy preto, že pracujú viac než generácie pred nimi. „Je to o umelej túžbe neustále rásť, zarábať viac.“ Ako si však nájsť vhodný spôsob oddychu? Pre každého človeka to môže byť niečo iné, ale podľa vedúcej krízovej linky pomoci nie každý „relax" je skutočným odpočinkom.
„Hlavné by malo byť to, aby si náš mozog skutočne oddychol, a aby sme ho len nekŕmili lacným dopamínom,“ hovorí o scrollovaní sociálnych sietí alebo otupenom sledovaní televízie. „Môže to síce vyzerať ako oddych, ale náš mozog je stále aktívny, prijíma podnety, porovnáva. Nervový systém sa pri tom skutočne nevypne,“ tvrdí odborníčka. Skutočný oddych je stav, v ktorom sa môžeme trochu zastaviť a byť aj sami so sebou. Pre niekoho je to pohyb, pre iného človeka zasa príroda, tvorivá činnosť alebo ticho. Niektorí sa dobíjajú cez kontakt s inými ľuďmi a ich oddych sa deje počas stretnutí a rozhovorov.
„Kľúčové je spoznať, aký oddych vám skutočne dodá energiu - nielen odvedie pozornosť, ale naozaj vás aj dobije. A potom to zaradiť do bežného dňa ako rutinu.“ Treba si uvedomiť: časť dňa bez cieľa a robiť niečo, čo sa nedá monetizovať, môže pomôcť udržať vnútornú rovnováhu. Internet je nastavený na extrémy; verejný obraz často ukazuje len výsledky, nie proces. Skutočná hodnota života nespočíva iba v úspechoch, ale aj v cestovaní k nim.
Ako teda nestrácať motiváciu na ceste za svojím cieľom a pritom nebyť posadnutý? {{odporucane}} Zameranie na proces, nie len na výsledok: čo som sa dnes naučil, aký malý krok som urobil, ako som sa pri tom postaral o seba. Dôležité sú kotvy v živote - malé radosti, koníčky a vzťahy, ktoré nás podržia, keď zlyháme. Ak cieľ zaberie viac, ako dáva, treba sa zastaviť a opýtať sa: Je táto cena pre mňa skutočne zmysluplná?
Tlak na výkon a sociálne siete môžu viesť k vyhoreniu, úzkosti a strate spokojnosti. Treba budovať prostredie, kde zlyhanie nie je hanba a kde je možné hovoriť o tom, ako sa človek naozaj cíti. Ak úzkosť alebo vyčerpanosť trvajú dlhšie a zasahujú do vzťahov a každodenného fungovania, je to signál vyhľadať odbornú pomoc.
Technika kladenia otázok pri obchodnom rozhovore
Na záver možno povedať, že komplex menejcennosti sa dá liečiť cez pochopenie, správanie a podporu okolia. Práca na sebe, férové okolie a vedomé zvládanie stresu sú kľúčom k zdravému vzťahu k sebe aj k svetu okolo nás.
Čo robiť teraz: praktické kroky
- Skúsme si lepšie porozumieť - psychoterapia je dobrý spôsob, aj bez odborníka si môžeme každý deň nájsť pár minút na reflexiu situácií a našich reakcií.
- Porovnávajme sa len sami so sebou - posun na vlastnej ceste je víťazstvo.
- Pretvárajme vzťah k samému sebe - akceptovať celý „balíček“ svojich vlastností a neoddeľovať sa od seba.
- Budujme sebadôveru a podporujúce vzťahy - ľudia v našom okolí môžu pomôcť pri raste.
- Učíme sa oddychovať - rozpoznať, čo nám skutočne dodáva energiu, a zaradiť to do denného režimu.