Bavorský horský farbiar (v nemčine Bayerischer Gebirgsschweisshund) je výnimočné plemeno vyvinuté na špeciálne lovecké účely, a to predovšetkým na vyhľadávanie zveri v hornatých oblastiach. Toto trochu ľahké, aktívne, stredne veľké plemeno je oddané svojmu majiteľovi, ale k cudzím ľuďom môže byť rezervované. Nie je to pes do koterca a uprednostňuje pobyt v kruhu svojej ľudskej rodiny.
História a vznik plemena
Zmienky o bavorskom farbiarovi sa objavili začiatkom devätnásteho storočia, podrobnosti o jeho vzniku sa však v odbornej literatúre rôznia. Všetky stopovacie psy a farbiare pochádzajú z pôvodného duriča - braky. Tieto psy mali citlivý nos na stope a farbe, istotu na farbe, boli veľmi spoľahlivé a na stope alebo farbe hlasité. Pôvodne vyberali zo svorky najspoľahlivejšie a najistejšie duriče a na remeni s nimi hľadali farbu postrelenej zvere. Z týchto najpokojnejších a ľahko ovládateľných jedincov sa neskôr vyšľachtili stopárske psy a farbiare (sledujúce farbu, tzv. „pokazené stopovacie psy“).
Krížením geneticky najbližšie stojacich plemien koncom 18. a začiatkom 19. storočia vznikol dnešný hannoverský farbiar. Po revolúcii v roku 1848, teda po rozpade veľkých revírov a po zmene niekdajších loveckých metód, začali sa psy používať po streľbe. Pri špecializácii na spoľahlivú prácu na vodidle bola dôležitá hlasitosť na stope, vytrvalosť a ostrosť, hlavne v horských revíroch. Tu sa ukázal hannoverský farbiar ako príliš ťažký. Aby sa dosiahla požadovaná výkonnosť aj v ťažkých horských podmienkach, choval barón Karg-Babenburg Reichenhall čistokrvne po roku 1870 zušľachteného, ľahšieho horského farbiara, ktorý vznikol krížením hannoverského farbiara s červeným horským duričom. Ďalšiu čistokrvnú plemenitbu s prísnym výberom v roku 1884 uznali za štandard plemena.
Početné šľachtenie a vývoj pokračovali, až vznikli bavorskí horskí farbiari, s postupným rozšírením do horských revírov. Roku 1912 bol založený Klub pre bavorské farbiare so sídlom v Mníchove. Plemeno sa neskôr objavilo aj v Poľsku v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. V súčasnosti je rozšírené najmä na juhozápade a východe Slovenska a v ďalších regiónoch.
Charakteristika a povaha
Bavorský horský farbiar je vášnivý lovec, ktorý je lojálny jednému pánovi. Je to pes vyrovnaný, pokojný, inteligentný, zdržanlivý voči cudzím ľuďom, pripútaný k majiteľovi. Pri práci je veľmi nezávislý a samostatný. Vyžaduje pevný, sebaistý a neohrozený, ľahko ovládateľný temperament. Intelligence si vyžaduje duševnú a fyzickú stimuláciu, aby sa zabránilo nude.
Pokiaľ ide o spoločenské vzťahy, bavorský farbiar nie je pes do rodiny ako taký. Potrebuje poľovnícke „zamestnanie“ a nemusí mať veľkú trpezlivosť s menšími deťmi. K cudzím ľuďom je dôverčivý až odmeraný. Ak však vyrastá s deťmi, príjem prítomnosti prijíma s láskou a trpezlivosťou. Vysoká energia znamená preferenciu hier pred maznaním sa doma. Pes vytvára silné väzby so svojimi ľudskými členmi a môže trpieť separačnou úzkosťou pri dlhej izolácii.
Vo vzťahu k iným zvieratám môže byť niekedy dominantný a preto vyžaduje dôslednú socializáciu. Púšťanie na voľno bez 100 % privolania nie je možné - akonáhle „chytí stopu“, môže sa vymknúť kontrole a zver dopáhať. Tieto psy sú odvážne a húževnaté; v minulosti sa na Slovensku používali aj na naháňanie medveďov.
Fyzické vlastnosti a vzhľad
Bavorský horský farbiar je stredne veľký pes s kompaktnou a pohyblivou stavbou tela. Výška: psy 47-52 cm, feny 44-48 cm. Váha: 21-28 kg. Celkový vzhľad: harmonický, ľahký, svalnatý a pohyblivý. Hlava je široká, s tmavohnedými očami a dlhými, visiaci ušami. Chrbát je pevný, hrudník hlboký a dlhý, s dobre vyvinutými svalmi a dlhými končatinami. Chvost je nosený vodorovne alebo šikmo nahor.
Srsť je hladká a priliehavá, drsná na bruchu, končatinách a chvoste. Farba srsti zahrnuje od červenej cez srnčiu až po plavú, s prímesou čiernej je prípustná. Na chrbte býva farba najintenzívnejšia; papuľa a uši sú tmavšie, na chvoste býva prímes čiernej.
Starostlivosť, zdravie a výživa
Vedie sa, že bavorský farbiar je vo všeobecnosti zdravé plemeno. Sleduje sa riziko ochorení kĺbov (DLK a DKK). Pravidelné veterinárne prehliadky sú nevyhnutné. Starostlivosť o srsť je nenáročná - stačí ju raz za týždeň prečítať kartáčom. Uši, oči a zuby je potrebné pravidelne kontrolovať kvôli riziku zápalov a zubných problémov.
Výživa by mala byť kvalitná, s vysokým obsahom bielkovín a tukov, ideálne s mäsom na prvom mieste a bez obilnín. Dennú dávku je vhodné rozdeliť do dvoch porcií, aby sa predišlo zaťaženiu žalúdka a torzii. Farbiar má predispozíciu k obezite, preto treba množstvo krmiva prispôsobiť aktivite psa a vyhnúť sa prekrmovaniu. Pozornosť by mala smerovať aj na vonkajšie parazity a pravidelnú aplikáciu antiparazitík.
Očakávajte priemernú dĺžku života 10-14 rokov. Pri výbere šteniatka volíte zodpovedného chovateľa, ktorý testuje na dedičné ochorenia. Pravidelné veterinárne prehliadky a prevencia sú kľúčové pre dlhý a zdravý život.
Výcvik a povely
Výcvik bavorského farbiara je náročný a časovo náročný. Vyžaduje pevné vedenie, dôslednosť a čas na socializáciu. Plemeno má silný lovecký inštinkt, preto je potrebné začať s výchovou a výcvikom od útleho veku. Pre správny výcvik je vhodná pozitívna motivácia, bez tvrdých trestov, aby sa zachovala jeho sebaistota a vernosť. Socializácia a poslušnosť zaručia, že pes bude vyrovnaný a zvládne rôzne prostredia a situácie.
- Základná poslušnosť: sedenie, ľahnutie, zostane, privolanie, chôdza pri nohe.
- Výchova na vôdzke: učenie chôdze pri ľavej nohe, nereagovanie na rušivé podnety a plnenie povelov.
- Pri poľovníckom výcviku sa vyžaduje zapojenie do práce so všetkým druhom raticovej zveri a postupné zvyšovanie náročnosti.
- Šteňa by malo už od 8-12 týždňov začať s poľovníckym výcvikom na hydinách a stopovaní podľa pokynov skúsených chovateľov.
Základné výcvikové kroky zahŕňajú aj použitie šnúrky a maškrt, nácvik využívania spodného vetra a postupné zvyšovanie náročnosti. Dôležité je zvládnuť nácvik oznamovania znakov a hlásenia na ťažšie dohľadávky. Vysoká miera úspešnosti závisí od pravidelného tréningu a spolupráce s profesionálmi.
Nástroje a metódy v praxi
Pri výchove je užitočné používať jednoduché pomôcky: obojok, 1,5 m vodítka, a postupne aj prútik ako „strašiaka“ bez spôsobovania bolesti. Na odloženie psa je možné použiť batoh, vyvýšené miesto a samotný povel odložený. V ďalších fázach sa vyhodnocuje príprava na predbežné skúšky farbiarov a následné IHF skúšky - tieto overujú vrodené vlohy a schopnosť dohľadávať postrieľanú alebo uhynutú zver.
Praktické ukážky zahŕňajú aj techniky kladenia pachovej stopy pre nácvik dohľadávania na umelo založenej stope a postupné zvyšovanie náročnosti. Dôležité je aj správne overenie nástrelu v teréne a tomu prispôsobiť postup dohľadávky. Správne vedený farbiar dokáže zvládnuť aj náročné dohľadávky v horskom teréne a je cenným pomocníkom poľovníkov.
Perspektívy a vývoj na Slovensku
V súčasnosti je plemeno rozšírené najmä na juhozápade a východe Slovenska, v rôznych regiónoch. Budúcnosť vývoja ľudí a chovu bavorských farbiarov na Slovensku je spojená s dôsledným výcvikom, socializáciou a vytváraním špičkových jedincov pracovne nasmerovaných do revírov. Kluby a chovatelia zdôrazňujú potrebu zapájať do chovu psov s jasnou pracovnou orientáciou a dôrazom na pôvod a legálnosť šteniat.
Praktické poznámky a skúsenosti
Časté chyby pri výcviku zahŕňajú preťažovanie mladého psa, nesystematickú prípravu a nedôsledné plnenie povelov. Výcvik v časovej tiesni a nervózny vodič sú hrubé nedostatky. Správne vedený bavorský farbiar sa prezentuje najmä pri náročných dohľadávkach zveri a svedčí o veľkej schopnosti adaptácie v reálnom poľovnom prostredí.
