Hanoverské farbiare sa vyvinuli takmer bez zmeny z tzv. stredovekých leithundov.
Leithund zo skupiny brakovitých zaujímal už v období kmeňových práv germánskych kmeňov (okolo r. 500 po Kr.) výnimočné postavenie.
So zavedením strelných zbraní sa zmenil spôsob poľovačky na vysokú. Vyžadoval sa pes, ktorý by dohľadal postrelenú zver. Leithund mal pre túto prácu výborné predpoklady, a tak vznikol leithund-farbiar.
Najmä hanoverský poľovnícky dvor v Hanoverskom kráľovstve ďalej rozvíjal toto plemeno.
Od roku 1894 sa oň stará spolok Hirschmann, kde aj vytvorili názov plemena hanoverský farbiar.
Všetky stopovacie psy a farbiari pochádzajú z pôvodného duriča - braky.
Duriči majú citlivý nos na stope a farbe, istotu na farbe, sú veľmi spoľahliví a na stope alebo farbe hlasití.
Pôvodne vyberali zo svorky najspoľahlivejších a najistejších duričov a na remeni s nimi hľadali farbu postrelenej zveri.
Z týchto najpokojnejších a ľahko ovládateľných jedincov sa neskôr vyšľachtili stopárske psy (pracujúce na prirodzenej studenej stope) a farbiare (sledujúce farbu, tzv. „pokazené stopovacie psy“).
Prekrížením geneticky najbližšie stojacich plemien koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikol dnešný hannoverský farbiar.
Po revolúcii v roku 1848, teda po rozpade veľkých revírov a po zmene niekdajších loveckých metód na sliedenie (pirsch) a poľovačku s postriežkou (ansitzjagd) pri skvalitnení strelných zbraní, začali sa psy používať po streľbe.
Pri špecializácii na spoľahlivú prácu na vodidle bola dôležitá hlasitosť na stope, vytrvalosť a ostrosť, hlavne v horských revíroch.
Tu sa ukázal hannoverský farbiar ako príliš ťažký.
Aby sa dosiahla požadovaná výkonnosť aj v ťažkých horských podmienkach, choval barón Karg-Babenburg Reichenhall čistokrvne po roku 1870 zušľachteného, ľahšieho horského farbiara, ktorý vznikol krížením hannoverského farbiara s červeným horským duričom.
Postupne vytláčalo toto plemeno iné psy z horských revírov, takže bavorský farbiar je dnes klasickým sprievodcom horárov a lesníkov.
Roku 1912 bol založený „Klub pre bavorských farbiarov“ so sídlom v Mníchove.
Celkový vzhľad
Bavorský farbiar je harmonický, ľahší, stredne veľký pes, veľmi pohyblivý a svalnatý.
Je trochu dlhší ako vysoký, vzadu mierne prestavaný, postavený na nie príliš vysokých končatinách.
Veľkosť: psy 47-52 cm, sučky 44-48 cm.
Povaha a správanie
Povahovo je bavorský farbiar pokojný a vyrovnaný, oddaný svojmu majiteľovi a zdržanlivý k cudzím.
Hlava
Papuľa: od očí dosť odsadená, trochu kratšia ako temeno, dostatočne široká, nie špicatá.
Čeľuste, chrup, zuby: silné čeľuste s perfektným, pravidelným a úplným nožnicovým zhryzom, pričom rezáky hornej čeľuste bez medzery presahujú cez spodné a zuby sú kolmé k čeľusti. Zubov má byť 42 podľa zubnej normy.
Oči: jasné; pozorný pohľad. Nie príliš veľké, ani okrúhle, tmavohnedé alebo o trochu svetlejšie.
Uši: trochu dlhšie ako stredne dlhé, ale dosahujú maximálne po ňucháč.
Trup a končatiny
Kohútik: málo výrazný.
Predné labky: lyžicového tvaru, s dobre klenutými, tesne zovretými prstami; vankúšiky dostatočne silné, hrubé, odolné a dobre pigmentované. Pohybujú sa paralelne, v postoji ani pohybe nemajú byť vtočené ani vytočené.
Všeobecne: silné kosti, pri pohľade zozadu rovné a paralelné.
Zadné labky: lyžicového tvaru, s dobre klenutými, zovretými prstami, vankúšiky tučné, hrubé, odolné a dobre pigmentované. Pohybujú sa paralelne, v postoji ani v pohybe nemajú byť vtočené ani vytočené.
Sfarbenie
Sfarbenie bavorského farbiara môže byť sýtočervené, srnčie, červenohnedé, žltočervené aj plavé až žemľové, červenosivé ako zimná srsť jeleniej zveri, aj zadymené alebo s čiernou prímesou.
Na chrbte je základná farba často najintenzívnejšia.
Papuľa a uši sú tmavé.
Na chvoste je čierna prímes.
