Bývalý farmársky pes z Bernskej vysočiny je známy pod mnohými menami, a dnes je populárny po celom svete ako rodinný pes. Mohutné telo, nie ťarbavé alebo obézne, ale silné a svalnaté - takto je opísaný už vzhľad predkov bernského salašníckeho psa. Boli pôvodne držaní vo švajčiarskej oblasti okolo Bernu ako farmárske psy slúžiace na ťahanie vozov a zaháňanie dobytka. Nie je jasné, z ktorých psov sa tieto trojfarebné farmárske psy presne vyvinuli. Predpokladá sa, že ich predkovia boli molossy a mastify, ktorých do alpského regiónu priviedli Rimania.
Príbeh bernského salašníckeho psa možno presnejšie vyrozprávať až od začiatku 20. storočia. V meste Dürrbach bol hostinec, v ktorom sa stretávali dedinčania, cestovatelia a obchodníci. Na nádvorí tohto hostinca chovali veľké trojfarebné psy. Starší názov „Dürrbächler“ možno odvodiť od tejto oblasti v kantóne Bern, kde bolo toto plemeno v začiatkoch chovu rozšírené. Na odporúčanie jedného bernského krčmára boli v roku 1902 psy Dürrbächler po prvýkrát predstavené na výstave psov. Záujem o atraktívne psy prudko stúpol. Nakoniec v roku 1907 bol založený „Švajčiarsky klub Dürrbach“, ktorý zahájil chov čistokrvného plemena. Návrh na premenovanie „Dürrbächler“ na „bernský salašnícky pes“ pochádza od švajčiarskeho geológa a kynológa prof. Dr. Alberta Heima, ktorý sa podieľal na vytvorení prvého štandardu.
Characteristika a pôvod plemena sú úzko prepojené s jeho funkciou a vzhľadom. Charakteristická je pre neho trikolóra (trojfarebnosť). Hlavnú časť tvorí čierna farba, ktorá pokrýva trup, krk, hlavu a chvost. Symetrická biela lysinka začína na čele a rozširuje sa smerom k papuli, kde siaha po kútiky papule. Nápadné sú aj biele sfarbenie na hrudi, biele labky a biela špička chvosta. Hnedočervené znaky na lícach, nohách a na okraji bieleho sfarbenia na hrudi tvoria krásne akcenty, a typické sú aj hnedočervené škvrny nad očami. Na rozdiel od ostatných troch zástupcov švajčiarskych salašníckych psov má bernský salašnícky pes dlhú srsť, ktorá býva hustá, rezká a lesklá. Vďaka nej pes výborne odoláva chladu, no horúčavy mu nemožno priaznivo, preto potrebuje tieň a obmedzený pohyb v lete.
S výškou kohútiku 64 až 70 cm u samcov a 58 až 66 cm u samíc patrí bernský salašnícky pes určite k veľkým plemenám. Hmotnosť sa pohybuje okolo 40-60 kg, pričom priemerné rozmery zodpovedajú impozantnému vzhľadu. Srsť je dlhosrstá, hustá a mäkká, často mierne zvlnená, čo vyžaduje pravidelnú starostlivosť. Pes znesie extrémy len v obmedzenej miere; počas horúcich dní je potrebné ho umiestniť v tieni a obmedziť fyzickú námahu v najteplejších hodinách dňa.
V rodinnom živote je bernský salašnícky pes verný a lojálny. Je pokojný, dobromyseľný a trpezlivý, s vysokým prahom dráždivosti, čo z neho robí skvelého spoločníka pre rodiny s deťmi. Napriek vrodenej ostražitosti dokáže byť aj rozvážny a nenápadný počas spoločných chvíľ. U samcov sa môžu objaviť drobné problémy pri kontakte s inými psami rovnakého pohlavia, ak sú teritoriálne ohrození. Taktiež je známy svojím vysokým sebavedomím a inteligenciou, ktoré mu umožňujú spochybňovať príkazy, ale s vhodnou motiváciou a jasnou komunikáciou sa zo psa stane vynikajúci rodinný spolupracovník.
Ako farmársky a pracovný pes bol oceňovaný pre ochotu pracovať, bdelosť, silu a pevné zdravie. S postupnou industrializáciou sa pôvodné pracovné úlohy zmenili, no plemeno si udržalo dôležitú sociálnu a rodinnú funkciu. Chovatelia dnes kladú dôraz na zdravie, dlhovekosť a sociálne vlastnosti, pričom používajú plemenné hodnoty a dodržiavajú prísne pravidlá chovu. Priemerná dĺžka života je okolo 7-10 rokov a najčastejšie ochorenia zahŕňajú problémy s kĺbmi a obličkami.
Vzhľad a mery
Bernský salašnícky pes má impozantný vzhľad s dlhou srsťou. Hlava je silná, lebka mierne klenutá a očný klin je mandľový s tmavohnedými očami. Čenich je robustný a nos čierny; pysky priliehajú k čeľusti a sú pigmentované. Zuby a čeľuste sú silné s nožnicovým skusom. Hrdá a hrudník sú široké, chrbát je pevný a rovný, bedrá široké a silné. Labky sú krátke a zakrivené, s dobre vyvinutými prstami. Sfarbenie tri farebné - čierna ako základná farba, biele znaky na hlave, hrudi a končatinách, a hnedočervené odznaky nad očami a na lícach. Tri farebné odtiene sú striktne dané štandardom, pričom lysina na hlave má presne definovanú rozlohu, ktorá sa jemne tiahne po papule, ale nesmie zasahovať do pálených znakov nad očami.
Povaha a socializácia
Bernský salašnícky pes je pokojný, jemný a spoľahlivý. Je priateľský k ľuďom i deťom, keď je správne socializovaný, no aj ako veľké plemeno potrebuje od začiatku výchovu a základný výcvik poslušnosti. Je dôležité, aby bol trpezlivo vedený a motivovaný pozitívnou stimuláciou; hrubé zaobchádzanie mu nie je vlastné a môže viesť k strachu alebo neochote spolupracovať. Väčšina psov tohto plemena je ochotná spolupracovať a ľahko sa učí, ak je vyučovaná citlivo a konzistentne.
V niektorých situáciách je bernský salašnícky pes môže byť tvrdohlavý a vyžaduje pravidelnú, jasnú komunikáciu. Ako rodinný pes je mimoriadne lojálny a ochotný zúčastniť sa na každodennom živote rodiny. Momentálne aj napriek svojmu pokojnomu vzhľadu dokáže byť aj aktívny a rád rieši mentálne výzvy, čo z neho robí vhodného canisterapeuta alebo záchranárskeho psa. V prípade potreby môže slúžiť aj ako ťažný alebo stopársky pes.
Starostlivosť, výživa a zdravie
Hustá srsť je potrebné česať aspoň 2-3 krát týždenne, počas období pĺznutia každý deň. Kúpanie stačí 3-4 krát ročne; v prípade znečistenia stačí opláchnuť labky a brucho. Srsť je dlhá a vyžaduje pravidelnú starostlivosť, pričom je potrebné venovať pozornosť očiam, ušiam, pazúrom a zubom. Bernské psy bývajú náchylné na pĺzanie a môžu sa vyvinúť problémy s kĺbmi (dysplázia bedrového a lakťového kĺbu) a iné degeneratívne ochorenia. Pri správnej strave a pravidelnom pohybe sa dá riziko obezity znížiť a kĺbom možno predísť nadmerným zaťaženiam. Pri výbere stravy je vhodné zohľadniť vek, stupeň aktivity a zdravotné potreby. BARF alebo surová strava je jednou z možností, no vždy by mala byť konzultovaná s veterinárom alebo chovateľom. V ideálnom prípade je k ľahkej starostlivosti a zdravej diéte vybrané kvalitné krmivo s dostatočným obsahom mäsa a vyváženým doplnkom vitamínov a minerálov.
Životný priestor a beh a aktivita
Bernský salašnícky pes potrebuje veľký priestor a nie je vhodný do bytu alebo do uzavretého koterca. Najlepšou voľbou je dom so záhradou alebo priestranný dvor, ktorého súčasťou je aj veľká možnosť pohybu. Pes miluje dlhé prechádzky a má rád mentálne výzvy; vhodné sú aj interaktívne hry, ťažný, záchranársky alebo canisterapeutický tréning. Vonkajšia aktivita by mala byť pravidelná, aby pes zostal v dobrej kondícii a mal dostatočné uvoľnenie energie.
Starostlivosť o staršieho psa vyžaduje tiež dôslednosť a trpezlivosť. Pes potrebuje pravidelnú prehliadku očí, uší, zubov a pazúrov, teda základné zvyky, ktoré pomáhajú včas identifikovať zdravotné problémy. Taktiež je dôležité pravidelne venovať psovi pozornosť a zapájať ho do rodinných aktivít, aby sa cítil ako plnohodnotný člen domácnosti a nevnímal izoláciu ako stres.
Chov a história plemena
Historia bernského salašníckeho psa siaha do dávnych čias, hoci oficiálne uznanie a názov vzniklo až na začiatku 20. storočia. Pôvod plemena je spojený s molosoidnými a mastifi, ktoré prišli do Švajčiarska s rímskymi légiami. Pôvodné meno „Dürrbächler“ odkazovalo na osadu Dürrbach a psov využívaných na ťahanie vozov a ochranu majetku. V roku 1907 vznikol Švajčiarsky klub Dürrbach a v roku 1913 sa plemeno stalo známym ako bernský salašnícky pes. Albert Heim zohral kľúčovú úlohu pri definovaní štandardu a formovaní plemena. Časom sa bernský salašnícky pes stal obľúbeným spoločníkom po celom svete, čo viedlo aj k určitému komercializmu a zároveň starostlivosti o zdravie a genetiku, aby sa predišlo dedičným ochoreniam.
Výcvik a tipy pre nových majiteľov
Bernský salašnícky pes je inteligentný a relatívne ľahko cvičiteľný, ak je výchova vedená citlivo a s dôrazom na pozitívne motivácie. Základné povely a socializáciu možno začať už ako šteňa. Dôležité je dôsledné dodržiavanie pravidiel a nereagovanie na hrubú chybu - trestanie po uplynutí času je neefektívne a môže psu spôsobiť strach alebo agresivitu. Je potrebné začať s výcvikom v ranom veku a postupne zvyšovať náročnosť, pričom výcvik je najúčinnejší, ak je hra plná odmien a pozitívnych posilnení.
Rôzne cviky a povely môžu zahŕňať: „Sadni“, „Zostaň“ a „K nohe“, s postupným rozširovaním vzdialenosti a času zotrvania v danom stave. Pri privítaní návštev je vhodné využiť krátke vodítko a naučiť psa vhodnému spráaniu, aby sa predišlo skákaniu na hostí. Kŕmenie by sa malo riadiť pravidelnosťou a ideálne by malo prebiehať na mieste alebo pod stolom, s vyhýbaním sa žobrať na stole. Pre šteňa je potrebné poskytnúť primerané hračky na kúšanie a zároveň výcvik na zdieľanie hračiek na povel „pusť“.
Kľúčové fakty o plemene
- Veľké plemeno s výškou 64-70 cm u samcov a 58-66 cm u samíc.
- Trojoblasť: čierna základná, biele odznaky na hlave a hrudi, hnedočervené znaky nad očami a na končatinách.
- Typická dĺžka života 7-10 rokov; vrodené ochorenia ako dysplázia kĺbov a ochorenia obličiek.
- Vyžaduje veľa priestoru a pravidelný pohyb; nie je vhodný do bytu bez dvora.
- Pri správnej starostlivosti a socializácii je to spoľahlivý, priateľský a odvážny spoločník.
Výber chovateľa a starostlivosť o zdravie sú kľúčové. Pri výbere šteniatka s PP je dobré overiť očkovania, odčervenie a zdravotné vyšetrenia rodičov. Bežné rady zahŕňajú návštevy chovateľa viacerými krátkymi návštevami, kontrolu prostredia, očkovania a zmluvné dohody na zdravie šteňaťa. BARF a surová strava sú jednými z trendov výživy, avšak vždy je vhodné konzultovať s veterinárom alebo odborníkom na výživu psov.
tags: #aku #charakteristiku #ma #bernsky #salasnicky #pes